Carlo Domeniconi, Marco Socías

Medzinárodný gitarový festival Josepha Kaspara Mertza prináša už vyše troch dekád na Slovensko každoročne svetovú gitarovú elitu. Aktuálny 35. ročník podujatia sa v Bratislave uskutoční koncom júna. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s dvomi osobnosťami súčasnej klasickej gitary, ktoré na záverečnom koncerte festivalu vystúpili minulý rok. Taliansky gitarista a svetoznámy skladateľ Carlo Domeniconi a jeho priateľ, gitarista mimoriadnych kvalít Marco Socías zo Španielska uviedli Domeniconiho skladby, vrátane premiéry jeho 12 invencií. Po skončení festivalu poskytli rozhovor o spoločnom hraní a súčasnej situácii vo svete klasickej gitary.

Obaja ste známi ako sólisti. Na Medzinárodnom gitarovom festivale Josepha Kaspara Mertza ste hrali skladby pre gitarové duo. Nebolo to prvýkrát. Ako dlho a ako často spolu hrávate ?
Marco Socías: Záleží na konkrétnom období, nepôsobíme ako stabilné duo.
Carlo Domeniconi: Prvýkrát sme sa stretli v roku 1992 v Ankare, kde sme každý hrali vlastný koncert. Odvtedy sme neustále v kontakte. Mám veľmi rád Marcov spôsob hry. Bohužiaľ, doteraz sme realizovali len málo spoločných projektov. Aj preto, lebo žijeme od seba pomerne ďaleko: ja v Berlíne a Marco v Málage. Marco je tiež veľmi vyťažený, veľa cestuje.
M. S.: Pri hre s Carlom je pre mňa dôležitá ľahkosť našej hudobnej komunikácie. V základných veciach – chápanie hudby, frázovanie, rytmus, je ich mnoho... – cítime rovnako. Potom nie je veľmi čo skúšať. Možno len kde sa nadýchnuť, kde odsadiť a podobne. To sú detaily, na ktorých sa musíme dohodnúť. Súčasne však môžeme byť obaja veľmi prirodzení. Tieto záležitosti nám umožňujú hrať, aj keď nie sme spolu často.

 Pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli na pódiu?  
M. S.: Bol to koncert a nahrávka Carlovej skladby Concerto Mediterraneo pre dve gitary a orchester v Istanbule.
C. D.: Skladba bola určená pre iných hráčov, iné gitarové duo, jeden z nich však ochorel. Nechcel som to riešiť tak, že by som účinkoval namiesto neho, preto som oslovil Marca, či by sme to nezahrali spolu. Pre mňa to nebolo celkom jednoduché. Keďže som skladbu nepísal pre seba, bola pre mňa trochu ťažká, hoci som ju samozrejme dobre poznal. Mali sme len pár dní, aby sme sa pripravili na vystúpenie a nahrávku. Mám rád hudobníkov, ktorí dokážu skladbu rýchlo naštudovať. Je to pre mňa dôležité. Dokážem byť veľmi nervózny, ak niekto povie: „V poriadku, no musím ísť domov a cvičiť.“ Mám rád spontánnosť, a to je Marcova silná stránka.
M. S.: Vtedy som žil v Kolíne a Carlo v Berlíne. Boli sme v kontakte, Carlo pre mňa komponoval Sonátu. Keď bola hotová, pozval ma do Berlína, aby som si prišiel vyzdvihnúť noty. Sadol som na vlak a šiel som. Neviem presne prečo, no zobral som si aj gitaru. Mal som v pláne vrátiť sa hneď druhý deň, takže na to nebol dôvod. Keď mi Carlo hral svoju novú Sonátu, zazvonil  telefón. Videl som mu na tvári, že niečo nie je v poriadku: išlo o veľký projekt, dotovaný z ministerstva kultúry. Bolo v tom istý obnos peňazí a celý projekt by mal byť zrušený? Rozhodli sme sa skúsiť prečítať noty, že potom uvidíme, čo ďalej. Keď sme dohrali, pozreli sme sa na seba a povedali:„Ideme do toho... .“   
C. D.: Myslím, že si prišiel ku mne v pondelok a koncert bol v piatok...
M. S.: A medzitým sme ešte cestovali z Berlína do Istanbulu. Ja som navyše mal so sebou iba gitaru. Musel som zariadiť veľa vecí: kúpiť oblečenie, vybaviť, aby mi poslali z Kolína pas... Ešte v Istanbule, asi hodinu pre koncertom, mi ktorýsi z organizátorov pomáhal nakúpiť oblečenie na koncert. Na jednej strane to bolo zábavné, na druhej to po hudobnej stránke bolo veľmi „čerstvé“. Potom sme tento koncert hrali ešte niekoľkokrát – v Madride, v Berlíne a inde.

