Peter Katina: Koncertný akordeón je svojím spôsobom bezkonkurenčný nástroj

Na domácej scéne je v oblasti hry na klasickom akordeóne považovaný za jedného z  najvýraznejších predstaviteľov. Na akordeóne hrá od šiestich rokov, má za sebou viaceré úspechy doma i v zahraničí. Hovorí, že hoci ekonomické dôsledky svojho rozhodnutia venovať sa akordeónu profesionálne bude niesť celý život, verí, že sa mu podarí presadiť. O hudbe, akordeóne a jeho postavení v hudobnom živote na Slovensku sme sa rozprávali s Petrom Katinom.

Patríte medzi najvýraznejších predstaviteľov mladšej generácie hráčov na klasickom akordeóne so špecializáciou na súčasnú hudbu. Čo vás priťahuje na tomto repertoári?
Oslovuje ma jeho dynamika, energia, možnosť priamo sa podieľať na tvorivom procese, nehrať „skamenené“ skladby, ktorých dopredu daná vzorová interpretácia sa stala akousi métou. Tieto interpretačné vzory sa natrvalo zafixovali „vďaka“ daným estetickým normám a ideálom. Chopina dnes už nemôžete hrať ani v obývačke bez toho, aby sa vám sused odvedľa nevyjadroval k interpretačnému poňatiu. Súčasná hudba dáva čiastočne voľné ruky k akcii, ale zároveň vyžaduje nové vyjadrovacie prvky, ktoré musia byť v súlade s predstavou autora. Jej estetický ideál však ešte nikto nemal čas popísať a „zataviť“ do nemenného vzorca. Súčasná hudba vyjadruje naše súčasné pocity, ktoré sú často zmätené, povrchné, prelietavé a nepochopiteľné. Vyžaduje obrovskú technickú prípravu, intelektuálnu analýzu a fyzické nasadenie. Ak ste hrali celý život Bacha, partitúry Beria a Lindberga nebudete pravdepodobne schopní ani len prečítať.

 U nás na školách sa však zvyčajne začína najskôr so „starou“ hudbou...
To je v poriadku, veď šesťročný žiačik nemôže hrať Stockhausena, rovnako ako vo ôsmich rokoch nečítate Kafku alebo nepozeráte Godardove filmy... Aj keď deti v istom veku baví „industriálny chaos“ súčasnej hudby, metodiku výučby by som na tom asi nezakladal. Na to, aby ste klasiku popreli alebo prekonali, musíte ju najskôr poznať. Mňa stará hudba úplne fascinuje.

 Pochádzate z hudobníckej rodiny? Pamätáte si na moment, príp. konkrétny zážitok, ktorý vo vás vzbudil túžbu venovať sa hre na akordeóne profesionálne?
Nepochádzam z hudobníckej rodiny. Rodičia ma prihlásili do hudobnej školy na akordeón, lebo na ňom hrával otec. Okrem toho, tento nástroj bol v 80. rokoch na hudobných školách veľmi vyhľadávaný. Neviem presne, kedy som sa rozhodol venovať akordeónu profesionálne, dodnes vlastne neviem, či sa mu venujem naozaj profesionálne...

 Máte za sebou viacero víťazstiev na medzinárodných interpretačných súťažiach, ste tiež držiteľom niekoľkých špeciálnych ocenení. Pomohlo vám to v začiatkoch vašej kariéry?
Víťazstvo v súťaži mi nikdy nepomohlo, ani ma nikdy nikam neposunulo. Len to zdržuje, keď pred koncertom niekde nahlas čítajú váš životopis. (Smiech.) Medzinárodné akordeónové súťaže nie sú napojené na seriózne agentúrne koncertné siete a ich kvalita je rôzna. Podstatné je, že celý „trh“ so súčasnou hudbou v Európe v princípe „obslúžia“ maximálne dvaja-traja akordeonisti.

 V európskom kontexte je toto číslo až zarážajúco nízke. Čím to je?
To je realita. Zodpovedá to pomernému zastúpeniu akordeónu v rámci komornej hudby, možnostiam hrať sólové koncerty a počtu premiér nových akordeónových diel. Ak to „pritiahneme za vlasy“, je to kvantitatívne niečo podobné, ako keby sa niekto živil sólovým trombónom alebo harfou. Na druhej strane, vy sami ako interpret vytvárate dopyt, tvoríte trh a rozširujete ho svojimi aktivitami.

