Na mape slovenského tanečného umenia pribudol nový subjekt – BALET BRATISLAVA. Skúsený umelecko – manažérsky tandem Mário Radačovský a Miroslava Kovářová sa po odchode zo Slovenského národného divadla rozhodli pokračovať vo svojej vízii a na júnovej tlačovej konferencii predstavili teleso, ktorého prvú produkciu uvidíme 6. októbra na doskách Divadla P. O. Hviezdoslava. Tesne pred štartom nám zakladatelia súboru odkryli svoje umelecké zámery a ponúkli tiež zaujímavý pohľad na fungovanie slovenského kultúrneho priestoru.
Prichádzate s atraktívnym a odvážnym projektom, s ambíciou presadiť sa v kultúrnom prostredí, ktoré obaja veľmi dobre poznáte. Ako momentálne vnímate situáciu tanečnej scény na Slovensku?
MK: Tanečná scéna na Slovensku je veľmi iluzórny pojem. Pre rozvoj tanečného umenia potrebujeme mať dobré školstvo, tvorcov, ktorí vytvoria zaujímavé diela, priestory, ktoré budú chcieť tieto diela prezentovať. A tiež reflexiu, teda kritiku, ktorá tvorbu zhodnotí a posunie informácie divákom. Žiaľ, tanečná kritika tu v podstate neexistuje. Čo sa týka vzdelávania, v zmysle počtu odborných tanečných škôl je na tom Slovensko teoreticky dobre, aj keď o úrovni by sme mohli diskutovať. Profesionálne tanečné divadlá sú v troch mestách – Bratislave, Košiciach a dve v Banskej Bystrici. V tejto chvíli však dochádza k tomu, že baletné súbory Štátneho divadla Košice a SND sa zlučujú, čo je podľa mňa najväčší hriech na tanečnom profesionálnom umení. Namiesto toho, aby tu boli dve scény, ktoré ponúkajú rôzny repertoár, teraz budú ponúkať jeden rovnaký balík, ale, napríklad, na neporovnateľných javiskách. Každý profesionál vie, že inscenácia, ktorá vyzerá dobre na javisku s rozmermi 20 x 16 metrov, nebude vyzerať dobre na scéne, ktorá má 8 x 8 metrov. A vzdialenosť oboch miest je taká veľká, že ani ekonomicky to nemôže byť výhodné. Ale predovšetkým – iba konkurencia plodí zdravé prostredie. Ak sa odbúra, úroveň stagnuje.
MR: Takisto absolútne nesúhlasím so spájaním Baletu SND s košickým súborom. A myslím, že história čoskoro potvrdí naše slová. Toto je naozaj samovražda profesionálneho tanečného umenia v rámci klasického repertoáru na Slovensku. Vzniká jeden veľký nedefinovateľný „moloch“. Myslím si, že v dnešnej dobe už nie je miesto pre podobné hybridy. Ak sa ich fungovanie nezmení, neprežijú. A je dosť smutné, že nikto z kompetentných, ktorí by sa k tejto situácii vyjadriť mohli a mali, nedokázal povedať rázne nie.
MK: Aj to vlastne svedčí o tom, aká slovenská tanečná scéna je. Ak by bola zdravá, neverím, že by sa neobjavil aj iný názor. A keby tí, ktorí tento koncept schválili, mali aspoň trošku prehľad o tanečnom umení, nikdy by to nemohli dopustiť.
Apatia, respektíve nezáujem a neochota vyjadrovať sa a diskutovať o veciach, ktoré si diskusiu vyžadujú, je však pre slovenskú kultúru priam typická...