 O klasickej gitare sa dnes veľa diskutuje. Čo považujete za jej problematické stránky, ako vnímate jej pozíciu?
M. S.: Myslím, že ako mnohé iné veci má svoje pozitíva i negatíva. Vo všeobecnosti však dnes gitaristi určite hrajú lepšie. Na vašom festivale sme počuli koncert troch mladých laureátov. Každý z nich bol skutočne úžasný. Sú z rôznych krajín, plní energie, majú neuveriteľnú techniku a sú i hudobne veľmi zdatní. Myslím, že niečo podobné ešte pred pár rokmi v klasickej gitare nebolo a už vôbec napríklad pred dvadsiatimi rokmi. Hráči sa dnes zaujímajú o rozmanitý repertoár. Je to veľmi pozitívne.
C. D.: Tiež si myslím, že je veľmi dôležité, aký druh repertoáru uviedli v programe. Neboli to skladby populárneho alebo juhoamerického štýlu. Bol som veľmi rád, lebo si myslím, že klasická gitara sa dnes uberá príliš populárnym smerom. Niekedy je tento „populárny repertoár“ pre interpreta akýmsi hľadaním „šťasteny“. Ak sa na koncertoch preferuje napríklad klasickým spôsobom hraná bossa nova, osobne si myslím, že ide o chybu. Hráči klasickej gitary obvykle nie sú schopní zahrať takýto repertoár dobre, a potom sa táto hudba stáva niečím, čím v skutočnosti nie je. Môžete tiež vidieť, ako si niekedy publikum zjednodušuje názor na repertoár: „vážny repertoár“ je zlý, to najlepšie prichádza v skladbách latinskoamerickej hudby.

Iné je hrať túto hudbu v baroch, pre radosť alebo pri príležitostiach, na ktoré je určená. Ja som napríklad veľký obdivovateľ Badena Powella. No Powell je Powell! Do klasického repertoáru by sa nemalo pridávať niečo, čo mu je vzdialené. Schopnosť koncentrácie publika stále klesá. Napísal som skladby trvajúce 50 minút a niekto sa ma opýtal, ako chcem dosiahnuť, aby to poslucháči „prežili“. Problémom je, že úspech sa redukuje na plnú koncertnú sálu. Každý má strach, keď ľudia v sále začnú ubúdať. Keď nie je plné hľadisko, hráč robí zmeny v programe. To nie je správne. Je to rovnaké, ako keby ste vyradili Goetheho z predaja, lebo nemá dostatočný odbyt a nahradili ho len komiksami.

 Problém repertoáru sa pri mladých hráčoch často začína na školách a súťažiach...
C. D.: Na gitarových súťažiach rozhodne nie je ideálna situácia. Keď sa pozriete na prestížne klavírne súťaže, hráči tam musia hrať veľké barokové diela Bacha alebo Händla, v ďalšom kole veľké sonáty klasicizmu a romantizmu, a napokon repertoár 20. storočia. Je to naozaj veľa hudby. Na mnohých gitarových súťažiach možete vyhrať od päť do desaťtisíc eur, desať koncertov, nástroj atď. a pritom stačí zahrať niekoľko krátkych skladieb a jednu rozsiahlejšiu sonátu, napríklad od Ginasteru. Každý profesionál by mal ovládať oveľa viac repertoáru, ako je dnes zvykom. Prečo musíte niekoho, kto sa považuje za profesionála, žiadať roky dopredu, ak od neho chcete koncert s orchestrom? Problémom je, že mnohí hráči chcú byť slávni, a preto sa venujú hudbe. S ňou to ale nemá nič spoločné! Musíte „hltať“ všetku hudbu, ktorá je dostupná. Keď som bol mladý, počúval a hral som všetko, čo sa ku mne dostalo. Dnes to nie je zvykom. Za mojich študentských čias sme aj noty opisovali ručne.

