Festival J. K. Mertza prináša do Bratislavy svetovú gitarovú elitu

Od 25. do 30. júna sa v Bratislave uskutoční 36. ročník Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza, na ktorom opäť vystúpia viacerí gitaristi svetových mien ako Anielo Desiderio (Taliansko) alebo Celso Machado (Brazília). Ako upútavku na podujatie prinášame rozhovor s živou legendou klasickej gitary, Argentínčanom Jorgem Cardosom, ktorý patril k exkluzívnym hosťom festivalu minulý rok.

Na Festivale J. K. Mertza v Bratislave ste neboli prvýkrát. Na Slovensku ste vystupovali už koncom 80. rokov. Priaznivci klasickej gitary v susednom Poľsku vás mali možnosť počuť častejšie. Ako sa vám koncertuje v strednej Európe?
Je to región Európy, kde má publikum latinskoamerickú hudbu vo veľkej obľube. Keďže môj repertoár tvorí väčšinou takáto hudba, na javisku sa cítim uvoľnene.

Ste gitaristom, skladateľom, dirigentom, pedagógom i lekárom. Čomu sa venujete najradšej?
Všetkému. Každá z týchto oblastí má svoje špecifiká. Ich súbeh spôsobuje, že ak sa zameriam na jednu, vždy sa tým zatraktívni niektorá iná.  

Aká bola vaša cesta ku gitare a kompozícii?
V období, keď som bol dieťa a adolescent, bola tradičná argentínska kultúra v rozkvete. Gitara je národným nástrojom pre celý kontinent, bola všade. A čo sa týka kompozície, vo veku jedenásť rokov sa tomu hovorí inšpirácia, stačí sa to naučiť a vydať zo seba. Hudba je všade: na zemi, vo vzduchu, vo vesmíre, a my skladatelia poznáme tajomstvo, ako ju objaviť a prezentovať na nástroji.

V mladosti ste sa venovali najskôr argentínskej ľudovej hudbe, až potom ste študovali klasiku. Čím je pre vás argentínska ľudová hudba?
V tejto kultúre som sa narodil, bol som v nej „ponorený“ a je pre mňa úplne prirodzená. To vysvetľuje, prečo sa jej týka väčšina mojich kompozícií a výskumov.

V Bratislave ste uviedli vo vlastnej úprave i dielo vášho krajana Astora Piazzollu Adiós Nonino. Počas Piazzollovo života bolo jeho dielo vnímané často ako kontroverzné. V čom vidíte jeho prínos v argentínskej hudbe?
Povedal by som, že je to skôr hudba z Buenos Aires. V Argentíne máme okolo 80 hudobných žánrov. Tango je len jedným z nich a táto hudba patrí do dvoch „Rio de la Plata“ –  Argentíny i Uruguaja. V poslednej dobe sa ale na Uruguaj zabúda a hovorí sa stále o argentínskom tangu, čo je len polovičná pravda. Čo sa týka Piazzollu, bol to práve on, kto dal svetu vedieť o „obnovenom“ tangu. Nesmieme zabúdať, že pred ním mal veľký vplyv skladateľ a klavirista Horacio Sàlgan (ešte stále žije), od ktorého Piazzolla prevzal väčšinu svojich štýlových prvkov. V každom prípade máme v našom regióne (na severovýchode Argentíny) hudobný žáner nazývaný „rasguido doble“. Piazzolla len prevzal jeho rytmus a pridal ho k tangu.   

Vo svojom recitáli ste hrali aj niekoľko svojich skladieb. Ako vnímate vlastnú tvorbu? Podľa čoho vyberáte, čo budete hrať?
Priznám sa, že hrám veľmi málo vlastných skladieb. Asi desatinu z približne 400 kompozícií. Keď vyberám, čo budem hrať, sám si vyčítam, že tam nie sú aj ďalšie skladby.

Vaša tvorba je prevažne zameraná na diela pre gitaru, viac gitár alebo telesá s obsadením gitary, či gitaru s orchestrom. Pociťujete ako skladateľ a gitarista v jednej osobe výhodu oproti tým, ktorí píšu pre gitaru a nehrajú na ňej?
Samozrejme, že je to výhoda. Naopak, keď komponujem pre iné nástroje, potrebujem sa poučiť od  kolegov. Klavír je jediným nástrojom, ktorý vôbec neovládam.

Vaše diela hrávajú gitaristi od začiatočníkov až po koncertných majstrov. Je medzi nimi niekto, koho interpretáciu vašich diel si obzvlášť ceníte? Prekvapila vás nejaká interpretácia vašich skladieb?
Latinskoamerická hudba, podobne ako renesančná a baroková, si vyžaduje vklad interpreta, aby sa „znovu vytvorila“. Poznám mnoho gitaristov, ktorí hrajú moje skladby a prispôsobujú si ich podľa vlastných znalostí a techník, čím vytvárajú pekné osobné verzie. A existujú aj takí, ktorí úplne rešpektujú noty, čím tiež dokážu sprostredkovať emócie.     