MR: Tanečná scéna je taká roztrieštená, že to, čo sa momentálne deje, možno odradilo aj ľudí, ktorí by inak mali chuť sa vyjadriť. SND je však zrkadlom kultúry štátu. A kultúra, to nie je len umenie, umelecká tvorba. Kultúra národa spočíva v tom, akým spôsobom sa rozprávame, vyjadrujeme, na akej úrovni komunikujeme, ako konáme. A toto všetko odzrkadľuje SND. Je to boľavé poznanie, ale myslím, že pokiaľ nebudeme ochotní jasne si situáciu zadefinovať a pokúsiť sa niečo s ňou urobiť, môžeme do tejto inštitúcie naliať aj tisíc miliónov eur a nič sa nezmení. A obávam sa, že SND sa bude veľmi dlho spamätávať z dôsledkov rozhodnutí súčasného vedenia.
MK: Všetci vieme, že kultúra na Slovensku je podvyživená po všetkých stránkach. A ako jedno z mála odvetví sa vôbec nezreformovala. Už veľakrát boli pripravené rôzne stratégie kultúrnej politiky, ale nikdy sa nenašla politická vôľa naozaj ich realizovať. Nedávno som počula názor, že v kultúre je peňazí relatívne dosť. Ja si myslím, že nie je. Ale ak by k reforme došlo, aj tie finančné prostriedky, ktoré v kultúre sú, by sa dali investovať rozumnejšie a s výraznejším a zmysluplnejším efektom.
Akú pozíciu plánujete so svojím Baletom Bratislava v rámci slovenskej kultúry zaujať?
MK: Na Slovensku chýba scéna, kde by sa mohlo pravidelne prezentovať aj alternatívne tanečné umenie. Nie v zmysle alternatívy ako niečoho „hypermoderného“ a pre divákov ťažko pochopiteľného, ale produkcie súborov, ktoré nie sú štátne, ani netvoria súčasť kamenných divadiel. A presne taký súbor chceme vytvoriť.
MR: V prvom rade by sme chceli pokračovať v tom, čo sme pred časom začali. S fungovaním inštitúcie, ako je SND, boli spojené mnohé problémy, ale ponúkala aj úžasné možnosti a priestory. Po niekoľkých rokoch sme už mali určité výsledky aj pozitívnu odozvu publika. Na to všetko chceme nadviazať. Náš projekt budeme profilovať ako súbor s neoklasickým repertoárom, aký na Slovensku chýba. To najlepšie, čo slovenské tanečné umenie ponúka, by mal prezentovať Balet SND. Žiaľ, s tým, čo prezentuje momentálne, sa nestotožňujem. Jiří Kylián povedal, že národné divadlo nesmie byť národným múzeom a s týmto názorom jednoznačne súhlasím. Ale paradoxne, vzniká tak absolútne perfektná živná pôda pre nás. Môžeme vyplniť medzeru, ponúknuť iný názor, ktorý sme ponúkali už v rámci SND. A budeme veľmi radi, ak ľudia naozaj pochopia náš súbor ako prirodzený vývoj, zachovanie kontinuity.
Ako vlastne vznikla myšlienka založiť nový tanečný súbor?
MR: Po odchode zo SND som bol najskôr rozhodnutý zbaliť sa a odísť zo Slovenska definitívne. To by bolo najjednoduchšie. A priznávam, že moje ego bolo urazené a nechcel som mať s týmto tanečným prostredím už nič spoločné. Ale nerád prehrávam. A uvedomil som si, že práve teraz mám šancu niečo na našej scéne naozaj zmeniť. Aj v SND sme chceli zmenu a myslím, že sa nám to aj podarilo a mnohí ľudia začali vnímať balet a tanec úplne iným spôsobom. Za štyri roky sa dá niečo zmeniť, naštartovať, ale nie vybudovať. Takže v našej filozofii budeme pokračovať s novým súborom, urobíme všetko, čo sa dá, a ak to nepôjde, naozaj sa zbalím a odídem. Nič netreba robiť nasilu. A v žiadnom prípade nechceme súperiť so SND alebo si niečo dokazovať. Na takejto úrovni sme nikdy nekomunikovali.
S akým najvýraznejším problémom ste sa pri zakladaní vášho Baletu zatiaľ stretli?