 Ako vnímate svoje rozhodnutie s odstupom času: je dnes vôbec na Slovensku možné uživiť sa „len“ ako akordeonista?
Nikto na svete – aspoň pokiaľ viem – sa len hraním takéhoto repertoáru na akordeóne neživí. Vždy je to spojené s pedagogickou činnosťou, prípadne mimohudobnými aktivitami. V mojom prípade to nebolo vyložene racionálne rozhodnutie, veď kontroverzné ekonomické dôsledky budem niesť po celý život. Ale verím tomu, že budem prvý, komu sa to podarí. Hudba si vás nájde sama a vy sa tomu nedokážete brániť. Nemôžem povedať, ani keby som ako chcel, že už nebudem hrať, že stačilo. Neverím tomu, keď nejaký hudobník odloží alebo predá vlastný nástroj, začne si zarábať životnými poistkami a tvrdí, že teraz sa cíti dobre. To znamená, že sám pred sebou niečo predstiera alebo hudobníkom v skutočnosti nikdy nebol.

 Akordeón si asi ešte stále väčšina ľudí častejšie spája s inými hudobnými žánrami než s klasickou hudbou. Ako vnímate jeho postavenie v konkurencii ostatných sólových nástrojov?
Koncertný akordeón ako moderné hudobné médium je svojím spôsobom bezkonkurenčný nástroj. Je nezaťažený vlastnou klasickou minulosťou, má obrovské výhody a skvelé dispozície. Disponuje nezameniteľným farebným zvukom, je schopný polyfonickej hry, plastickej dynamiky, možnosti formovať tón od jeho nástupu po doznenie a na koncertnom gombíkovom akordeóne dosahuje reálny rozsah maximálneho rozpätia pravej ruky tri oktávy, čo je v „ríši“ nástrojov unikátne. Pri relatívne malých rozmeroch nástroja je jeho absolútny rozsah od kontra E po cis5.

 Vnímate zo strany koncertného života na Slovensku dlh voči akordeónu?
Ani nie, nemám pocit, že by ostatné nástroje akordeón z koncertného života nejako vytláčali. Každý nástroj má svoj priestor niekde inde. Ide skôr o dramaturgiu koncertov a festivalov, ktorá je často mentálne zafixovaná a „končí“ niekde pri repertoári Mocnej hŕstky a tam akordeón nemá šancu, keďže romantickým a klasickým repertoárom nedisponuje... Ale neviem, či je správne dramaturgicky operovať s tým, že ľudia majú najradšej Rachmaninova a Čajkovského. Pritom laici reagujú na dobrú súčasnú hudbu s nadšením, oveľa lepšie než klasickí hudobníci, ktorí si ani nechodia navzájom na koncerty. Profesionálni hudobníci sú príliš sústredení sami na seba, hudba ich vlastne až tak nezaujíma, pokiaľ to nie je ich projekt. Najlepšie reakcie na súčasnú hudbu, ktorú hrám, mám paradoxne od hudobne neškolených poslucháčov.

 Študovali ste v Dánsku – aká je situácia tam?
Z Dánska som späť už desať rokov, takže moje postrehy asi nebudú aktuálne. Ale život hudobníka je v Dánsku rovnako ťažký ako na Slovensku, ak nie ešte viac. U nás existuje mýtus o  tom, ako skvele si hudobníci žijú v krajinách ako Nórsko, Dánsko alebo Holandsko. Z vlastnej skúsenosti môžem o Dánsku povedať, že to nie je pravda. Hudobníci tam tvrdo bojujú o prežitie, majú viac zamestnaní. Majú samozrejme štedrejší grantový systém a väčšiu podporu od štátu, ale až na pár vychytených orchestrov a ansámblov sa ostatní viac-menej snažia prežiť. Myslím si, že život na Slovensku je oproti Dánsku kaviarenská besiedka...

 Mnohí absolventi vysokých hudobných škôl dnes tvrdo zápasia o uplatnenie v hudobnej brandži. Aké reálne možnosti uplatnenia má dnes absolvent odboru hra na akordeóne? Je vôbec náš trh pripravený na nových absolventov?
Absolvent má šancu nájsť si miesto na umeleckej škole ľubovoľného stupňa. Alebo sa vydať komerčným smerom a hrať v nejakej kapele. Reálny trh v zmysle dopyt – ponuka neexistuje. Umelci si musia robiť agentov sami.

