Antoni Wit: Vyslanec poľskej hudby

Antoni Wit, umelec, ktorý významnou mierou prispel k tomu, že sa Západ dozvedel o tvorbe Lutosławského, Góreckého, Pendereckého či Kilara: vytrvalo a systematicky nahrával desiatky hudobných diel, ktoré vznikali v izolácii za železnou oponou. S maestrom som sa rozprávala po jeho prvej skúške s košickými filharmonikmi, na ktorej pripravoval Smetanovo dielo Má vlast na záverečný koncert Košickej hudobnej jari. Je to neobyčajne šarmantný a charizmatický človek, ktorý hovorí málo, ale povie veľa a podobne vystupuje i na pódiu: jeho gestá sú úsporné, no maximálne „výrečné“.

Mali ste vynikajúcich pedagógov: dirigovanie ste študovali u Henrycha Czyża, kompozíciu u Krzystofa Pendereckého a Nadie Boulangerovej. Súbežné štúdium kompozície vám neskôr ako dirigentovi nepochybne prinieslo výhody...
Najväčším prínosom boli úzke kontakty a priateľstvá s veľkými skladateľmi: s Pendereckým, Lutosławským, aj s Olivierom Messiaenom. S Messiaenom sme sa stretli pri niekoľkých príležitostiach, keď som dirigoval jeho skladby a on bol prítomný na skúškach. Pre mňa bolo mimoriadne cenné počuť, čo skladatelia hovorili o svojich dielach. Dnes sa dohadujeme o umeleckých zámeroch Beethovena, Brahmsa, Čajkovského – no nemôžeme s nimi diskutovať. Lutosławski a Messiaen už síce tiež nie sú medzi živými, ale naše stretnutia mám dodnes v živej pamäti, z nich čerpám.  

 Nakoľko intenzívna je vaša spolupráca so skladateľmi? Čo sa udeje medzi dokončením hudobného diela a jeho prvým uvedením?
Ak ide o premiéru nového diela, skladatelia sú spravidla prítomní na skúškach, rozprávame sa o skladbe a o predstavách autora. Ale aj to je rôzne: napríklad Penderecki sa len veľmi zriedka zúčastňuje skúšok, necháva to na dirigenta. Naopak, Lutosławski bol v tomto veľmi dôkladný. Pre mňa je čas strávený so skladateľom, ktorý má prvú príležitosť počuť svoje dielo, vždy nesmierne užitočný.  

 Stáva sa, že výsledkom diskusie so skladateľom sú aj zmeny v partitúre?
Samozrejme. Avšak spomeniem opačný, no zaujímavý prípad: nahrával som Pendereckého 8. symfóniu za prítomnosti autora. Nebolo to jej prvé uvedenie – symfónia sa predtým už niekoľkokrát hrala. Hneď na začiatku bol zjavná chyba v partitúre. Keď som Pendereckého na ňu upozornil, povedal mi: „Áno, je to chyba, ale doteraz sa to hralo práve takto a už som si na ňu zvykol, páči sa mi.“ (Smiech.)

 Poľsko dalo svetu mnohých veľkých skladateľov, predovšetkým v uplynulom storočí...
Áno a je skvelé, že som ich poznal a často s nimi pracoval: s Kilarom, Góreckým, Bairdom a Serockým.

 Tvorba poľskej skladateľskej školy je zázrak, ktorý sa zrodil uprostred temnej komunistickej éry. Prečo bol vývoj hudby v Poľsku taký odlišný od ostatných krajín Východného bloku?  
Bolo to dané predovšetkým tým, že komunistická diktatúra nebola v Poľsku nikdy taká silná ako v Československu a v ostatných krajinách. Dokonca aj mnohí príslušníci strany brali ideológiu dosť formálne – nebola v ľuďoch hlboko zakorenená, hoci sa navonok správali lojálne. Po druhé, hudba nebola pre politikov natoľko zaujímavá ako literatúra, film či divadlo. Väčší rozruch vyvolávali niektoré filmy, napríklad legendárny snímok Andrzeja Wajdu Človek z mramoru, ktorý bol dosť kritický voči socializmu, no napriek tomu ho komunisti nezakázali. Namiesto toho ho obrátili vo svoj prospech: na ten film poukazovali ako na dôkaz slobody prejavu, ktorý v krajine vládne.       