M. S.: Za chybu považujem aj to, že na mnohých súťažiach sú celkové výsledky len podľa výkonov vo finále. Niekedy možno tento systém nájsť aj v súťažných pravidlách. Často sa oponuje:„Čo by povedalo publikum, ktoré prišlo len na finálové kolo? Ako by reagovali ak by nebol víťazom ten, kto bol najlepší vo finále?“ Žiaľ, často sa práve ten, kto v predchádzajúcich kolách hral zle, alebo inak povedané, seriózny repertoár trochu hlúpym spôsobom, príde do finále, kde odohrá dobre niektorú z efektných sonát, napríklad Ginasterovu, a zvíťazí. Keď potom takýto víťaz uvedie seriózny program a začne ho skladbami Bacha alebo Sora, všetci sú prekvapení, ako mohol vyhrať. Často sa ceny nedávajú ľuďom, ktorí sú komplexnými hráčmi. Myslím si preto, že by bolo lepšie hodnotiť a oceňovať na základe vystúpení vo všetkých súťažných kolách.  

 Inou, často diskutovanou otázkou, je prirodzený dynamický rozsah klasickej gitary a jeho prípadné zosilnenie ozvučením. Používate ozvučenie? Aký je váš názor, že sa čoraz častejšie inklinuje k ozvučovaniu gitary aj v rámci sólových či komorných projektov?
M. S.: Súčasná podoba klasickej akustickej gitary ju zaraďuje k mladým vyvíjajúcim sa nástrojom. Len pred relatívne krátkym časom zaznamenala gitara veľké zmeny. Mnohí súčasní nástrojári vyrobili veľmi „hlasné“ gitary, ktoré však stratili niektoré tradičné zvukové kvality. Osobne s týmto trendom nesúhlasím, no je to otázka vkusu. Gitara má zvuk, aký má. Je to, ako keby ste žiadali muchu, aby bola rýchla ako stíhačka. Nie je nič krajšie ako gitara bez ozvučenia, znejúca v koncertnej sále s dobrou akustikou. Možete počuť čistý zvuk tohto nástroja, jeho krásu. Čo sa týka ozvučovania, preferujem hrať na miestach, kde nie je potrebné. Veľmi ma zaujíma problematika tvorenia tónu na gitare, ktorá so zvukom súvisí. Na druhej strane, ak je k dispozícii veľmi kvalitný ozvučovací systém a okolnosti si to vyžadujú – ide o open-air koncert, vystúpenie v obrovskej sále alebo s veľkým symfonickým orchestrom, nie som proti. Uprednostňujem ale iné situácie.

C. D.: Nepoznám žiadne ozvučenie, ktoré by bolo dosť dobré. Najlepší by mal byť mikrofón. Mikrofón obmedzuje možnosť pohybu, pretože veľmi citlivé prístroje menia farbu zvuku v závislosti od vzdialenosti od nástroja. Keď sa raz nájde nový systém ozvučenia, v poriadku. Gitaru je síce možné veľmi jednoducho ozvučiť, keď hrá s orchestrom, ale čo v prípade, keď príde úsek, kde má kadenciu alebo keď hrá len so sláčikmi? Možno by pomohol nejaký inteligentný počítač, ktorý by pridával úroveň ozvučenia v závislosti od úrovne okolitého zvuku. Ak príliš experimentujete s ozvučením, strácate cit pre prácu na tvorbe tónu. Všetci bratislavskí laureáti disponovali veľmi krásnym tónom. Vybrali si samozrejme aj hlasné nástroje. Možno dúfajú, že raz budú hrať pre dvetisíc ľudí. Nemyslím si, že je to nevyhnutné.
M. S.: Niektorí hráči sú posadnutí hlasitosťou. Aj do malých koncertných siení si prinášajú vlastné ozvučenie. Dokonca to praktizuje aj niekoľko slávnych mien. Nezaujíma ich, kde hrajú, vždy sú ozvučení. Ide im len o decibely. Je to však ich voľba.
C. D.: Ak je niečo stále hlasnejšie a hlasnejšie, nikdy to nie je dostatočne hlasné. Jimi Hendrix začínal so šesťdesiatwattovým ozvučením. Dnes sú ozvučenia s dvomi tisíckami wattov. A zajtra? Bude lepšie štyritisíc?