 Kde je podľa vás problém? Asi to nebude len absenciou profesionálneho hudobného manažmentu...
Ak sa nejaký akordeonista rozhodne živiť akordeónom profesionálne, skúsi osloviť centrálne inštitúcie zastrešujúce umelcov, ktoré mu pravdepodobne navrhnú, aby si koncerty vybavoval sám a oni budú len spätne participovať na dohodnutej zmluve. Umelec sa sám ale nedokáže predávať. Medzinárodné agentúry pracujú s akordeónom len veľmi okrajovo, radšej majú klasiku ako sláčikové kvartetá a pod. Veľké „billboardové“ agentúry sú úplne mimo dosahu pre komerčne nízky potenciál „produktu“. Ak chce umelec ísť vlastnou cestou a zachovať si vnútornú slobodu, stojí ho to nesmierne veľa času a úsilia, ktoré mu odčerpáva energiu na samotný proces tvorby a prípravy hudobných projektov. Problémom je, že neexistuje tzv. „chart“ – akýsi rebríček najlepších akordeonistov. Agenti a manažéri sú tým pádom zmätení, lebo za projekty nesú zodpovednosť, ale u akordeonistov neexistujú takmer žiadne kritériá kvality. Súťaže ich vôbec negarantujú a väčšinou to dopadne tak, že sa k tomu potom vyjadrujú samotní skladatelia, ktorí si určia, kto bude ich novú skladbu hrať. Čiže tú „hitparádu“ akordeonistov vlastne vytvárajú skladatelia, čo na druhej strane ale vôbec nie je zlé.

 Ako je to s pôvodnou literatúrou pre akordeón, resp.  s jej relatívnym nedostatkom?
Akordeón má relatívny dostatok originálnej literatúry, absentuje iba „klasická“ hudba, ktorú sa snaží nahrádzať rôznymi transkripciami a úpravami inonástrojových diel. Mojimi obľúbenými autormi sú Magnus Lindberg, Arne Nordheim, Salvatore Sciarrino a Toshio Hosokawa. Stále nedostatočný je počet kvalitných komorných diel pre akordeón a iné nástroje. Zaujímavým trendom je akordeón nie ako sólový nástroj, ale ako súčasť orchestra.

 V tejto súvislosti ma vo vašom životopise zaujala zmienka o Koncerte pre akordeón a sláčikový orchester Igora Dibáka. Väčšine ľudí je v kombinácii akordeón a orchester známy skôr Piazzollov Koncert, príp. ešte Trojanove Pohádky. U nás si však stále nenašli miesto v dramaturgiách hudobných inštitúcií...
Jediným problémom je lobing, ako dosiahnuť, aby orchester s vami hral. Keď sa to podarí, je to úžasný zážitok, hoci väčšina koncertov pre akordeón a orchester, ktoré sa hrávajú, sú neoromantické skladby. Odvádza to pozornosť od toho, že akordeón predstavuje sebavedomý hudobný nástroj stelesňujúci avantgardné trendy súčasnej hudby. Avšak predstava, ako hrá akordeonista s orchestrom na Slovensku koncert od Sciarrina alebo Jokinena, je asi prehnaná...

 V roku 2006 ste vydali debutový album s názvom Flashing. Mohli by ste ho priblížiť?
Flashing je album, ktorý prezentuje niekoľko výnimočných skladieb hlavne škandinávskych autorov a dokumentuje nesmierne progresívne tendencie v písaní pre akordeón, ktoré v týchto krajinách prevažovali už od sedemdesiatych rokov. Okrem iných obsahuje skladby renomovaného nórskeho skladateľa Arneho Nordheima, skladbu Alone Fína Erkkiho Jokinena, premiérovú nahrávku diela Nine Friends od Pera Nørgårda, s ktorým som počas nahrávania spolupracoval, i jednu skladbu pre akordeón a klavír od japonskej skladateľky Noriko Motomatsuovej, ktorá vlastne „odštartovala“ naše duo s manželkou.

 Spolupracujete na vzniku a realizácii nových diel aj so slovenskými skladateľmi?
Áno, teraz spolupracujem so skladateľom Jozefom Kolkovičom na jeho Koncerte pre akordeón a orchester, ktorý uvediem v novembri so Štátnou filharmóniou Košice. Nedávno som spolupracoval s Jozefom Podprockým pri príprave nahrávky jeho diel pre akordeón, aj keď tam nešlo o vznik nového diela. Ešte počas štúdia som spolupracoval na nových dielach s Ľubicou Čekovskou, Rudolfom Pepuchom, Rasťom Dubovským, Jurajom  Valčuhom, Janou  Kmiťovou, Jurajom  Benešom a Igorom Dibákom. Slovenskí skladatelia sú akční, prístupní a spolupracuje sa s nimi veľmi dobre.

