Juraj Tomka (1986)

Na husliach hráš od piatich rokov. Kedy si sa rozhodol venovať sa hudbe profesionálne?
Myslím, že to rozhodnutie prišlo približne v roku 2002, keď som sa popri osemročnom gymnáziu rozhodol paralelne študovať aj na konzervatóriu. Gymnázium som dokončil, pretože som považoval za dôležité mať všeobecné vzdelanie. Dokonca som si urobil i štátnicu z angličtiny, ale tým to vlastne skončilo a odvtedy sa venujem hlavne husliam. Potom prišla VŠMU a minulý rok som začal študovať aj vo Viedni.

Ako sa dajú zvládnuť dve vysoké školy?
Je to samozrejme časovo náročné. Na oboch školách mám rovnaké zameranie, len u každého pedagóga sa na hru na husliach pozeráme akoby z iného uhla pohľadu, čo mi dáva komplexnejší a vyváženejší pohľad na vec. Veľký rozdiel je ale v prostredí – Viedeň je kozmopolitným hudobným centrom, štúdium je tu omnoho širokospektrálnejšie, človek nasaje množstvo rôznych podnetov. Výhodou je aj oveľa lepšie prepojenie s praxou; možnosti sú otvorenejšie a študenti prichádzajú do praxe pripravenejší. U nás je podľa môjho názoru podceňovaná dôležitosť hrania orchestrálnych partov. Byť kvalitným orchestrálnym hráčom pritom nie je vôbec jednoduché a rovnako ako sólovou alebo komornou hrou možno kvalitou dosahovať vysoké umelecké hodnoty.

Zúčastnil si sa viacerých projektov mládežníckych orchestrov. Čo nové si vďaka tomu získal?
Asi najlepšou skúsenosťou bola pre mňa spolupráca s European Union Youth Orchestra, s ktorým sme v marci 2008 absolvovali turné po niekoľkých európskych mestách. Sedel som v druhých husliach úplne vzadu, ale mal som pocit, akoby som hral vpredu – platilo tam totiž pravidlo, že čím ďalej sedíš, tým musíš svoju hru viac „predávať“ smerom dopredu k publiku. Hrali sme Sibeliov Husľový koncert s vynikajúcou Arabellou Steinbacherovou a Straussovu Sinfoniu domesticu pod vedením Vladimira Ashkenazyho, ktorý nás do hudby úplne vniesol, a zažili sme úžasné momenty.

Špeciálny vzťah máš ale najmä ku komornej hudbe...
Áno, bolo to vo mne pestované už na ZUŠ a potom na konzervatóriu, kde sme v roku 2003 s Paľom Muchom založili Muchovo kvarteto pod vedením prof. Stanislava Muchu, ktorý bol zároveň mojím pedagógom. Hráme spolu už deviaty rok a v roku 2012 sa chystáme na Haydnovu súťaž do Viedne. Popritom som tiež členom Slovenského kvarteta, s ktorým často hrávame doma i v zahraničí.

Možno z hľadiska interpretácie hovoriť o určitých prienikoch medzi komornou a orchestrálnou hrou?
Človek musí predovšetkým vnímať okolie a počúvať svojich spoluhráčov. V orchestri je ale hráč podriadený vedúcemu skupiny a dirigentovi, ktorý vytvára koncepciu, čo vnímam trochu ako nevýhodu. Možno aj preto som odišiel z orchestrov, v ktorých som predtým pôsobil. Chcel som robiť hudbu aktívnejšie, o čo sa snažím práve v komornej hre. Existujú však i orchestre, hoci ich nie je veľa, ktoré hrajú ako komorný súbor. Napríklad Spira mirabilis, ktorý v tomto zmysle považujem za jeden z európskych top orchestrov. Miera vzájomnej komunikácie a vkladu jeho jednotlivých členov je veľmi vysoká.

Hrávaš popri husliach aj na viole?
Na viole som hral už na konzervatóriu a tento nástroj ma stále fascinuje. Svojou veľkosťou mi je dokonca príjemnejší, pretože mám dlhšie končatiny a fyziologicky mi jednoducho viac vyhovuje. Veľmi sa mi páči i tmavším, zamatovým až filozofickým tónom – možno sa k nej ešte niekedy vrátim! (Smiech.)

Je koniec školského roka. Čo budeš robiť cez prázdniny?
Hrám na festivale Pohoda v Trenčíne, kde robíme Stravinského Príbeh vojaka v úprave pre klarinet, husle a klavír, potom v auguste na Festivale mladých umelcov v Piešťanoch. Tam ma čaká sólový recitál a koncert s komorným orchestrom, na ktorom zahráme Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Medzitým ma čakajú rôzne menšie hrania a koncert so Slovenským kvartetom na festivale v Mannheime.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.