Paata Burchuladze: Máte výborných spevákov

Renomované svetové scény si podmaňuje do dnešných dní, Herbert von Karajan ho nazval „druhým Šaljapinom“ a jeho Godunova označila svetová kritika za „jedného z najlepších Borisov všetkých čias“. Charizmatický Paata Burchuladze sa už v role Mefistofela predstavil na Bratislavských hudobných slávnostiach v októbri 1998 – vtedy ako titulná postava opery Arriga Boita. Ako Mefistofeles sa 28. marca do Bratislavy vrátil, tentoraz v galapredstavení novej inscenácie Fausta Charlesa Gounoda na scéne Opery SND.

 Postavu Mefista z Gounodovej opery Faust ste stvárňovali už neraz, naposledy vo februári v telavivskej Israeli Opera. Teraz ste sa oboznámili opäť s novou režisérskou predstavou. Do akej miery sa líšia koncepcie diela? Aký bude v tomto zmysle bratislavský Faust?
Samozrejme, že hudba zostáva stále rovnaká, ale spôsob nazerania na Mefista môže byť z produkcie na produkciu odlišný. Napríklad v Tel Avive bol Mefistofeles reálnou osobou, žijúcou v tomto svete. Tu, naopak, predstavuje akýsi Faustov protiklad, je to ako pri pohľade do zrkadla. V centre stojí základný konflikt dobra a zla – poukazuje na to, ako sa v každom z nás ukrýva určitý Faust aj Mefistofeles. Zvyčajne sa pri návšteve kostola modlíme, prosíme Boha, aby nás ochraňoval od tej „mefistovskej“ stránky. Tento Faust sa však neobracia k Bohu, ale prosbu o pomoc adresuje samotnému Mefistovi.

 S úlohou Mefista ste sa po prvýkrát stretli ešte ako študent. Ako sa časom mení vaše vnímanie tejto postavy, a vôbec, akým vývojom prechádzajú vaše osobné interpretácie? Napríklad od vášho povestného Godunova na otvorení sezóny 1990/1991 v Metropolitnej opere už tiež uplynulo 20 rokov...
Samozrejme, interpretácie sa časom menia dosť výrazne, aj keď úlohy Mefista, Borisa Godunova a mnohých ďalších zostávajú stále rovnaké. Vyvíja sa však vnímanie postavy, čo je ťažké definovať. Prichádza to celkom prirodzene, s pribúdajúcimi životnými skúsenosťami, vnútorným dozrievaním človeka. Takýmito zmenami prešla každá z postáv môjho repertoáru.

 Ťažiskom vášho repertoáru sú prednostne ruské a talianske diela, tiež francúzske, reprezentované o. i. aj Faustom. Aký máte ale vzťah k nemeckej tvorbe, obzvlášť k wagnerovským dielam?
Štúdiom som nadobudol v podstate dve vokálne školy – ruskú a taliansku, ktorej sú príbuzné aj francúzske diela, a to sa stalo pre formovanie môjho repertoáru smerodajným. Pre môj repertoár sa postupne ako kľúčové vyprofilovali prednostne diela Verdiho a Musorgského. U Verdiho som si obľúbil viaceré nádherné basové postavy – v operách ako Attila, Don Carlos, Ernani, Simon Boccanegra, Nabucco a i. Samozrejme, je mi blízky ruský repertoár, najmä Musorgskij, ale aj Čajkovskij či Rimskij-Korsakov.
Nemecký repertoár je charakterovo odlišný, inak uchopiteľný aj z textovo-významového hľadiska. Skúsenosti mám s mozartovskými postavami z Čarovnej flauty či Únosu zo serailu, ale napríklad tiež s postavou Pizzarra z Beethovenovho Fidelia a pravdupovediac, v tejto úlohe som sa necítil príliš dobre. Ak sa na javisku necítite ideálne, prenáša sa to aj na publikum – vnímaví ľudia dokážu vytušiť nepohodu interpreta. Celkom dobre sa mi však podarilo stotožniť sa s Pustovníkom vo Weberovom Čarostrelcovi, ktorého som nedávno spieval v Baden-Badene. Dostal som už viacero ponúk na Wagnerove postavy, no nepovažoval som sa byť a ne pripravený. Nechcem tým povedať, že wagnerovské diela spievať nebudem, no kedy a ako k tomu príde, momentálne povedať neviem.

