Elim Chan

Na žilinskom festivale Allegretto tento rok vystúpila aj dirigentka Elim Chan z Hongkongu, laureátka súťaže Donatella Flick LSO Conducting Competition v roku 2014. Niekoľko dní pred koncertom so Štátnym komorným orchestrom Žilina si našla čas na rozhovor, v ktorom porozprávala o svojich skúsenostiach a súčasných ambíciach. Po záverečnom koncerte získala aj hlavné ocenenie tohto podujatia, Cenu festivalu Allegretto Žilina, čo znamená, že bude účinkovať aj na jeho budúcom ročníku.

 Čo pre teba znamenala účasť a víťazstvo na súťaži Donatella Flick LSO Conducting Competition?
Bola to vlastne jediná väčšia dirigentská súťaž, na ktorej som sa zúčastnila. Som napokon rada, že pre dirigentskú kariéru súťažné úspechy nezohrávajú až takú úlohu, ako možno pre iných koncertných interpretov. Asi by mi nevyhovovalo byť pod tlakom nepretržitej súťaživosti a priamej konfrontácie s ostatnými účastníkmi a len popri tom sa venovať skutočnej práci s hráčmi v orchestri. Táto súťaž mala viacero kôl, medzi ktorými bolo vždy niekoľko týždňov, aby sa účastník mohol doma venovať naštudovaniu určeného repertoáru. V záverečnom kole finalisti po prvý raz dirigovali London Symphony Orchestra, čo je pre mladého dirigenta obrovská skúsenosť, a ja sama som sa spočiatku cítila trochu vydesená týmto náhlym zvratom. Krátko po súťaži ma oslovila aj moja budúca manažérka, na ktorú som mala veľké šťastie, lebo teraz sa nám veľmi dobre spolupracuje. Nemusí byť totiž samozrejmosťou, že umelec má ideálneho manažéra, často ani nie sú spolu v kontakte, alebo komunikujú len veľmi málo, či nemajú vplyv na zostavenie svojho koncertného programu. Ja som hneď na začiatku povedala, že chcem mať svoj priestor povedať niektorým ponukám „nie“, a to aj dodržiavame.

 Po súťažnom úspechu si sa stala asistentkou v London Symphony Orchestra pre sezónu 2015/2016 a začala si spolupracovať s Valerym Gergievom. Ako vnímaš jeho osobnosť, čo ti priniesli tieto skúsenosti?
Valery Gergiev býva, samozrejme, pracovne nesmierne vyťažený, ale vždy, keď môže, tak ochotne poradí mladým dirigentom a hudobníkom, a tento druh spolupráce ho teší. Najviac ma na jeho koncertoch fascinuje to, ako dokáže posunúť hranice výkonu orchestra. Býva obrovský rozdiel medzi tým, ako vyzerá jeho generálna skúška s orchestrom a samotný koncert, sú to jednoducho diametrálne odlišné výkony. Najviac sa to prejavuje pri hudbe ruských autorov. Jeho koncepcia Svätenia jari je už dávno absolútnym vrcholom interpretácie tejto skladby, ale zároveň pri každom ďalšom koncerte má človek pocit, že je schopný ten predošlý výkon prekonať a posunúť ešte o kus ďalej, zakaždým do toho dokáže vložiť ešte väčšiu energiu.

 Spolupracovala si už s niekoľkými špičkovými orchestrami, vedela by si porovnať, či je prínosnejšie pre mladého dirigenta viesť vysoko profesionálne teleso, alebo menší, menej vyprofilovaný orchester?
Pri orchestroch s veľmi vysokou úrovňou sa človek môže hneď venovať realizácii vlastnej predstavy a spoľahnúť sa na to, že aj samotní hráči ho veľmi pozorne sledujú a vedia citlivo reagovať. Je pravda, že pri práci s menej skúseným orchestrom sa musí dirigent venovať aj iným typom problémov a prichádzať tak na riešenia, ktorými by si inak nemusel zaoberať. Väčšinou je to o tom, vedieť včas správne zareagovať v danej situácii, nedá sa na to nikdy vedome pripraviť, človek musí jednoducho konať, ako najlepšie vie. Myslím si, že vtedy sa môže prejaviť aj veľa kvalít, alebo aj nedostatkov dirigenta. Zatiaľ som rada, že môžem mať skúsenosť s obidvoma typmi orchestrov.

 Ako vnímaš svoju pozíciu pri dirigovaní?
Rozhodne som sa nikdy necítila ako vyslovene dominantný typ dirigenta, ktorý by musel hráčov učiť „ako hrať“. Skôr sa vnímam ako súčasť väčšieho celku, pri dirigovaní mám predstavu tímovej práce a nesnažím sa na hráčov nejako umelo zapôsobiť. Zdá sa, že zatiaľ to tak aj funguje, keďže hráči LSO mi dávajú najavo, že sa im takto dobre pracuje a sú spokojní. Rada by som sa postupom času stala možno aj ich hlavnou dirigentkou, ale to sa nedá presne predpovedať.

 Vieš si seba predstaviť aj ako dirigentku opery?
Zatiaľ som ešte celú operu nikdy neuvádzala, ale určite mám vyhliadnuté niektoré operné diela, ktoré by som rada naštudovala, ako sú napríklad opery Benjamina Brittena alebo niektoré dramatické opery Giuseppeho Verdiho. Skôr som uvádzala len výbery árií, spolu ešte s výbermi iných skladieb, čo mi dramaturgicky veľmi nevyhovovalo. Od jesene 2017 budem na dobu troch rokov hlavnou dirigentkou v NorrlandsOperan vo Švédsku, kde sa budem môcť viac sústrediť a mala by som okrem iného uviesť aj Bartókovu operu Hrad kniežaťa Modrofúza, na čo sa veľmi teším.

 Uvádzala si už aj orchestrálne skladby Johna Adamsa či Kaaije Saariaho. Aký máš vzťah k súčasnej hudbe, ako sa ti na takýchto skladbách pracuje?
Pri súčasných skladbách je výhodou, ak má skladateľ naozaj špecifický, konkrétne definovaný jazyk, ktorý sa dá okamžite rozpoznať. Vtedy sa mi aj ľahšie pracuje s materiálom a hneď si viem vytvoriť predstavu o predvedení. Keď počujem skladbu od Saariaho, hneď viem povedať, o koho presne ide. Aj John Adams má pre mňa veľmi špecifický jazyk, tým, že nie je len výlučne minimalistický, ale má aj svoju osobitosť v práci s harmóniou a orchestrálnou farbou. Teraz aj viac vystupuje do popredia tvorba Henriho Dutilleuxa, ktorého hudba mi je tiež blízka a ktorú stále viac uvádza aj napríklad Gergiev. Je však veľa skladateľov, a nie len tých moderných, ku ktorým si ešte len musím nájsť cestu, a na ich skladby potrebujem zrejme dlhšie obdobie štúdia, aby som ich vedela hudobne naozaj uchopiť.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.