 Pán Domeniconi, vo vašej hudbe často používate netradičné ladenia gitary. Aký bol dôvod ich hľadania?
C. D.: Tradičné ladenie vzniklo z konkrétnych dôvodov. Keď sa pozriete na jeho príbeh, gitara mala najskôr štyri struny e1, h, g, d, neskôr sa pridala struna A, a napokon struna E. Malo to svoje harmonické dôvody. V okamihu, keď už tieto dôvody neplatia, napríklad v prípade modernej alebo atonálnej hudby, nie je pre toto ladenie žiadny dôvod. Rovnako dôležité sú aj vzťahy medzi tónmi. Tieto je možné ľahko pochopiť pomocou prázdnych  strún. Napríklad, sme zvyknutí, že prvá struna má určitú výšku. Ak však zahráte na ďalšiu strunu, zvuk prvej sa zmení na základe ich vzájomného vzťahu. Používam 12 až 15 rôznych ladení. Samozrejme môžete povedať, že je omnoho ťažšie čítať partitúru, ak je napísaná takýmto spôsobom. Veľa vecí je ťažkých, ale keď viete, že to musíte urobiť, urobíte to. Myslím, že gitara môže mať stovky rôznych tvárí pomocou zmien ladenia. Pri vzniku novej hudby, ktorá je pre gitaru naozaj vhodná, je niekedy veľmi nápomocné zmeniť ladenie. Zmenia sa tým charakter, harmónie...

 V tomto je veľmi zaujímavá vaša kompozícia Sindbad...
C. D.: Skladba o námorníkovi Sindibádovi je opisom zážitkov, pocitov alebo miest, súvisiacich s príbehom. Rozdelená je do troch častí, začína a končí v Bagdade. Skladba začína v obvyklom ladení, po chvíli sa jedna struna preladí o poltón, potom ďalšia o poltón atď. Po istom čase máte veľmi odlišné, nízke, veľmi mysteriózne ladenie v Des a potom sa všetko vracia späť. Na konci je ladenie opäť obvyklé. Sindibád sa vracia do Bagdadu i ladenie gitary sa vracia k pôvodnému. Nevzniká problém s čítaním partitúry, lebo ide len o poltónové zmeny. Samozrejme, mám aj veľmi ťažké skladby, no problém s ladením nie je na nich to najťažšie.

 Často nie ste spokojný, ako sa hráva vaša najznámejšia skladba Koyunbaba. Môžete k nej odporučiť nejaký kľúč ?
C. D.: Keď sa stala táto skladba slávnou, nehrával som ju. Venovali sa jej iní interpreti a každý jej dal vlastnú tvár. Koyunbaba je veľmi osobná skladba, viazaná na isté zážitky. Samozrejme som neočakával, že ju ľudia pochopia úplne rovnako. Možno ale povedať, že spôsob jej správnejšieho pochopenia má blízko k minimal music. Iným problémom je, že dostupná partitúra je veľmi zlá. Nemožno z nej vyčítať nič, žiadnu dynamiku alebo iné inštrukcie. Noty vyšli v čase, keď si nikto z nás neuvedomoval, že skladba  bude taká známa. Možno by pomohla nová edícia. Pravdou je, že mnohí ľudia jej vôbec nerozumejú. Napríklad, štvrtá časť Presto znie v ich interpretácii, akoby hovorili: „Ja som rýchlejší ako ostatní,“ čo rozhodne nie je jej zmyslom.

 Hovorili sme o problematike gitarového repertoáru. Mohli by ste odporučiť niečo zaujímavé?
C. D.: V prípade španielskej hudby napríklad Llobeta namiesto Tárregu. Tárrega nie je skladateľ. Bol to niekto, kto sa pokúsil komponovať  pre gitaru. Po ňom prišiel Llobet. Ako skladateľ je podľa môjho názoru zaujímavejší. Ale kto hrá Llobeta? Takmer nikto. Vrcholom v hudbe pre gitaru je však Villa-Lobos. Bohužiaľ, teraz akoby vyšiel z módy, no je veľmi dôležitý.  

 Vráťme sa na záver k vášmu spoločnému koncertu. Okrem iného ste na ňom uviedli cyklus 12 invencií pre dve gitary. Hrali ste ich už niekde predtým?
C. D.: Nie, bola to premiéra. Komponovanie týchto invencií bolo pre mňa veľmi osobné. Nemyslím, že ich bude hrať niekto iný. Keď napíšem duo, môžem ho ponúknuť svojim priateľom, či si ho nechcú zahrať so mnou. To umocňuje moju fantáziu a dobíja ma energiou.

 Máte s Invenciami nejaké plány, budú nasledovať koncerty alebo nahrávka?
C. D.: Možno ich nahráme, ale nie pre moje vydavateľstvo. Už žiadne ďalšie CD. Pre mňa ako skladateľa je lepšie dať moju hudbu na internet. Pre Marca to ale napríklad dobré nie je.
M. S.: Ak sa na to pozerám očami skladateľa, pre neho je to možno zaujímavejšie, aby ho ľudia lepšie spoznali. Hráč ale investuje do nahrávky veľa úsilia a energie. A dať ju potom len tak na internet? V poriadku, nik nevie, čo prinesie budúcnosť...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.