 Pohybujete sa na svetových operných scénach. Vnímate rozdiely vo fungovaní divadiel, v systéme práce?
Z hľadiska práce mi vyhovujú nemecké divadlá. Vládne v nich absolútna presnosť – ak je začiatok skúšky daný na 10.00 a koniec na 13.00, môžete si byť istí, že to bude dodržané. Nič podobné nemožno konštatovať o južných krajinách, kde sa tieto časové rozdiely pohybujú neraz aj v rozpätí hodiny. Pre divadlo je však nesmierne dôležitý jeho intendant. Keď ide o dobrého riaditeľa, schopného človeka, atmosféra celého divadla, i v rámci súboru, je dobrá. Ak ale nastane problém a niečo prestane fungovať, poznačí to celú produkciu – v nepriaznivej atmosfére sa predsa len ťažšie koncentruje na umelecké výkony. Ako hosťujúci speváci máme v tomto smere výhodu – prídeme, zaspievame a potom odídeme. Zložitejšie je to však pre stály súbor.

 Ako sa vám pracuje v Bratislave?
Fantasticky, všetci sú tu takí priateľskí...

 Súčasné trendy prajú „režisérskemu divadlu“, moderným režisérskym prístupom k dielam...
Všetko sa mení, vyvíja, a prirodzene ani opera nie je výnimkou. Tradičnejšie poňaté produkcie sú mi dosť blízke – nemám však zase na mysli tie príliš statické a strnulé, som zástancom „zlatej“ strednej cesty. Každý jeden režisérsky zásah do diela musí mať svoje opodstatnenie. Rovnako je dôležité, aby dianiu na javisku porozumelo aj publikum. V súčasnosti nie sú výnimkou režiséri, ktorí robia všetko schválne proti hudbe samotnej a ani nemajú záujem, aby ich počínanie niekto pochopil. Zjednoduším to: urobia všetko preto, aby boli nie úspešní, ale práve naopak, aby šokovali... V podstate ide o princíp negatívnej reklamy. Predstavte si, že v nejakej opere spievajú veľmi zlí speváci, ľudia si medzi sebou povedia, že na predstavenie sa vôbec neoplatí ísť, keď  nie je hudobne kvalitné. Ak sa však produkcia vyznačuje mimoriadne zle zvládnutou režijnou stránkou, reagujú presne opačne a známym práve odporúčajú, aby sa išli pozrieť, že ide o natoľko zlé predstavenie, aké treba vidieť na vlastné oči. Mnohí režiséri chcú byť známi, nehľadiac na to, akým spôsobom slávu dosiahnu. A dosiahnu ju práve tým, že pripravia nezmyselnú inscenáciu.

 Stretli ste sa s pre vás neprijateľnou produkciou?
Na začiatku kariéry som sa dosť bránil režisérskym experimentom a zvykol som s režisérmi bojovať. Neraz som z nevyhovujúcej produkcie jednoducho odišiel. V súčasnosti mám skôr záujem nadviazať s režisérom kontakt, som naklonený vzájomnému dialógu o poňatí diela. Ak by sme sa však ani napriek tomu nezhodli, nemohol by som zostať.

 Stotožňujete sa s réžiou bratislavského Fausta?
Celkom dobre. Réžia Gintarasa Varnasa je síce moderná, no pritom premyslená a podľa mňa publikum osloví. Nehovoriac o tom, že v aktuálnom obsadení máte skutočne výborných spevákov...

