Šimon Svitok, barytón

Začnime od začiatku, kde má pôvod tvoj vzťah k opernému umeniu?
Musím sa priznať, že môj vzťah k opere nebol hneď od začiatku jednoznačný. To, že chcem spievať, mi bolo síce jasné, ale túžil som sa stať pop spevákom. Mojím vzorom bol „Božský Kája“. Jeho piesne som počúval dookola a spieval som si spolu s ním. K  „inému“ umeniu ma opatrne posunula moja mama, keď mi kúpila LP Na skle maľované. Postupne som začal počúvať operetu, potom to bol už iba krok k opere, ktorá si ma podmanila. Prvá opera, ktorú som videl v divadle, bola Carmen inscenovaná v SND. Predtým som videl operu iba v televízii, ale toto bolo pre mňa niečo, čo ma úplne presvedčilo o správnosti môjho rozhodnutia študovať operný spev... Pôvodne som chcel ísť študovať spev na konzervatórium, ale keďže som mutoval, bolo mi odporučené počkať. A tak som vyštudoval Stredné odborné učilište poľnohospodárske v Prievidzi a stal sa zo mňa „operátor rastlinnej technológie“. No a po maturite som začal navštevovať VŠMU v Bratislave, Katedru operného a koncertného spevu. Takže moja cesta k opere bola trošku naokolo, ale predsa... Na pop a moderný muzikál som však nezanevrel. Veľmi rád si občas „odskočím“ aj do tejto sféry a možno sa mi raz splní aj túžba účinkovať v nejakom dobrom muzikáli.

Do akej miery ťa ovplyvnili pedagógovia? Išiel si tvrdohlavo „vlastnou cestou“, alebo si sa nechal nimi formovať?
Mojím pedagógom bola, a vďaka Bohu stále je, pani profesorka Vlasta Hudecová. Od začiatku si získala moju absolútnu dôveru.
Bol som „pole neorané“, a tak som sa postupne zoznamoval so základmi speváckej techniky a spievania vôbec, čo bolo pre mňa niečo úplne nové. Samozrejme, že s mnohými informáciami som sa stretol už počas prípravy na prijímacie skúšky na VŠMU, nakoľko som sa od začiatku pripravoval u pani Hudecovej. Až keď som nastúpil do prvého ročníka, začal som objavovať, čo všetko spievanie obnáša. Pani profesorka bola úžasná – bola nielen pedagogičkou, ale aj druhou mamou, ktorá dávala pozor na všetko. Odovzdávala mi, podobne ako ostatným študentom, svoje vzácne životné skúsenosti, ktoré využívame v praxi dodnes. Formovala nás spevácky a ľudsky zároveň. Som vďačný osudu, že som mal šťastie ju vo svojom živote stretnúť.

A ako je to teraz? Potrebuje spevák, ktorý je v podstate denne na javisku, dohľad pedagóga?

Samozrejme. Myslím, že len ťažko sa nájde spevák z praxe, ktorý by z času na čas nemal hlasové hodiny u svojho pedagóga. Pri spievaní sa človek nedokáže kontrolovať vždy na sto percent, a tak je konzultácia s pedagógom potrebná. Spolupracujem s pani profesorkou aj pri štúdiu novej postavy. Vždy má čo k nej povedať a nasmerovať tak, aby výsledok bol na prijateľnej, resp. na čo možno najvyššej úrovni. (Veľakrát je to akási istota: „Veď keď to profka počula a povedala, že je to dobre, tak sa nemôže nič stať!“) No a na javisko sa hneď ide ľahšie.

Repertoár, ktorý spievaš v Štátnej opere, je žánrovo rozmanitý – účinkuješ v operách, v operetách, v muzikáli i v hudobno-dramatickom divadle. Aké roly, resp. aký žáner ti sedí najviac?
To by mali zrejme posúdiť diváci. Samozrejme, angažmán v takom opernom dome ako je Štátna opera Banská Bystrica, kde sú v dramaturgii zastúpené takmer všetky hudobné žánre, má svoje výhody aj nevýhody – výhody sú v tom, že si človek na vlastnej koži vyskúša svoje schopnosti a možno objaví aj také, o ktorých nevedel, a nevýhody zase v tom, že časté striedanie žánrov speváka rýchlejšie opotrebováva a častokrát je to veľmi namáhavé. Keď človek dlhšie spieva len operetu a muzikál, je ťažšie dostať sa technicky späť k opere. Naozaj to vyžaduje veľkú sebadisciplínu... Keďže som študoval operný spev, pri mojom prvom stretnutí s operetou som mal isté obavy, či to zvládnem a či mi to technicky neublíži. V operete treba predsa aj rozprávať či tancovať a tak názor, že je to „ľahší“ žáner, nie je na mieste. Potom  nasledovala ďalšia opereta, následne muzikál... Objavili, že moje herecké, pohybové a rečové danosti nie sú na zahodenie, a tak som odvtedy obsadzovaný do titulných postáv tohto žánru. A v čom sa cítim najlepšie? Záleží to vždy od konkrétnej postavy. Či je to operná, operetná alebo muzikálová. Ide o to, či sa s postavou stotožním a „sadne mi“, alebo nie. Ak áno, viem si to naozaj vychutnať.

