Peter Berger (1979), tenor

Väčšina spevákov má vzťah k spievaniu už od útleho detstva. Pamätáte si, kedy sa u vás prejavila ambícia venovať sa opere?
Aj napriek tomu, že pochádzam z hudobníckej rodiny, neplánoval som venovať sa hudbe a spevu profesionálne, hoci boli mojou veľkou vášňou. Hudobníkov bolo v rodine dosť; ja som sa chcel orientovať úplne iným smerom. Bol som však členom Zboru sv. Cecílie v Košiciach a práve toto prostredie nasmerovalo moje kroky na košické konzervatórium. Musím sa ale priznať, že som ešte po roku štúdia stále váhal, či bolo moje rozhodnutie správne. Utvrdila ma v ňom až pani profesorka Šomorjaiová. V každom prípade neľutujem a som vďačný Bohu za tento obrovský dar.

Absolvovali ste hodiny spevu pod vedením významných pedagógov. Ako vás ovplyvnili?
Jedným z najdôležitejších aspektov uplatnenia je nesporne vokálna technika. Štúdium ovládania dychu, tela a tak náročného i citlivého orgánu, akým sú hlasivky, si vyžaduje individuálny prístup u začiatočníka i profesionála. Vplyv každého pedagóga je totiž v jednotlivých obdobiach pre vývoj speváka smerodajný. Preto môžem úprimne povedať, že každý, s ktorým som mal možnosť spolupracovať, výrazne ovplyvnil moje kroky a naučil ma vážiť si hudbu, skladateľov, publikum, ale aj samého seba.

Už počas štúdia na konzervatóriu ste sa stali sólistom Opery Štátneho divadla v Košiciach. Ako si spomínate na svoj debut?
Na milované Košice mám tie najkrajšie spomienky. V tom nádhernom divadle som zažil svoje prvé kontakty s operou, prvé predstavenia, prvé javiskové radosti, ale i sklamania... Prihlásil som sa na konkurz na rolu Triqueta v pripravovanej inscenácii Eugen Onegin a dostal som šancu, aj keď spočiatku len „študijnú“. Mojou prvou rolou bol potom Parpignol v Pucciniho Bohéme. Dodnes si spomínam, akú som mal trému, bral som to veľmi zodpovedne a na tú jedinú frázu som sa rozospievaval celý deň! (Smiech.) Neskôr som spieval Borsu v Rigolettovi, Spolettu v Toske a postupne mnohé krásne tenorové postavy ako Princa v Rusalke či Fausta... Bol som šťastný, že som mohol spievať v opere už počas štúdia; získal som tak obrovské a nezaplatiteľné skúsenosti.

Aký máte vzťah k modernej réžii?
Úprimne povedané, vyrastal som na klasickej réžii a v nej som sa stále cítil dobre. Dnes sa však stretávam s „klasikou“ stále menej, a práve tým si postupne budujem vzťah i k moderným režisérskym prístupom. Ak je moderná réžia premyslená, logická, vychádza z hudobnej podstaty diela a hlavne nie je samoúčelná – prečo nie. Častokrát totiž dokáže prilákať širšie publikum, a to je predsa poslaním divadla. Ale, ako vravievala moja profesorka: „Divadlo je odvozené od slova dívat se, nikoliv divit se!“

Dnešný operný svet je k spevákom často veľmi nekompromisný. Aký je podľa vás recept na úspech?
Konkrétny recept na úspech síce nemám, ale v snahe udržať a uplatniť sa je veľmi dôležitá precízna a systematická práca, pravidelná pedagogická kontrola, rozumný a neunáhlený výber repertoáru, trpezlivosť, a samozrejme, dávka šťastia i odvahy. V neposlednom rade sú to dnes tiež kontakty a agentúry, ale aj rodina a úprimní priatelia, na ktorých sa môžete kedykoľvek obrátiť a dôverovať im.

Čo chystáte v najbližšej budúcnosti? Budeme vás môcť vidieť a počuť i na domácej scéne?
Po mojom júnovom debute v role Rodolfa v SND ma čakajú dôležitá životná zmena, začiatkom júla sa žením, a potom predstavenia Nabucca v nemeckom Regensburgu. Na začiatok budúcej sezóny pripravujem rolu Lukáša zo Smetanovej Hubičky, s ktorou sa predstavím na medzinárodnom festivale v írskom Wexforde, a tiež Nápoj lásky v Národnom divadle v Prahe. V Brne ma čaká debut v role Števu v opere Jej pastorkyňa. Spolupráca so SND a ŠD Košice bude, dúfam, pokračovať aj v budúcej sezóne, na čo sa veľmi teším.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.