 Na ktoré z umeleckých pôsobísk sa najradšej vraciate?
Prirodzene, rád sa vraciam na scény, kde som zažil najväčšie úspechy. Z hľadiska prestíže a renomé je pre umelca samozrejmé, že chce spievať v La Scale, Metropolitnej opere, Parížskej opere či v Covent Garden. Kedysi možno platilo, že prestížne scény zaručili dobré inscenácie, v súčasnosti to však postupne prestáva byť natoľko jednoznačné. Pekné, zaujímavé a umelecky porovnateľne hodnotné predstavenia môžete spievať aj v menších a menej známych divadlách. Keď je v centre pozornosti koncentrácia na dobrú, kvalitnú prácu, nie je podstatné, v akom divadle to prebieha. Pre dobrú produkciu je najdôležitejší kvalitný tím – dobré spevácke obsadenie, dobrý dirigent a dobrý režisér. A ani to neznamená, že musia byť svetoznámi. Samozrejme, dirigenti zvučných mien sú vynikajúci, ale je tiež mnoho výborných, aj keď menej slávnych umelcov. Všetko sa mi to potvrdzuje z vlastnej skúsenosti. Napríklad, doteraz pre mňa najkrajšia inscenácia Fausta, akú som kedy robil, bola v Španielsku, v celkom neznámom divadle – vôbec nie v Barcelone či Madride. Podobnú skúsenosť mám aj s Borisom Godunovom, ktorého som spieval na mnohých umelecky dôležitých, svetoznámych miestach...

 Vnímate na rôznych miestach odlišnosti v reakciách obecenstva?
S publikom je to v podstate všade rovnaké – ak spievate dobre, prijme vás priaznivo...

 Ako sa vám stvárňujú dramatické polohy? Nikdy vám neprekážalo, že úlohy „mladých milovníkov“ skladatelia poväčšine zverujú tenorom?
Možno ešte v trochu mladších rokoch ma občas lákalo byť takým Calafom s jeho slávnym Vinceró!. No v skutočnosti mám basové postavy veľmi rád – bas považujem za krajší z hľadiska zvuku, a navyše, basové postavy sú väčšinou práve tie inteligentné, charakterové, ktoré hýbu dejom a o to je ich interpretácia podnetnejšia a vyžaduje si skúsenosť. A vôbec neprekáža, ak sú starší, pretože časom sa situácia obráti. Keď som mal dvadsaťpäť rokov a stvárňoval som osemdesiatročného človeka, navliekli ma do kostýmu, nalíčili a na tých osemdesiat rokov som aj vyzeral. Teraz ale môžeme vidieť aj sedemdesiatročných tenoristov v úlohách dvadsaťpäťročných mladíkov, ktorí sa k nim však po stránke výzoru už nepriblížia. Pre mňa sa čas stáva výhodou, keďže sa vlastne postupne približujem k svojmu „javiskovému“ veku...

 Patríte tiež k vyhľadávaným koncertným umelcom. Účinkovania či už v dielach kantátového charakteru, ale najmä na piesňových recitáloch si v porovnaní s operným javiskom vyžadujú zmenu interpretačného prístupu...
Veľmi rád pripravujem piesňové recitály. V porovnaní s operou sú omnoho náročnejšie. Opera predstavuje rozsiahly aparát, je tam scéna, spevák prichádza na javisko, má oblečený kostým, je nalíčený, pred ním sa nachádza veľký orchester a v podstate je iba jednou časťou v rámci celého predstavenia. Na recitáloch sú však iba spevák a publikum, tvárou v tvár a spolu vytvárajú určitý celok. Publikum sa tu stáva aktívnou súčasťou vystúpenia, čím vzniká neuveriteľná, neopakovateľná atmosféra. Určite v nich budem pokračovať aj naďalej.

 Významnú súčasť piesňovej tvorby tvoria nemecké diela. Do akej miery sa nachádzajú vo vašom piesňovom repertoári?
Mám viacero piesní od Schumanna a Schuberta, ale nevenujem sa im prednostne a ťažiskom môjho repertoáru zostáva ruská piesňová tvorba – Rachmaninov, Musorgskij, Čajkovskij, Glinka...

 Na recitáloch býva dôležitá spolupráca speváka a sprevádzajúceho klaviristu. Máte „dvorného“ korepetítora?
Dlhodobo ma na recitáloch sprevádza Ludmilla Ivanova, spolupracujeme už 28 rokov.

 Vo vašej diskografii figurujú viaceré zaujímavé tituly. Preferujete live záznamy alebo štúdiové nahrávky?
Ťažko povedať, čo je lepšie... Ak si chcete urobiť názor na speváka, musíte ho počuť naživo, kde nemá možnosť zastavovať a opravovať. Mám viaceré live nahrávky – pre Deutsche Grammophon Chovanščinu s Abbadom, s Karajanom nahrávku Mozartovho Rekviem, tiež viaceré live video nahrávky ako Nabucca v La Scale s Mutim a. i. Štúdiové nahrávky sú dokonalejšie po technickej stránke, no zasa sa stráca ich atmosféra, sú trochu sterilnejšie.

