Linda Ballová, soprán

Nedávno si sa vrátila zo súťaže „Ferruccio Tagliavini“ v rakúskom Deutschlandsbergu. Nakoľko sú pre teba súťaže dôležité?
Baví ma na ne chodiť, asi som súťaživý typ. (Smiech.) A je to dôležité, pretože môžu speváka výrazne posunúť dopredu, dokonca mu naštartovať kariéru. Pre mňa bola táto konkrétna súťaž zaujímavá najmä tým, že to bola moja prvá súťaž už v úlohe sopranistky. Dovtedy som bola vedená ako lyrický mezzosoprán s koloratúrou. V mojej kategórii nás bolo celkom 110, z toho 72 sopránov, pričom do finále sme postúpili desiati. Pred finále som však dosť ochorela, čo ma veľmi mrzelo, no, bohužiaľ, stáva sa to. Potešilo ma však, že ma riaditeľka súťaže tipovala za favoritku, výborná bola i atmosféra a hlavne naozaj vynikajúci korepetítori, s ktorými sa výborne spolupracovalo.

Študuješ v poslednom ročníku na VŠMU, no máš za sebou účinkovania na domácich i zahraničných operných scénach. Ktoré z nich bolo pre teba najvýznamnejšie?
Určite nikdy nezabudnem na svoj debut na javisku SND, kde som spievala druhého chlapca v Čarovnej flaute. Bola to síce malá rola, ale myslím si, že pre každého speváka je prvá pódiová skúsenosť nezabudnuteľná. Prvá sólová úloha potom prišla z Košíc, kde som robila postavu Siébela vo Faustovi, čo bolo tiež zaujímavé. Prelomovou bola ale asi až Milada v Daliborovi, ktorú som premiérovala v rámci festivalu Smetanova Litomyšl a potom aj v ostravskom divadle. Najmä preto, že vďaka nej sme s mojou profesorkou vlastne zistili, že sa mi sopránový odbor dobre spieva, že sa v ňom cítim dokonca oveľa lepšie a to ma výrazne posunulo.

Momentálne ťa častejšie vídať v Čechách, kde si naposledy debutovala ako Mařenka v Predanej neveste. Vnímaš rozdiel medzi slovenským a českým publikom?
Áno, české publikum je naučené viac chodiť do divadla a ľudia sú vďační za to, že si môžu pozrieť predstavenie. To vytvára pozitívnu atmosféru, ktorá sa odráža aj na javisku. Na Slovensku častokrát chýba pokora – voči dielu, kolegom, ale aj voči publiku. Možno nie som objektívna, keďže mám na Slovensku predsa len menej skúseností, ale mám pocit, že napríklad do SND chodí málo ľudí, akoby ich kultúra nezaujímala a potom spievať Godunova alebo Svätopluka s tým, že je nás viac na javisku ako v hľadisku, je veľmi zvláštne...

Čo je tvojou profesijnou métou?
Veľkým splneným snom je pre mňa javisko ako také. Samozrejme, že by som chcela spievať vo veľkých operných domoch, to je snom každého speváka, ale veľkou túžbou je pre mňa spievať aj v SND. Som rodená Bratislavčanka a mrzí ma, že ma napríklad moji rodičia alebo priatelia nemôžu počuť na domácej scéne. Chcela by som nejaký čas účinkovať aj na Slovensku, hoci keby prišla ponuka zvonku, určite by som ju neodmietla.

Operný spev si začala študovať až po skončení bilingválneho lýcea. Čo bolo hlavným impulzom?
Spievanie som mala rada odmalička, ale bola som veľmi hanblivá. Po základnej škole som túžila ísť na konzervatórium, no moji rodičia chceli, aby som si urobila najskôr nejakú „normálnu“ školu – nie som totiž z muzikantskej rodiny. (Smiech.) Takže som išla na lýceum, čomu som teraz rada, pretože si myslím, že by to konzervatórium bolo jednak priskoro a bolo dobré, že som už mala jednu školu za sebou. Na konzervatóriu som sa potom dostala do triedy Dagmar Livorovej, potom na VŠMU k Zlatici Livorovej a ony ma vlastne naučili to, čo viem, otvorili mi úplne nové obzory, za čo som im nesmierne vďačná. Mala som šťastie, že som sa dostala do inšpiratívneho prostredia, vďaka ktorému som svoju prácu začala milovať.

V júni skončíš školu. Aké máš ďalšie plány?
Mám za sebou diplomový koncert i operu a čakajú ma ešte štátnice. Mrzí ma, že s príchodom nového vedenia v Ostrave, ktorá je takou mojou domovskou scénou, „zderniérovali“ veľkú časť repertoáru, v ktorom som spievala, a ostala mi v podstate len spomínaná Mařenka. Neprestávam však na sebe pracovať a najbližšie sa pripravujem hlavne na dve veľké súťaže, Belvedere a Neue Stimme.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.