Tento rok oslávil 60. narodeniny skladateľ Vladimír Godár, humanista, hudobný vedec, historik, vysokoškolský pedagóg, editor a autor viacerých kníh, držiteľ desiatok cien za tvorbu a filmovú hudbu; okrem Českých levov a Sĺnk v sieti aj cien Pavla Straussa a Fra Angelico. Narodil sa 16. 3. 1956 v Bratislave, kde doposiaľ živí ideu o „trvalo udržateľnom rozvoji“ slovenskej hudobnej kultúry a snaží sa nadväzovať na legendárny odkaz „muzicírujúceho profesora“ Hansiho Albrechta. Kladie dôraz na poznanie našej hudobnej histórie, tradície a hľadanie identity slovenskej hudby 21. storočia.
Tvojmu mysleniu je blízke uvažovanie v širších kontextoch, ktoré pomáha objaviť nečakané súvislosti a narúša pokojnú hladinu stereotypov. Čo u teba tento spôsob myslenia formovalo?
Český básnik Miroslav Holub povedal, že vedomie človeka formuje prvá veľká spoločenská trauma, ktorú zažije. V našich súradniciach ju v 20. storočí predstavovali 1. svetová vojna, rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik Československej republiky, Mníchovská dohoda, vznik Slovenskej republiky, rasové zákony, 2. svetová vojna, obnovenie Československej republiky, Benešove dekréty, Víťazný február a následné znárodňovanie, Pražská jar a okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy, normalizácia a reálny socializmus, štátny prevrat v novembri 1989, rozpad Česko-slovenskej republiky, vznik Slovenskej republiky. Vždy išlo o štátno-politické zmeny spojené s plošnými presunmi majetku a imperatívom „opľuj si vlastnú minulosť“. Životnosť nového systému bola nanajvýš dve desaťročia.
To, k čomu pri zmene dochádzalo, vieme dnes aj vďaka vojne v Perzskom zálive pomenovať ako posttraumatický syndróm. Spoločným menovateľom turbulencií nášho priestoru bol posttraumatický syndróm, sprevádzajúci „kaliky kočujúce“ (Havetta), a ten sa celkom samozrejme odrazil aj na našej kultúre, ktorej tradičné väzby museli byť likvidované a možnosť spontánneho vývoja negovaná. Vďaka politickým zmenám máme deravú kultúru, do ktorej tečie, a ak sa nemá celkom potopiť, treba zakaždým postaviť nové čerpadlá. Kultúru tvoria tradícia, kultúrne inštitúcie i osobnosti a posttraumatický syndróm zakaždým postihol všetky zložky tejto triády. Traumy sa mnohonásobne premietli do života každého občana našej krajiny; moju prvú osobnú traumu spôsobili tanky v auguste 1968. Veľká história vstúpila do môjho detstva na tankoch a spôsobila mi predčasnú, nezvládnuteľnú dospelosť.
Peter Zagar o tvojej hudbe napísal, že si do slovenského kontextu vniesol „nové argumenty, nové postulovanie hudobného času, nový postoj k minulosti spočívajúci v adopcii historických formových konceptov, novú podobu konzekventného seriálneho myslenia, v ktorej dochádza k prekríženiu zložky vertikálnej, lineárnej a sónickej “. To svedčí o zložitom hľadaní v rokoch nie vždy prajných voči jedincom, ktorí sa nepodvolili estetickému diktátu. Aká bola tvoja cesta za vlastným kompozičným ideálom?
Skladbu som študoval v rokoch 1969 až 1980. V 1969 roku som ako trinásťročný začal komponovať. Táto voľba iste súvisela s premenami reality. Chodil som na experimentálnu ZDŠ Košická s rozšírenou matematikou a fyzikou. Ale radšej som mal logiku jazyka ako logiku čísel. Jazyk sa však veľmi rýchlo stal nástrojom lži a stratil svoje ešte nedávne spojenie s nádejou a pravdou. Nádeji ostal svet tónov, svet hudby, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch nositeľom protivojnového protestu, bezhraničnej komunikácie a permanentnej objavnosti. Mojím prvým učiteľom skladby bol Peter Bartovic, vtedajší Cikkerov žiak a najlepší improvizátor, akého som kedy počul. S Bartovicom som vstúpil priamo do sveta súčasnej hudby, ktorý ma fascinoval. Prešli sme tiež základy harmónie, kontrapunktu, foriem a inštrumentácie. Bol veľmi inšpiratívnym učiteľom a presviedčal ma, aby som obišiel Konzervatórium a išiel hneď na VŠMU. Vzal ma za Andrejom Očenášom, ktorému som ukázal svoje skladby, a on mi potom povedal: „Nepochybne vás na základe týchto skladieb prijmú na VŠMU, ale ak teraz pôjdete na VŠMU, už nikdy nezistíte, čo to je muzikant. To sa nedozviete na VŠMU, ale na Konzervatóriu.“ Poslúchol som ho a mal pravdu.