MR: Z môjho pohľadu nejaký zásadný problém zatiaľ nebol. Proces zakladania súboru nie je jednoduchý, ale ak by všetko išlo príliš ľahko, asi by som očakával, že sa to neskôr niekde „zadrhne“. Je to ťažší projekt, než by som možno očakával, ale dúfam, že o to krajší bude výsledok. Napriek nie jednoduchej finančnej situácii tu stále existujú ľudia, ktorí sú ochotní do nových tanečných projektov investovať. Aj keď na Slovensku je zárukou diváckeho úspechu predovšetkým činohra, za ňou nasledujú opera a vážna hudba, komerčne ladené muzikály a až potom tanečné umenie. A od toho sa odvíja aj ochota komunikovať ohľadom projektov.
MK: Samozrejme, že občas narazíme na problém, ktorý poznáme napríklad zo štátnych inštitúcií – zdá sa, že sme na niečom dohodnutí, ale zrazu zistíme, že v skutočnosti sme tam, kde sme boli na začiatku rokovania, pretože dohodnuté veci jednoducho neplatia... My sme zvyknutí komunikovať s ľuďmi priamo. A tí, ktorí nás podporujú, sú veľmi podobného razenia. Rokujeme s nimi jasne a otvorene. Vždy ide o spôsob komunikácie.
Ako by ste charakterizovali umelecké ambície Baletu Bratislava?
MK: Chceme prinášať umelecky kvalitné, profesionálne tanečné produkcie, ktoré budú v súlade s trendmi európskeho strednoprúdového tanečného umenia. Našou ambíciou je predstaviť zaujímavých tvorcov zo zahraničia, „objavovať“ diela a choreografov, s ktorými sa diváci na Slovensku zatiaľ nestretli. Chceme dať priestor aj slovenským progresívnym choreografom, ktorí možno ešte nedostali príležitosť na veľkom javisku, ale cítime v nich potenciál a talent.
MR: Máme jasnú víziu – atakovať generáciu dvadsať- až štyridsaťročných a ponúkať im kvalitné umenie. To je pre nás momentálne najdôležitejšia skupina divákov. Chceme, aby sa s Baletom Bratislava stotožnili a aby sa naše predstavenia stali samozrejmou súčasťou ich zážitkov.
MK: Umenie má predovšetkým ponúknuť zážitok. A ten druh tanca, ktorý prinesieme my, v sebe „zážitkový“ potenciál určite má.
Členov vášho súboru ste vyberali na základe konkurzu. Aké kritériá museli taneční umelci spĺňať?
MR: V dnešnej dobe už neplatí, že profesionálny tanečný umelec je baletný umelec s čisto klasickým vzdelaním. Dnes sú nároky vyššie, profesionál musí ovládať klasiku aj modernu, rôzne tanečné techniky.
MK: Tanečníci nášho súboru majú silnú klasickú techniku, ale sú aj tvoriví a dostatočne plastickí na to, aby dokázali pracovať s rôznymi choreografmi, absorbovať odlišné štýly. Musia mať otvorenú myseľ, ale aj telo. Na konkurz prišlo spolu osemdesiat ľudí a vybrali sme siedmich. Ďalší deviati k nám prišli z Baletu SND. Plánujeme spolupracovať aj s hosťami, ale šestnásť tanečníkov je pre náš Balet určite optimálny počet.
Na čom bude založené fungovanie vášho súboru vrátane bežnej prevádzky?
MK: V prvom rade musíme všetkých motivovať tak, aby „kopali“ za jeden tím. Bez toho neprežijeme. Prevádzka tanečného telesa je tímová práca, ktorú tanečníci nemôžu brať len ako zamestnanie. Je to pre nich predovšetkým niečo, čo naozaj chcú robiť. Veríme, že keď sa rozhodli k nám prísť, dokážeme s nimi vybudovať fungujúci súbor. Čo sa týka technického zázemia, personál si budeme najímať na základe potreby, k jednotlivým predstaveniam. Administratívu by mali zabezpečovať traja ľudia, takže spolu nás bude dvadsaťjeden.