Okrem hudby ste vyštudovali aj medicínu. Gitaristom sú dôverne známe vaše publikácie, ktoré sa zaoberajú fungovaním ľudského organizmu pri hre na gitare. Čím vás osobne obohacuje toto poznanie, ako ho využívate pri koncertovaní a cvičení?
V mojej knihe o technike je opis fungovania organizmu z pohľadu anatómie, fyziológie, psychológie, tréningu atď., ktorý má ukázať na efektívny spôsob, čiže vynaloženie najmenšej námahy na dosiahnutie čo najlepšieho výsledku. Práve dokončujem ďalšiu knihu o chorobách, ktorými trpia hudobníci. Je to vlastne skompletizovanie vzťahu, ktorý vnímam medzi medicínou a nástrojom. Toto všetko má pomôcť, aby interpretácia nebola taká komplikovaná, akou sa niekedy zdá byť. Aby bola komunikácia emócií spontánna a priama.   

Celý koncert ste odohrali v stoji. Pre klasických gitaristov je to nezvyčajné. Viedla vás k tomu vaša znalosť ľudského organizmu? Stojíte aj pri cvičení?
Hrám aj posediačky, no málo, len keď hrám s inými hudobníkmi. Výhody pozície v stoji sú, že všetky problémy vyplývajúce z polohy v sede miznú: problémy krvného obehu v nohách, bolesti bedier, šije, pliec atď. Navyše, keď hrám s orchestrom, poloha v stoji mi dovoľuje slobodu pohybu. Takto vidím a počujem všetkých okrem dirigenta a môžem si vybrať, s kým sa v danom momente spojím, aby som lepšie vystihol hudbu.     
 
Ešte raz sa vrátim k medicíne. Myslíte si, že hrať na gitare je „zdraviu prospešné“? Ktorý hudobný nástroj je podľa vás „najzdravší“?
Existuje medicínsky odbor nazývaný ergonómia, ktorý sa zaoberá tým, ako nájsť najlepšie spojenie medzi človekom a nástrojmi používanými na prácu. Na základe vzťahu medzi nami a hudobným nástrojom, na ktorom hráme, možno povedať, že neexistuje zdravší nástroj, existuje len zdravší vzťah.   

Vaša hudba sa hrá na celom svete. Prejavuje sa v interpretácii rozdiel v povahách rôznych národov, napríklad rytmické cítenie alebo ochota učiť sa nové veci?
Tradičná hudba niektorých krajín má mimoriadne bohatú rytmiku. Hudobníci z týchto krajín nemajú problémy s rytmom. Tí, ktorí hrajú z počutia alebo improvizujú, teda spamäti, nikdy nemajú rytmické problémy. Ale ťažkosti nastanú, akonáhle máme akademické vzdelanie alebo ak si solfeggio žiada riešiť rytmus.     

V roku 1999 ste pre poľský časopis Świat Gitary vyjadrili názor, že v Poľsku pociťujete väčšie nadšenie a záujem o gitaru ako v krajinách, kde má gitara silnejšiu tradíciu, napr. v Španielsku či Francúzsku. Ako vnímate v súčasnosti záujem o gitaru v európskych krajinách a vo svete?
Treba odlišovať klasickú gitaru a gitaru ako národný nástroj Latinskej Ameriky. Nehovorím teraz samozrejme o elektrickej gitare, ani o iných, ktoré sa využívajú v komerčnej hudbe. Myslím, že nie je možné porovnávať francúzsku gitaru so španielskou. Až do konca 19. storočia bola gitara veľmi kultivovaná v Španielsku, Francúzsku a Taliansku. V tom období to bol najobľúbenejší hudobný nástroj. Vo všetkých európskych krajinách sa hrá veľa na gitare, učí sa to na konzervatóriách alebo v umeleckých školách. V Latinskej Amerike alebo v Španielsku (flamenco) sa gitara učí tradične na ulici – imitovaním. Je to kultúra, ktorá sa prenáša priamo. Na konzervatóriu sa učí, ako zahrať skladbu podľa predlohy, no nanešťastie bez poznania kultúry, ktorá ju vytvorila.

Okrem komponovania sa venujete aj transkripciám juhoamerického folklóru a diel renesancie a baroka. Tieto obdobia či štýly majú niekoľko spoločných čŕt. Jednou z nich je priestor pre improvizáciu. Aký k nej máte vzťah?
V živej hudbe, ako je tá naša, alebo v období renesancie, baroka a v iných kultúrach či obdobiach, si nebolo možné predstaviť hudbu bez prítomnosti improvizácie zo strany interpretov. Hrám niekoľko druhov takejto hudby.

Spolupracovali ste s mnohými známymi osobnosťami – nielen hudobníkmi, ale napríklad i básnikmi. Na čo sa môžu priaznivci vašej hudby tešiť?
Netuším. Píšem, keď mám inšpiráciu. Neviem, čo sa stane v budúcnosti. Dúfam, že mi nebudú chýbať nápady, ani básne, ktoré budem môcť zhudobniť.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.