Na Konzervatóriu som sa v rokoch 1971 až 1975 stal študentom skladby u Juraja Pospíšila. Boli sme vlastne prví (Karvaš, Kubička, Zibala a ja), ktorí sme mohli skladbu študovať ako hlavný predmet, avšak museli sme mať aj ďalší hlavný predmet, u mňa to bola hra na klavíri u Márie Masarikovej. Konzervatoristické roky boli rokmi nástupu normalizácie, muzikantská obec sa rozčesla na povolených a zakázaných, vylúčených zo Zväzu skladateľov. Popri Zeljenkovi, Bergerovi, Šimaiovi, Kupkovičovi a Kolmanovi k vylúčeným patril aj Pospíšil, ale Nováček si cenil jeho pedagogiku, a tak na Konzervatóriu prežil. Umelecké čistky priniesli nevyhnutnosť doplniť stavy, a tak sa celá vtedajšia nastupujúca generácia (Bartovic, Bokes, Dibák, Domanský) stala vďaka straníckym knižkám oporou spoločnosti pri zvládaní krízy.
Pospíšil bol rodený, zanietený pedagóg, mali sme s ním až šesť hodín týždenne a na každú z týchto hodín sme museli priniesť nejakú úlohu. Tak nám ukázal, že k umeniu vedie jediná cesta, a to cesta práce a poznania. Svoju pedagogiku mal založenú na systéme, v ktorom kraľovala avantgarda. Výučba skladby sa uňho začínala dodekafóniou, a tak v rokoch normalizácie bolo bratislavské Konzervatórium jedinou inštitúciou, kde vládla avantgarda. Nastupujúca normalizačná generácia niesla so sebou veľmi ťažké bremeno, jej akceptácia straníckej politiky sa vnímala ako zrada. Najväčšie stotožnenie sa s komunistickou politikou sa prejavilo práve u môjho prvého učiteľa, Petra Bartovica. Dnes však nikto nevie povedať, či išlo o prejav osobného presvedčenia, karierizmus alebo o prejav začínajúcej ťažkej psychickej choroby, schizofrénie, ktorá ho onedlho z oblasti umenia celkom vylúčila.
Pamätám si na časy, keď sa skupine skladateľov Burlas, Kubička, Breiner, Godár dával prívlastok „mladá“ a očakávala sa od nej služba socialistickej kultúre. Potom ste dostali aj menej lichotivé prívlastky, pretože ste sa usilovali ísť vlastnými cestami, čo systém neveľmi akceptoval.
V rokoch 1975 až 1980 som bol študentom skladby na VŠMU u Dezidera Kardoša, k mojim spolužiakom patrili Peter Breiner, Martin Burlas a Viťo Kubička. Päť rokov som mával hodinu v pondelok o desiatej, Kardoš túto hodinu ani raz nevynechal. Dvořákovsko-novákovsko-moyzesovské školenie ma v tej dobe už neveľmi zaujímalo, ale mal som úctu k jeho pracovitosti a ľudskej poctivosti. Prostredie na VŠMU som nemal rád, veľmi kontrastovalo s prajnosťou Konzervatória. Na VŠMU vzťah učiteľ-žiak vo veľkej miere ovplyvňovalo vedomie učiteľov, že žiaci sú ich budúca konkurencia, a tak sa skôr vyplatí ich nič nenaučiť ako ich niečo naučiť.
Ale pokiaľ išlo o Kardoša, ten bol pre svojich študentov veľkou oporou i v časoch ich najväčších problémov, ako sa to ukázalo aj v roku 1982 pri „kauze Bokes“. Na VŠMU mi prednášali len mnohonásobne traumatizovaní učitelia; patril k nim aj Oto Ferenczy, ktorý bol vtedy už len tieňom niekdajšieho mysliteľa, aj Ivan Hrušovský – a jeho prednášky boli to najlepšie, čo som na VŠMU absolvoval. Bolo to teda jedenásť rokov štúdia, ktorého najabsurdnejšou stránkou bola nemožnosť počuť svoje výtvory naživo. Celé to prebiehalo pod krídlami normalizačnej politiky a so strachom z dvojročnej vojenskej služby, ktorá hrozila neskončeným študentom.
viac v aktuálnom čísle Hudobného života
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.