MR: Dôležité je, aby sme boli rýchli, dynamickí a schopní zareagovať na rôzne požiadavky. Musíme vedieť ponúknuť tituly, ktoré bude možné prezentovať nielen na javisku DPOH, kde budeme mať domovskú scénu, ale aj na iných javiskách, napríklad na festivaloch. Preto bude najdôležitejšia a najťažšia prvá sezóna, v ktorej sa bude budovať a profilovať repertoár. Chceme prezentovať to, čo diváka zaujme a na základe čoho Balet Bratislava
začne fungovať ako značka.
Prvú sezónu otvoríte Prokofievovým baletom Rómeo a Júlia, teda naozaj populárnym titulom. Aké ďalšie diela sa vo vašom repertoári objavia? Z čoho ste vychádzali pri tvorbe dramaturgického plánu?
MK: Začať sme chceli atraktívnym dielom, ktoré ľudia poznajú, a Rómeo a Júlia toto kritérium jednoznačne spĺňa. V každej sezóne plánujeme uviesť minimálne jeden takýto veľký titul a jedného známeho choreografa. V prvej sezóne do nášho repertoáru ešte pribudnú tri predstavenia s dielami slovenských aj zahraničných autorov – Šárky Ondrišovej, Stanislavy Vlčekovej, Lukáša Timuláka, Libora Vaculíka, Petra Zusku, Jiřího Kyliána, Paula Lightfoota, Francesca Nappu a Attilu Egerházyho. Naši diváci si určite budú mať z čoho vybrať.
Minulú sezónu ste obaja strávili rôznymi aktivitami u nás aj v zahraničí. V čom bola pre vás najviac inšpiratívna?
MR: Pracovať po dlhšej dobe mimo Slovenska bola najmä výborná príležitosť oddýchnuť si od tohto prostredia, získať odstup od vecí, ktoré sa pred mojím odchodom udiali. Občas je dobré zrekapitulovať a zhodnotiť, čo a ako človek urobil, čo mohol urobiť inak. A jasne som si uvedomil, že vo veciach, v ktorých som nerobil kompromisy pred rokom, by som ich nerobil ani teraz. Samozrejme, že práca s inými súbormi bola pre mňa aj umeleckým obohatením. A zase som sa, našťastie, utvrdil v tom, že napríklad v Amerike, kde som pripravil predstavenie Rómea a Júlie v Grand Rapids Ballet Company, funguje veľa vecí úplne inak. Najmä už spomínaná komunikácia. Priznám sa, že v Rumunsku som mnohé veci nečakal, išiel som tam s určitými predsudkami. A keď som zažil zopár predstavení a videl, ako ľudia pozitívne vnímajú divadlo, prekvapilo ma to. Je dôležité vidieť, porovnávať, konfrontovať a uvedomiť si, kde sa momentálne nachádzate. „Rómeo“ mal úspech v Amerike a verím, že rovnako úspešný bude aj tu. Ale aj keď je to ešte „čerstvé“ predstavenie, už teraz ho vnímam s odstupom, cítim, čo by som mohol spraviť inak a to bude určite výhoda pri študovaní s naším súborom.
MK: Minulý rok som po dlhej dobe mala konečne čas cestovať, takže som využila príležitosť a videla som v zahraničí niekoľko tanečných platforiem. Celé leto som strávila v Amerike, takže tiež sa mi podarilo „vyvetrať sa“ z tohto prostredia. A od januára som už intenzívne pracovala na našom projekte. Občas je to veľmi náročné a komplikované, ale s Máriom sme výborne zohraní, takže všetko pokračuje tak, ako má.
V akej fáze „vývoja“ sa momentálne Balet Bratislava nachádza?