 Oslovujú vás samotní skladatelia alebo si skladby u nich „musíte“ objednávať?
Väčšinou oslovujem ja ich; ak ma oslovia oni, ide väčšinou už o napísanú vec, ktorú by radi uviedli. Nebránim sa tomu, lebo viem, že väčšina súčasných diel je venovaná konkrétnemu interpretovi a to dielo po premiére už nikto nechce hrať, lebo interpret, ktorý skladbu premiéroval, väčšinou vlastní aj priame „know-how“ od skladateľa, akýsi kľúč ku skladbe, ktorý si necháva pre seba. Existuje mnoho akordeónových partitúr, z ktorých jednoducho „neviete vyjsť“, lebo interpretačný kľúč napríklad v podobe vysvetliviek k hudobnému textu zveril skladateľ iba prvému interpretovi. Táto honba za premiérami je smiešna, lebo navodzuje dojem, že tie skladby slúžia len na jedno použitie.

 Na sklonku minulého roku vyšiel vo vydavateľstve Hevhetia aj váš druhý album – Prelúdiá a fúgy op. 87  Dmitrija Šostakoviča. Čo vás motivovalo k naštudovaniu diela primárne určeného pre klavír? Museli ste počítať s tým, že pre mnohých poslucháčov „odchovaných“ na nahrávkach Vladimira Ashkenazyho či Keitha Jarretta bude vaše poňatie znieť trochu „nevšedne“...
Mojím zámerom bolo ponúknuť nový, nevšedný pohľad na toto dielo. Nechcel som karikovať pôvodný hudobný text. Ako som napísal do bookletu, chcel som nahrať dielo skladateľa, ktorý svojou tvorbou skryto bojoval proti sovietskemu stalinistickému režimu – na nástroji, ktorý tento „ľudový“ režim istým spôsobom reprezentoval. Starostlivo som vybral prelúdiá a fúgy, pri ktorých som bol presvedčený, že budú znieť dobre a neporušia celkovú koncepciu Šostakovičovho diela. Motivovala ma videonahrávka Tatiany Nikolajevovej, ktorej bol celý cyklus venovaný a ktorej nahrávku vrelo odporúčam, rovnako ako i nervnú a rozdrásanú autorskú nahrávku samotného Šostakoviča alebo niekoľko zachovaných čarovných „kúskov“ v podaní fenomenálneho Sviatoslava Richtera. Oproti tomu nahrávka Keitha Jarretta je podľa môjho názoru pomerne povrchná, bez hĺbky a hlavne bez kvalitného tónu. Moja nahrávka môže znieť nevšedne, lebo v žiadnom prípade nechce imitovať svoju klavírnu zvukovú predlohu...

 Na našu zemepisnú šírku ide podľa môjho názoru o naozaj originálny interpretačný počin, pretože Šostakovičov cyklus hráte v pôvodnom zápise. Transfer na nové nástrojové médium ale so sebou nesie i rad nových interpretačných problémov. Ako ste sa s nimi vyrovnávali?
Áno, nejde o transkripciu v pravom zmysle slova, hrám dielo priamo z klavírnej partitúry bez akýchkoľvek úprav, t. j. všetky hudobné vzťahy, notové dĺžky a výšky, ostávajú zachované. Mám však takú súkromnú teóriu, že Šostakovičove prelúdiá a fúgy sú pomerne „neklavírne“. Všimnite si, ako málo klaviristov ich hrá, celý komplet nahralo v histórii v skutočnosti iba zopár klaviristov. Sú považované za „nevďačné“, sú objektívne nesmierne technicky a výrazovo náročné, hlasy štvorhlasných či dokonca päťhlasných fúg sa komplikovane prelínajú v nekonečnom slede strett, a naopak prelúdiá sú niekedy strohé, drsné, až harmonicky prosté. Klavirista tu nemôže naplno zúročiť typicky „pianistické“ zručnosti: oktávové transpozície, prstové pasáže, rozsiahle plochy pod pedálom, ten typický klavírny „symfonizmus“, ktorým oplývajú niektoré ruské diela. Navyše Šostakovič nehľadel ani na rozsah rúk, a tak niektoré akordy sa dajú na klavíri zahrať iba ako arpeggio. Na akordeóne je všetko plne hrateľné, znie to mäkšie a jemnejšie, akurát sa treba vyrovnať s nemožnosťou diferencovať dynamiku jednotlivých hlasov. V každom prípade je to to najťažšie, čo som kedy hral, na hranici „devastácie prstov a mozgu“. Tento rok vydavateľstvo Hevhetia, ktoré zastrešuje všetky moje projekty, navyše podporilo toto CD i natočením videoklipu a promo DVD.