 Plánujete sa neskôr venovať pedagogickej činnosti?
Veľa mladých spevákov za mnou chodí s prosbou, aby som ich učil. Mám napríklad  čestnú funkciu profesora na Konzervatóriu v Tbilisi a príležitostne vediem majstrovské kurzy. Je to však príliš krátkodobé, veď za niekoľko dní sa skutočne nedá veľa stihnúť. Pedagóg sa musí študentovi venovať systematicky, ich vzťah by mal byť založený na určitej dôvere, ale v prvom rade treba sedieť a pracovať. Vzhľadom na súčasnú vyťaženosť si to celkom nedokážem predstaviť.

 Ako často prichádzate domov, do Gruzínska?
Každý mesiac, na jeden alebo dva dni, sídli tam moja nadácia na pomoc deťom. Mnoho detí trpí dôsledkami vojnových konfliktov, prebiehajúcich v deväťdesiatych rokoch a aj v súčasnosti. Pravidelne tam preto usporadúvame benefičné koncerty, a ich výťažky posielame na podporu detí, ktoré to potrebujú. Nesmierne som rád, že mi v tomto pomáhajú priatelia, ktorí prichádzajú na tieto koncerty účinkovať – boli tu Montserrat Caballé, Giuseppe Giacomini, Ferruccio Furlanetto, Marcelo Alvarez, Ramón Vargas a mnohí ďalší. Nadácia momentálne predstavuje ťažisko mojich aktivít v Gruzínsku. (www.iavnana.ge)

 V jednom z interview ste raz prezradili, že pôvodne ste sa venovali celkom inému odboru. Čo vás vlastne priviedlo k spievaniu?
Nikdy som netúžil byť operným spevákom. Spočiatku som študoval na polytechnickom inštitúte v Gruzínsku za stavebného inžiniera a paralelne na tamojšom konzervatóriu, kam som sa prihlásil najmä na naliehanie rodičov. Keď som bol v treťom ročníku, pripravovali sme v rámci operného štúdia práve Gounodovho Fausta – v ruštine. Vtedy som po prvýkrát spieval Mefista a po prvýkrát zažil na javisku veľký aplauz, čo sa mi veľmi zapáčilo. A vlastne takto som zostal pri spievaní...

 Domáce zázemie nebolo hudobne zamerané?
V podstate ani nie. Otec bol profesorom na škole, kde som študoval za inžiniera. Bližší vzťah k hudbe mala mama. Bola učiteľkou angličtiny, a vždy hrala veľmi dobre na klavíri – od detstva ma vlastne tak trochu viedla k hudbe.

 Život vyhľadávaného umelca je zaujímavý, ale aj hektický – početné vystúpenia či neustále presuny, pre speváka to predsa len musí byť náročné. Zvyknete si stanovovať limity?
Ani nie. Ideálne je, ak mám medzi predstaveniami deň voľno, čo sa ale nepodarí vždy, a tak často spievam predstavenia aj každý deň. Určite však nie som zástancom dvoch vystúpení denne. Hlavné je dopriať si po každom výkone dostatočný oddych. Čo sa týka cestovania lietadlom, teším sa z toho a nemám s tým vôbec žiadny problém. Práveže naopak, ak som náhodou na jednom mieste dlhší čas, začína ma to postupne „nudiť“, doslova potrebujem odletieť zase niekam ďalej. Absolútny rekord som v tomto dosiahol v januári 1998, kedy som absolvoval 27 letov a spieval 18 predstavení...

 Máte nejaké doposiaľ nesplnené umelecké prianie?
Všetky postavy, ktoré v repertoári mám, som spievať chcel. Veľmi ma však láka neustále študovať aj niečo nové, nezotrvať na jednej úrovni. Rozširujem si aj ruský repertoár, v Paríži sa napríklad chystám robiť operu od Rimského-Korsakova Legenda o neviditeľnom meste Kiteži. V neposlednom rade považujem za dôležité znovu a znovu spievať, obnovovať si už zažité diela, jednoducho neustále byť činný...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.