Petra Záhumenská (1982), soprán

Kedy si sa rozhodla venovať opernému spevu?
V detstve som vôbec netušila, že sa niekedy budem venovať opere. Vždy som však chcela spievať – inklinovala som najmä k folklórnemu spevu a neskôr som sa začala zaujímať o muzikál. Za to, že sa dnes venujem opere, vďačím v podstate mojim rodičom, ktorí si ako prví všimli, že mám silnejší hlas ako ostatné deti a intonácia mi nerobí problémy. A tak som začala chodiť na spev a na klavír. Pamätám si, ako som po prvých hodinách spevu plakala, keď sa mi nedarilo – už to nebolo to isté ako v kroji s „ľudovkou“! (Smiech.)

Do akej miery ťa ovplyvňovali tvoji pedagógovia?
Vždy som chcela študovať na konzervatóriu, pretože som vedela, že nič iné než hudbu robiť nechcem. Musela som sa však rozhodnúť medzi klavírom a spevom; napokon zvíťazil spev. Na konzervatórium ma prijali ako štrnásťročnú, čo je pre operné spievanie pomerne skorý vek. Mala som však šťastie na pedagógov – dostala som sa k pani Smyčkovej, ktorá odo mňa nechcela hneď „veľké tóny“, ale viedla ma postupne, čo bolo veľmi dobré. Okrem pedagógov ma vždy veľmi ovplyvňovalo aj moje okolie, priatelia, rodičia...

Ako si spomínaš na svoj debut v košickom Štátnom divadle v Dvořákovej Rusalke?
Bola to vynikajúca skúsenosť a lepší debut som si snáď ani nemohla želať. V júni 2007 som ukončila VŠMU a následne sa intenzívne pripravovala na súťaž v Karlových Varoch. Vtedy mi pán Dvorský ponúkol úlohu Cudzej kňažnej v Rusalke. Pre debutujúcu speváčku je táto úloha veľmi vďačná, pretože v sebe nenesie toľko zodpovednosti a závažnosti ako napríklad rola Rusalky. Spomínam na to veľmi rada – prvá ponuka je asi pre každého čímsi výnimočná.

V rámci Schleswig Holstein Musik Festival si spolupracovala s Bobbym McFerrinom. Ako to prebiehalo?
Do zborovej akadémie Schleswig Holstein Musik Festival som si chodila privyrábať už počas vysokoškolského štúdia. V roku 2007 bola jedným z projektov spolupráca s Bobbym McFerrinom. Na začiatku síce nikto nevedel, ako to celé dopadne, no stretnutia s ním boli nesmierne inšpirujúce. Dokonca som mala možnosť spievať s ním dueto v rámci záverečného koncertu. O deväť mesiacov neskôr som sa s McFerrinom opäť stretla na javisku – tentokrát ako členka zboru na jeho minuloročnom májovom koncerte v Bratislave. Stretnutie s Bobbym McFerrinom bolo pre mňa veľkým zážitkom – profesijným i ľudským.

Naposledy sme ťa mohli počuť v Suchoňovom Svätoplukovi – aký máš vzťah k slovenskej opere?
Mám veľmi blízky vzťah k celej slovanskej opernej tvorbe – spieva sa mi lepšie a postavy zo slovanských opier majú v mojom repertoári výraznú prevahu. Suchoňov Svätopluk bol v podstate mojím debutom na doskách SND. Suchoňovu hudbu mám veľmi rada; navyše postava Ľutomíry je vďačnou úlohou, pretože významne posúva dej dopredu. Na túto spoluprácu mám príjemné spomienky.

Bojuješ s trémou?
Samozrejme. Som však typ, ktorý sa z trémy na javisku hneď „vyspieva“. (Smiech.) Lepšie sa mi spieva v divadle, pretože tam som niekým iným. Niekedy mi je dokonca ľúto, keď musím z javiska odísť, keď ma idú zabiť alebo musím skočiť z hradného múru. (Smiech.) Každý umelec musí byť jednoducho exhibicionista.

Ovplyvňuje ťa kritika?
Kritiku nemá asi nikto rád. Speváci sú na ňu obzvlášť citliví – nevhodná kritika dokáže zničiť sebavedomie speváka v priebehu sekundy! Často žiadam kritiku od ľudí, ktorým dôverujem, pretože viem, že vtedy ma môže posunúť dopredu. Od zákulisných klebiet sa však snažím odosobňovať.

Čo je podľa teba na kariére opernej speváčky najatraktívnejšie?
Okrem príležitostí veľa cestovať, spoznávať nových ľudí, stretávať sa so zaujímavými umelcami je pre mňa najatraktívnejšiou práve možnosť byť stále niekým iným – možnosť stvárňovať rozličné ľudské charaktery, prežívať s nimi ich osudy, vracať sa do minulosti... Ak by som mala znova možnosť rozhodnúť o svojej budúcnosti, určite by som opäť zvolila operný spev.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.