Na jeseň roku 1973 som v rámci BHS navštívil koncert Švédskeho rozhlasového zboru, na ktorom zaznelo niekoľko kompozícií, ktoré navždy zmenili môj vzťah k súčasnej hudbe. Boli to Nocturne Alfreda Jansona pre zbor, MG-pás, violončelo a harfu, zborová Lux aeterna Györgya Ligetiho, ale najmä Coplas Johna Tavenera pre zbor a MG-pás. Z programu sa dalo zistiť len to, že autor má 29 rokov. Pre mňa, 17-ročného študenta skladby na konzervatóriu, najmä skladba Angličana znamenala celkom novú skúsenosť: hudba môže byť súčasná a zároveň priniesť nadpozemskú krásu, pri ktorej túžime, aby tá „chvíľa postála“. Vyznenie diela umocnilo aj spojenie hudobného zážitku s religióznym – nevedel som vtedy, aký text Tavener zhudobnil (bol to sv. Ján z Kríža), 16-členný zbor na pódiu Reduty bol však počas interpretácie rozmiestnený v tvare kríža a z MG-pásu znel transformovaný Crucifixus Bachovej Omše h mol. Stalo sa to pritom počas najtvrdšej normalizácie; religiózne pôsobenie skladby bolo vtedy úplne neuveriteľné.
Keď som v roku 1985 opísal svoj zážitok z Tavenera Andrewovi Parrottovi, vedel, o čom hovorím. Daroval mi knihu rozhovorov Paula Griffithsa so súčasnými anglickými skladateľmi a z nej som sa dozvedel, že Tavener mal vo veku 12 rokov podobný zážitok ako ja. Sprostredkovalo mu ho rozhlasové uvedenie benátskej premiéry Stravinského skladby Canticum sacrum v roku 1956. Spracovanie tohto zážitku mu napokon otvorilo cestu k pravoslávnej viere, na ktorú konvertoval roku 1976.
Neskôr som sa tiež dozvedel o osudovom stretnutí Tavenera s Johnom Lennonom a Yoko Ono na podnet Ringa Starra v roku 1968. Beatles vtedy v snahe pomôcť mladým hudobníkom založili firmu Apple; 24-ročný Tavener bol prvým skladateľom, ktorého vokálno-orchestrálne diela vydali. Najprv to bola platňa s kantátou The Whale na biblický námet (1968), potom Celtic Requiem (1970) – na tejto platni bola tiež už spomínaná skladba Coplas.
V roku 1993 ma pozval do Londýna Julian Lloyd Webber. Čakal ma na letisku a doniesol mi tam dve CD – Góreckého 3. symfóniu a Tavenerovu skladbu The Protecting Veil v podaní Stevena Isserlisa. Obe skladby vtedy predstavovali nielen veľkú revolúciu v hudbe, ale aj obrovskú nádej pre Novú hudbu i hudobný priemysel. Ich predajnosť predčila akékoľvek očakávania, a tak sa chvíľu zdalo, že súčasná hudba bude môcť existovať aj bez obrovských dotácií.
S Julianom sme prerozprávali objednávku, ktorej výsledkom bola napokon violončelová verzia mojej Barkaroly. Julian dohodol premiéru skladby na 26. 6. 1996 v londýnskom Hellenic Centre v spolupráci s BT Scottish Ensemble, vedeným Clio Gouldovou. Popri barokových dielach tu odznel aj Cantus in memoriam Benjamin Britten Arva Pärta (ten uviedli vďaka Ladislavovi Mokrému i v Bratislave ešte pred Pärtovou emigráciou) a premiéra skladby Johna Tavenera Tears of Angels, venovanej obetiam vtedy nedávnej bosnianskej masakry. Tu som mal možnosť zoznámiť sa s Johnom Tavenerom, keďže nás grécki hostitelia usadili vedľa seba. V istom zmysle sa mi splnil pubertálny sen.
Len nedávno, pred dvomi mesiacmi, sa mi podarilo v New Yorku kúpiť onú Tavenerovu prvú platňu, o vydaní ktorej rozhodol John Lennon. A ešte nedávnejšie, 12. 11., prišla správa, že dielo Johna Tavenera sa zavŕšilo.
Tavenerovo dielo predstavuje veľký vývojový oblúk a charakterizuje ho najmä rozhodná voľba medzi „poslednými vecami“ a „zbytočnými vecami“. Hoci trpel neliečiteľnou genetickou chorobou (Marfanov syndróm), pri ktorej mu hrozila smrť v ktoromkoľvek okamihu a bola sprevádzaná aj neustálymi bolesťami, jeho hudba prináša snahu o univerzálnosť, akú u iného novodobého autora asi nenájdeme. Ak sa Schnittke vo svojej 4. symfónii pokúsil integrovať religiózne koncepty hlavných európskych náboženstiev, Tavener pôvodný katolicizmus Biblie prekročil smerom ku gréckej i ruskej ortodoxii a v poslednej dekáde života rovnako prirodzene a nečakane upriamil svoju pozornosť na islam a indické náboženstvá. Obrovská túžba spojiť zdanlivo nespojiteľné bola uňho mystická, keďže hlavným prostriedkom jej realizácie sa stali hudobné tóny.
Nechcem tu vo veku webového všežrania hovoriť o význame Tavenerovej hudby. Dnes si ju možno stiahnuť v kvantách stoviek hodín. Nechcem tu tiež opakovať idiotskú žurnalistiku, ktorá vytvorila „ikon“ Tavenera – pustovníka a zároveň bohéma. Tavenerova hudba predstavuje najvýznamnejší pokus Novej hudby o religióznu dimenziu. Hľadanie spásy vo svete plnom bolesti a protirečení je kľúčovým zmyslom všetkých relígií. Borges v súvislosti s doktrínou budhizmu hovorí o jej konečnom cieli – učí nás „vytrhnúť šíp z rany“. Vytrhnúť šíp z rany je aj hlavnou ambíciou monumentálneho, v bolesti vzniknutého hudobného diela Johna Tavenera.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.