MR: Ešte stále sme na začiatku. Robíme všetko, čo sa v danej chvíli a v daných podmienkach dá, aby náš projekt bol úspešný, aby vzbudil pozornosť a naštartoval tu niečo nové. Ale kým sa nezdvihne opona pred naším prvým predstavením, stále hovoríme o niečom, čo zatiaľ neexistuje. Myslím, že náš súbor môžeme s miernym nadsadením pokojne prirovnať k vznikajúcej leteckej spoločnosti – lízingovú zmluvu na lietadlo už máme uzavretú, posádka trénuje a prvý let sme naplánovali na 6. októbra o siedmej večer. Kde a ako napokon pristaneme, to zatiaľ nedokážem povedať. Ale odletíme určite.
Balet Bratislava je nezávislý profesionálny tanečný súbor repertoárového typu zameraný na neoklasický tanec. Ambíciou telesa tvoreného šestnástimi tanečníkmi je presadiť sa na Slovensku aj v zahraničí kvalitnými inscenáciami svetových i domácich choreografov a priblížiť tanec širšej verejnosti prostredníctvom vzdelávacích projektov. Filozofiou nového súboru je rešpektovanie vývoja umenia v rámci prirodzenej konkurencie tvorcov s cieľom zabezpečiť vysokú umeleckú a interpretačnú kvalitu. Pestrý repertoár bude postupne vznikať vyhľadávaním už existujúcich úspešných a zaujímavých produkcií, v rovnakej miere dostanú priestor aj nové autorské diela.
Mário Radačovský je umeleckým riaditeľom Baletu Bratislava. Absolvent Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave bol od roku 1989 členom, neskôr sólistom Baletu SND. V rokoch 1992–1999 pôsobil v Nederlands Dans Theater Jiřího Kyliána v Haagu. V roku 1999 sa stal hlavným sólistom Les Grands Ballets Canadiens v Montreale. Hosťoval napríklad v Royal Winnipeg Ballet, Ballet British Columbia alebo v Toronte. Choreograficky začal tvoriť v roku 2002. K jeho dielam patria: Valse; Inšpirácia, Bolero, Shadows and Lights, Balansoire, Stretnutie s labuťou. Pre Balet SND vytvoril diela Zmena..., Warhol a 68. V roku 2009 mala premiéru jeho choreografia Večera v súbore Magyar Balett Színház v Budapešti, duet Urlicht v Národnom divadle v Brne a celovečerný titul Everest v Balete SND. V sezóne 2010/2011 vytvoril pre súbor Operety v Bukurešti choreografiu a réžiu inscenácie Maria de Buenos Aires a balet Rómeo a Júlia pre Grand Rapids Ballet Company v Michigane. Od sezóny 2011/2012 bude choreografom tohto amerického telesa. V súčasnosti pripravuje tanečnú produkciu Skrinka hračiek na hudbu Clauda Debussyho v predvedení Montrealského symfonického orchestra pod taktovkou Kenta Nagana. Od roku 2006 do mája 2010 bol riaditeľom Baletu SND.
Miroslava Kovářová je výkonnou riaditeľkou Baletu Bratislava. Absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave a Vysokú školu múzických umení v odbore pedagogika tanca. Kariéru začínala ako tanečnica, pedagogička a choreografka v slovenských súboroch moderného tanca. Vzdelanie si dopĺňala formou štipendijných pobytov v zahraničí (USA, Francúzsko, Nemecko). V rokoch 1989–1991 pôsobila ako baletný majster v SND, potom ako tanečný pedagóg a choreograf na Novej scéne. Od roku 1993 pôsobí ako tanečný pedagóg na Katedre tanečnej tvorby Vysokej školy múzických umení. Pedagogicky pôsobila i v zahraničí (Rakúsko, Česká republika, Moldavsko, Fínsko, Poľsko, Nórsko). Ako choreografka spolupracovala s mnohými slovenskými divadlami a so Slovenskou televíziou. V rokoch 1996 – 2000 bola predsedníčkou Asociácie súčasného tanca. Je umeleckou a výkonnou riaditeľkou medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe a predsedníčkou Asociácie Bratislava v pohybe. Zastupuje Slovensko v medzinárodnej sieti pre súčasný tanec Aerowaves. V rokoch 2006–2010 bola šéfdramaturgičkou Baletu SND.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.