Klavirista a psychológ PhDr. Viktor Zappner sa jazzovému klavíru intenzívne venuje už vyše polstoročia, napriek tomu ho dnes na Slovensku len málokto pozná. Spojenie s domovom pretrhol, tak ako mnoho iných emigrantov, v 70. rokoch, keď sa usadil v Tasmánii. Dnes, vďaka novým technológiám, opäť sleduje dianie na našej scéne. V jeho rozprávaní pre Hudobný život ožíva slovenský jazz druhej polovice minulého storočia i jazzový život na opačnej strane planéty...
Tvoje životné osudy sú plné mimoriadnych zvratov; k nim patrí aj rýchla integrácia do jazzovej scény tvojho nového domova...
Jazz mi nesmierne uľahčil takú náročnú záležitosť, akou je útek do novej krajiny s rozdielnym jazykom, kultúrou a zvykmi. Hneď po prílete do Tasmánie v marci 1979 sme sa v Hobarte zoznámili s Elinor Morrisbyovou, ktorá sa krátko predtým vrátila domov z Prahy, kde študovala flautu na konzervatóriu. K môjmu prekvapeniu som v nej spoznal ženu, ktorá ma predtým niekoľkokrát zaujala v električke v pražských Nusliach, keď si čítala nejakú anglickú knihu o hudbe. Elinor ma zoznámila s dvomi miestnymi jazzmanmi, bubeníkom Alfom Properjohnom a gitaristom Allanom Brownom, ktorí práve začali posunovať tas-
mánsky jazz od tradičného smerom k modernému.
Tasmánska jazzová obec ma teda ochotne prijala iba pár týždňov po príchode. V Burnie, kde sme sa usadili, začala manželka, absolventka košického konzervatória, učiť súkromne hru na klavíri a ja som nastúpil do zamestnania ako klinický a školský psychológ. Predstavili ma saxofonistovi Tas Cowgillovi, ktorý zhodou okolností hral po vojne v Prahe s orchestrom anglickej armády a v roku 1947 s ním striedal orchester Graema Bella v kaviarni Fénix. Tým som sa včlenil do hudobnej scény v Burnie.
Spomenul si meno klaviristu Graema Bella, ktorý má nesmierne zásluhy pre európsky revivalizmus i pre československý jazz.
Do Prahy prišiel v r. 1947 na Svetový festival mládeže a študentstva, čo bola komunistická akcia, ale mladý Austrálčania to vtedy nebrali ako politickú záležitosť. Každopádne vďaka tomu boli ich nahrávky prístupné i začiatkom 50. rokov, keď žiaden iný jazz u nás nebol „na trhu“ a pre československý tradičný jazz boli veľkou inšpiráciou. Bell totiž bol jedným z prvých mimoamerických jazzových revivalistov a napriek tomu, že sa venoval starším štýlovým obdobiam jazzu, od začiatku bol otvorený aj vznikajúcemu modernému jazzu.
Pod vplyvom Bellových koncertov vznikali v Čechách tradičné jazzové skupiny ako napríklad Czechoslovak Dixieland Jazz Band (neskôr premenovaný na Pražský dixieland), ktorý viedol Jiří Šlitr. Hudba Graema Bella a jeho spoluhráčov mala aj širšiu celoeurópsku platnosť. Po Československu ich ďalšou zastávkou bola Veľká Británia, kde mali tiež ohromný úspech a ovplyvnili vznik anglickej tradičnej školy.
Stretol si sa s touto veľkou osobnosťou austrálskeho a svetového jazzu?
Áno, s Graemom som sa dokonca spriatelil. Keď pred niekoľkými rokmi austrálsky rozhlas pripravoval reláciu o Bellovi, niekto ich nasmeroval ku mne, pretože chceli vedieť o jeho vplyve na československú jazzovú scénu. Redaktor mi zatelefonoval a začali sme sa priateľsky rozprávať. Akonáhle som kriticky spomenul to spojenie medzi Bellovým turné a komunistickou organizáciou, ktorá za tým stála, okamžite som cítil, že som stratil akékoľvek právo vstupu na tvrdohlavo ľavicové teritórium ABC Radio, organizácie udržiavanej z daní všetkých Austrálčanov...
Ako hudobný riaditeľ Devonportského jazzového festivalu sa snažím postupne pozývať najdôležitejších austrálskych veteránov jazzu a roku 2006 som pozval hneď dvoch: bubeníka Allana Browna a práve Graema Bella, ktorý dva mesiace po festivale oslavoval v Sydney svoje 92. narodeniny. Keď sa Bell v druhej polovici koncertu pripojil ku skupine Allana Browna, všetci sme cítili, že práve nastal vrchol festivalu. Graeme sa už dávnejšie zoznámil s Lubomírom Dorůžkom a Josefom Škvoreckým, doteraz ho o oboch informujem a im zase posielam zaujímavé novinky o Graemovi. Napríklad to, že má vyjsť dvojité CD s Bellovymi skladbami nahranými najlepšími austrálskymi muzikantmi.
O jeho pretrvávajúcom vzťahu k bývalému Československu svedčí aj pár viet z listu, ktorý mi poslal po mojom minuloročnom návrate z Európy: „Ďakujem Ti za pohľadnice z Prahy. Vždy som nadšený, keď dostanem čokoľvek z československého teritória. Minulý týždeň som bol v preplnenej opere v Sydney, aby som videl a počul drahého starého Sira Charlesa Mackerrasa dirigovať Sydney Symphony Orchestra. Uvádzali Dvořáka, Smetanu a Janáčka. Bol som taký dojatý, že som počas Vltavy už nezadržal slzy“.
....viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.