 Z Opusu 87 ste nahrali len výber. Plánujete tento projekt v budúcnosti dokončiť?
Ak sa vypredá náklad, v reedícii vydám komplet, sľubujem... (Smiech.) V skutočnosti som nemal v úmysle nahrať komplet, skôr iba naznačiť možné smery, kadiaľ by sa mohol akordeón pri hľadaní svojho ďalšieho repertoáru uberať.

 Je pravidelné nahrávanie vašou ambíciou?
Áno, pri nahrávaní totiž nemusím robiť žiadne kompromisy, kým pri zostavovaní koncertného programu musím prihliadať na to, pre koho hrám, v akých priestoroch a v akom rozsahu. V štúdiu je to súboj samého so sebou. A to je tá najväčšia výzva. Hrať stále lepšie, prekonávať sám seba.

 Okrem sólových projektov hráte v duu so svojou manželkou, klaviristkou Janette Katinovou Šingerovou. Ktorá oblasť je pre vás atraktívnejšia – sólová alebo komorná hra?
Obe sú atraktívne, v duu akordeón – klavír, ktoré znie nečakane symbioticky, máme jediný problém – s limitovaným repertoárom. Inak hrávam väčšinou sólovo, lebo momentálne nemám okolo seba ľudí, s ktorými by som komornú hudbu hral.
 Ako interpret sa sústreďujete na klasickú hudbu. Nelákali vás presahy do nonartificiálnej sféry, povedzme napr. do jazzu?
Myslím si, že do jazzu sa nedá „presahovať“, s jazzom treba žiť, počúvať, študovať, vnímať ho, a hlavne úplne inak rozmýšľať. Dva nónové akordy z nikoho jazzmana neurobia. Absolvoval som improvizačné kurzy u dánskeho jazzového klaviristu Carstena Dahla, ale nie som jazzman a keby som sa náhodou tak začal tváriť, tak ma rýchlo stopnite.

 Učíte?
Momentálne nie.

 Plánujete do budúcna odovzdávať svoje skúsenosti v rámci pedagogickej činnosti?
Určite, ak nejaká pedagogická inštitúcia prejaví o moje služby záujem...

 Venujete sa i hudobnej publicistike a komponovaniu. Akú hudbu píšete?
Nedá sa to nazvať komponovaním, ide o voľné improvizácie na vopred pripravené harmonické štruktúry a je to čisto osobná výpoveď, ktorá môže byť občas hudobne simplifikovaná, nenárokuje si názov kompozícia v pravom zmysle slova. O tom bude môj najnovší album.

 Ostáva vám popri hudbe vôbec čas na niečo iné?
Rád čítam faktografické knihy o histórii a biografie osobností; mám rád umelecké filmy, mám zbierku originálnych DVD od Bergmana, Felliniho, Kurosawu, Truffauta, Antonioniho a mnohých ďalších autorov. Vo voľnom čase počúvam hudbu, ktorá zahŕňa klasiku, jazz, alternatívnu hudbu, world music, filmovú hudbu, židovskú a balkánsku hudbu, rock, sú to stovky titulov a interpretov...

 Čo pripravujete v najbližšej budúcnosti?
Momentálne som dokončil nahrávku diel Jozefa Podprockého pre akordeón, ktorý sa systematicky už takmer 40 rokov venuje písaniu pre tento nástroj. Nahral som všetky jeho „súčasné“ diela a rovnako i jeho fascinujúce projekty tzv. rekonštruovanej hudby, skladby podľa Pestrého levočského zborníka zo 17. storočia. Mojím ďalším novým projektom bude i CD Pictures – album mojich vlastných kompozícií a improvizácií inšpirovaných fotografiami môjho priateľa fotografa Pištu Juhara, tvoriaceho pod pseudonymom Khammeleon. Popri oboch nahrávkach je pripravená aj ich koncertná realizácia, Pictures zvažujeme dokonca aj s vizualizáciou.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.