Existuje nejaká osobnosť, s ktorou by si sa pri svojej práci chcel stretnúť?
Už od mojej prvej návštevy predstavenia Faust a Margaréta na scéne Opery SND roku 1990 mám veľkú túžbu. Bola by pre mňa veľká česť, keby som mal príležitosť niekedy spolupracovať s pánom režisérom Jozefom Bednárikom. Je to veľmi silná osobnosť a jeho inscenácie majú neopísateľný život. Cením si na ňom hlavne to, že na jeho réžiách vidieť, že mu hudba nevadí. Snáď sa mi to niekedy podarí...

Vzťah ty a publikum?
Publikum je moja droga. Je úžasné, keď predstúpite pred vypredané hľadisko. Vtedy sa na javisku robí neopísateľne. Dokážem dať zo seba všetko, čo je v mojich silách. A keď cítim, že ľudia moju prácu akceptujú, som veľmi šťastný a hovorím si, že sa predsa len oplatí mať nervy pred prvým vstupom na javisko.

Úspešne si sa zúčastnil niekoľkých speváckych súťaží, nedávno si dostal Cenu Literárneho fondu za stvárnenie W. A. Mozarta vo vokálno-hudobnom a tanečnom divadle Božský Amadeus. Myslíš si, že súťaže sú pre úspešnú spevácku kariéru hybnou silou?
Je to krásny pocit, keď spevák získa nejaké ocenenie, ale je to predovšetkým motivácia do jeho ďalšej práce. Pre každého človeka je inšpirujúce, keď si všimnú jeho prácu a vedia ju oceniť. Vtedy má pocit, že to, čo robí, má zmysel a posúva ho to ďalej. Ale že by súťaže boli nevyhnutnosťou, to si nemyslím. Sú dobré hlavne pre mladých začínajúcich spevákov, ktorí práve vďaka súťažiam získavajú cenné skúsenosti s vystupovaním, s trémou či s konkurenciou, a tí lepší môžu nadviazať pracovné kontakty. Spevácka kariéra však závisí od mnohých iných dôležitých okolností, nie súťaží.

Čo považuješ za doterajší vrchol vo svojej kariére?
Možno nie vrcholy, no medzníky v mojej profesionálnej kariére určite vždy budú. V prvom rade to bola opera Eugen Onegin, v ktorej som stvárnil svoju prvú veľkú postavu po skončení školy. Mal som ju veľmirád, aj keď som mával väčšiu trému, než pred inými predstaveniami... S odstupom času je to aj Higgins z  My Fair Lady – táto inscenácia je stále na repertoári nášho divadla a je pre mňa úžasné prežívať tento príbeh vždy od začiatku... Zatiaľ poslednou „udalosťou“ v mojej kariére je stvárnenie postavy W. A. Mozarta v hudobno-dramatickom a tanečnom diele Božský Amadeus. Tu som spolupracoval s choreografkou a režisérkou Danou Dinkovou. Amadeus je pre mňa výnimočný
tým, že to nie je čisto spevácka postava. Spievam iba dve hudobné čísla. Mám však vďaka nej možnosť naplno sa prejaviť aj ako herec a tanečník. Práca na role ma veľmi obohatila o nové skúsenosti a možno práve tu som objavil v sebe to, o čom som dovtedy nevedel.

Čo ťa čaká v najbližšom období?
Teším sa na študijný proces opery Barbier zo Sevilly, ktorej premiéra bude v júni, budem v nej stvárňovať postavu Figara. Je to pre mňa veľká výzva. Mám o to väčšiu radosť, že takmer po štyroch rokoch budem znovu študovať „poriadnu“ opernú postavu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.