Tomáš Šelc (1983), basbarytón

V týchto dňoch vychádza CD Querela pacis s nahrávkou oratória Vladimíra Godára. Ako sa ti spolupracovalo na tomto projekte?
Dostal som sa k nemu cez samotného skladateľa, ktorý ma oslovil. Oratórium sme nahrávali so Solamente naturali, Katedrálnym zborom sv. Martina a dirigentom Andrewom Parrottom v Kostole sv. Rodiny v Bratislave-Petržalke. Bolo to moje prvé profesionálne nahrávanie a, samozrejme, veľká česť, že som mohol spolupracovať s takými vynikajúcimi umelcami.

Vo svojom repertoári sa špecializuješ na piesňovú a duchovnú tvorbu, žánre, ktoré u nás nepatria práve k „mainstreamovým“...
Túto hudbu mám veľmi rád, je nesmierne krásna a dáva mi veľa i po duchovnej stránke. Inklinujem hlavne k starej hudbe, ale i k veľkým vokálno-inštrumentálnym dielam ostatných štýlových období. V tomto repertoári sa zatiaľ cítim najlepšie. Samozrejme, mám rád tiež operu. Rád by som si zaspieval v barokových alebo klasicistických operách, ale napríklad i vo veristickej Bohéme, hoci si uvedomujem, že ak si v nej zaspievam, tak zrejme o nejakých 15-20 rokov, pretože hlasové dispozície mi to momentálne neumožňujú. Navyše sa mi zatiaľ darí v spomínanej oblasti, tak by bolo asi nerozumné hnať sa niekam, kde sú iní a lepší speváci ako som ja.

Vzťah k spievaniu sa u mnohých spevákov začína formovať už v útlom detstve. Ako tomu bolo v tvojom prípade?
Spieval som od šiestich rokov v Bratislavskom chlapčenskom zbore a potom som začal chodiť na hodiny spevu k Darinke Tóthovej, žiačke pani Michálkovej, mojej profesorky z konzervatória, ktorej vďačím za veľa. Na hodinách mi stále hovorievala, aby som pri spievaní nezabúdal na dve veci – že ma hlas má živiť až do šesťdesiatky a že všetky konexie u speváka končia o siedmej večer, keď sa zdvihne opona a on ostáva na javisku sám za seba. V súčasnosti som na VŠMU v triede pána profesora Mikuláša, s ktorým pracujeme hlavne na interpretácii a dolaďovaní môjho vokálneho aparátu.

Máš za sebou viacero víťazstiev v speváckych súťažiach. Ktoré je pre teba najcennejšie?
Asi nedávne víťazstvo v Händlovej súťaži v maďarskom Egeri a to najmä preto, že Händlovu hudbu milujem a že som tým získal možnosť spolupráce na Händlovom oratóriu Mesiáš s Dohnányi Orchestra Budafok a tiež sólový koncert v budapeštianskej Nádor Hall, na ktorom by som mal uviesť hlavne barokový repertoár. Cením si aj víťazstvo v Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch, pretože je to asi jedna z najvýznamnejších súťaží v stredoeurópskom kontexte.

Ako sólista si spolupracoval s viacerými domácimi i zahraničnými orchestrami. Na ktorý z koncertov určite nezabudneš?
Naozaj nezabudnuteľnými boli pre mňa zatiaľ asi tri koncerty. Na prvom sme v roku 2007 robili so zborom piesne židovských skladateľov v bývalom koncentračnom tábore Neuen‌gamme pri Hamburgu, čo bolo pre mňa predovšetkým silným emočným zážitkom. Intenzívny zážitok mám z koncertu v Kazanawe v Japonsku, kde som spieval sólo v Mozartovom Rekviem asi pred osemtisícovým publikom. Mal som vtedy naozaj veľkú trému, ale výsledok bol úžasný. A tretí spomeniem koncert v nemeckom Bambergu, kde som spieval Verdiho Rekviem.

Čo ťa čaká v najbližšej budúcnosti?
V novembri nahrávam v Ostrave CD s duchovnou a piesňovou tvorbou Jána Levoslava Bellu, v decembri spievam sólo v Händlovom Mesiášovi v Nemecku, následne v januári cestujem do Kapského mesta a Johannesburgu, kde budeme robiť Mozartovo Rekviem. V marci sa chystám nahrať svoje profilové CD, potom v apríli spievam Piláta v Bachových Jánových pašiách v Poľsku a v Nemecku. Okrem toho musím zvládnuť naštudovanie postavy Leporella v rámci operného štúdia na VŠMU a odspievať ročníkové skúšky, takže je toho pomerne dosť.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.