 Myslíte si, že v rezistencii voči ideológii zohrala rolu aj pomerne silná religiozita poľského národa?
Vo všeobecnosti áno. Pred rokom 1990 bola cirkev silno zapojená v antikomunistickom odboji. V tom čase sa k cirkvi pripojili aj ľudia, ktorí neboli presvedčení katolíci, bola to istá forma odporu voči režimu. Avšak dnes je už situácia odlišná.

 Poľskú hudbu predstavujete svetu na koncertných turné s vašimi orchestrami, ale predovšetkým prostredníctvom obrovského množstva vynikajúcich nahrávok. Samotný katalóg labelu Naxos obsahuje kompletné orchestrálne a oratoriálne dielo Karola Szymanowského a symfonickú tvorbu Witolda Lutosławského, 6 diskov s hudbou Wojciecha Kilara a dvakrát toľko Krysztofa Pendereckého...
... z Pendereckého tvorby som už nahral 18 cédečiek. Nie všetky sú hotové, ale pripravuje sa ich vydanie.

 Naxos má veľmi dobre pokrytý trh...
Úžasne! Nahral som pre Naxos 80 až 90 titulov – predali sa z nich viac než tri milióny kusov CD! Naše nahrávky nachádzam na pultoch predajní po celom svete: v Austrálii, na Novom Zélande, v Japonsku, Londýne, dokonca aj keď vojdem do malého obchodu na španielskom vidieku – Naxos je tam! Ešte stále ma to dokáže prekvapiť... (Smiech.)

 Ako dlho s nimi spolupracujete?
Prvýkrát som pre Naxos nahrával v roku 1991, čiže čoskoro to bude 20 rokov, a stále intenzívne pracujeme: vydáme päť až desať CD ročne. Naposledy to bol Janáček – Glagolská omša a Sinfonietta, teraz pripravujeme Tarasa Bulbu a Lašské tance. Požiadaviek je mnoho, žiaľ, nemám čas všetky realizovať.

 Koľko koncertov ročne urobíte so „svojím“ orchestrom, Národnou filharmóniou?
Ťažko povedať, je to rôzne. Abonentné koncerty filharmónie sú v piatky a soboty, koncertná sezóna trvá od októbra do konca mája. K tomu potom pribúdajú mimoriadne koncerty a koncerty na festivaloch. Sám dirigujem dosť veľa – 20 až 25 koncertov ročne pri rôznych príležitostiach – na koncertoch v Poľsku aj na zahraničných turné.

 Majú skladatelia a súčasná hudba v Poľsku dobré zázemie?
Nová hudba sa neuvádza veľmi často, pretože publikum ju nevyhľadáva, skôr naopak. Ale ako národná filharmónia máme povinnosť hrať poľskú hudbu, samozrejme, nielen súčasnú. Dokonca si myslím, že je dôležitejšie hrať skladateľov, ktorí už nežijú, aby sa na nich nezabudlo. Napokon, súčasníci sa sami pripomínajú, zasadzujú sa za svoje diela. Momentálne plánujeme storočnicu Lutosławského na rok 2013 – pozvali sme Anne-Sophie Mutterovú, ktorá uvedie Lutosławského diela pre sólové husle s orchestrom, jej meno je zárukou toho, že poslucháči prídu.

 Ako vidíte budúcnosť poľskej hudby, novú skladateľskú generáciu? Sú tam výnimočné osobnosti?
Skladateľom číslom jedna je v Poľsku Paweł Mikietyn (nar. 1971, pozn. red.). Musím spomenúť aj vynikajúceho Pawła Szymańského (nar. 1954, pozn. red.), ktorý je už ale zrelým skladateľom.  

 Načrtnite nám niečo z vašich plánov na najbližšie mesiace...
Okrem hrania na domácich pódiách ma v júli čaká Malorka, potom Rio de Janeiro, Budapešť, Čína a Taiwan, Španielsko, v septembri koncert s orchestrom La Scala. S Národnou filharmóniou plánujeme turné do Japonska v januári 2011. Japonci majú požiadavku, aby sa hral „Čopin“, takže uvedieme jeden z jeho koncertov. Tento rok som oba dirigoval už asi desaťkrát, vždy s iným interpretom.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.