Michal Šuranský je stálym podporovateľom odvrátenej strany slovenskej hudobnej scény či už z pozície kurátora a organizátora, alebo občasného hudobného kritika a informátora. Okrem organizácie akcií na pomedzí bratislavskej Fugy a A4 je tiež autorom konceptu Musique Non-Stop, série prednášok o minulých a aktuálnych hudobných žánroch a trendoch (krautrock, black metal, hip-hop...). Pod pseudonymom Jacques Kustod mieri do vesmírnych temnôt elektronickej hudby plnej sci-fi odkazov, ako Kabal, naopak, okupuje bratislavské klubové podzemie. Momentálne hibernujúci Zelený Antoin pripomína Šuranského abstraktnejšie a experimentálnejšie zvukové postupy, ktoré sa v projekte Výklenkové rezonancie trieštia o betónové steny Petržalky. Šuranský alebo tiež Andrej Andrejevič Andrej priblížil svoje hudobné začiatky, pôsobenie v kolektívoch Chernobyl a Counterpoint a svoj pohľad na slovenskú dobrodružnú zvukovú scénu.
Ako a kde sa zrodil Jacques Kustod?
Všetko sa začalo v momente, keď som sa vrátil z dlhšieho pobytu v Anglicku, kde som pracoval tri mesiace a za ten čas som si bol schopný našetriť na počítač. Elektronickej hudbe som sa začal venovať aj z dôvodu neschopnosti nájsť v Leviciach ľudí, s ktorými by som mohol hrať v skupine, vyhovujúcej mojim požiadavkám. Prvý hudobný projekt Pattern Recognition, s názvom odkazujúcim na knihu Williama Gibsona, bol do veľkej miery ovplyvnený prvou vlnou industriálnych skupín ako Cabaret Voltaire, Throbbing Gristle či SPK. Neskôr som sa presťahoval do Brna, kde som sa napojil na ľudí okolo kolektívu Chernobyl, a približne vtedy som pocítil, že sa začínam vzďaľovať od pôvodnej myšlienky projektu.
Zmena miesta, atmosféra Brna, osobnostná kríza a množstvo vypočutého krautrocku, to všetko definovalo neskorší Kustodov zvuk. Z dnešného pohľadu to bola akási zvuková hommage krautrocku, spojený s myšlienkou samotného eskapizmu. Prvé EP First Year vydal v roku 2011 label Chernobyl Music, kriticky ho podporila platforma Easterndaze, vďaka ktorej sa dostali skladby, určené najskôr len pre osobnú potrebu, na verejnosť. Jacques Kustod bol od počiatku zamýšľaný ako jasný „tribute“ slávnemu Jacquesovi Cousteauovi, ponárajúcemu sa do hlbín oceánov a objavujúcemu neznáme zákutia tohto sveta.
Je Jacques Kustod súčasťou nejakého špecifického sveta alebo širšieho príbehu?
Áno, je. Dokonca som premýšľal o tom, že vytvorím príbeh, ktorý by to všetko ešte viac ilustroval, ale od tejto idey som postupne upustil a ponechal som tam medzeru, dôležitú pre poslucháčsku interpretáciu. Jacques Kustod je fiktívna postava, cestujúca po vesmíre a prechádzajúca rozličnými psychedelickými fázami a štádiami. Kombinoval som field recordings z môjho osobného života so zvukmi, ktoré boli ovplyvnené minimal technom, krautrockom, noisom, droneom, jednoducho s vecami, ktoré som mal v tej dobe rád a mali v sebe dávku sentimentality a melanchólie, charakteristickej pre môj vtedajší stav a pre atmosféru Brna.
Brniansky Chernobyl kolektiv mal na vtedajšej kultúrnej scéne kultový status spätý s bizarnými hudobnými projektmi. Mohol by si priblížiť jeho pozadie?
Myslím si, že Chernobyl kolektiv zohral v rámci brnianskej undergroundovej scény dosť zásadnú úlohu. Bola to hudba, ktorá bola o veľkej dávke sebairónie, kolektív ľudí, ktorý sa nebral vážne a bol postavený na hesle: „každý z nás je v niečom mutant, takže nikto nie je normálny“, vymyslenom Michalom Fridrichom. Celý „look“ zvýrazňovali diletantské releasy, zahrávajúce sa so základným vnímaním toho, ako by mala fungovať nejaká skupina. Napríklad Kill the System, najvýznamnejší projekt v rámci Chernobylu, ktorý tvorili Michal Fridrich a Batcha de Mental, bol postavený na časovom limite dvoch hodín, za ktorý vytvorili konkrétny album siahajúci od death metalu cez techno po country. Znelo to strašne zle, primitívne a pozliepane, no napriek tomu to malo svoje osobité čaro. V niečom to pripomínalo podvratné avantgardné postupy, otvorené všetkému dobrodružnému, odlišujúce sa od akademického prístupu.
Kedy si sa pripojil ku kolektívu?
Za to vďačím hlavne Orlockovi. Žil som na „polo-skvote“ Jolanda, kde mi dovolili zorganizovať akciu s názvom Industrial music for industrial people, na ktorej som púšťal nejaké veci, a popri tom došlo aj na rúbanie a pílenie stoličiek. Orlock mi vtedy povedal, že to, čo robím, je dosť trápne, že ma radšej zoznámi s novými ľuďmi. To bol prvý stret s akciami Chernobylu, navyše po desiatej hodine sme sa pre problémy s hlukom presunuli na Jolandu, kde som spoznal Fridricha. On stál tiež za konceptom Heavy Mental, čo boli akcie so zaujímavými hosťami z Čiech a Slovenska. Hrali tam napríklad práve Batcha de Mental, Pjoni, Sonority alebo Karaoke Tundra, jednoducho ľudia, ktorí mali blízko k určitej forme bizarnosti.
V akom stave sa z tvojho pohľadu nachádzala techno scéna po tom, čo si sa presťahoval do Bratislavy?
Po dvoch týždňoch v Bratislave som hral v Účku, čo bola skvelá skúsenosť, keďže ten klub pre mňa vždy niečo znamenal už len svojou legendárnou minulosťou. Neskôr som hrával vo Fuge, pomáhal s koncertmi v A4 a pripojil sa ku kolektívu Counterpoint. Záleží na tom, akú techno scénu máš na mysli. Existovala techno scéna, ktorá hrala 15 rokov tie isté tracky, ako napríklad Toky, ku ktorému prechovávam veľký rešpekt, keďže je to človek, ktorý v Bratislave naštartoval špinavý industriálny zvuk z Birminghamu. Síce začal hrať tvrdé veci, no po niekoľkých rokoch zastal na jednom mieste, držiac sa stále toho istého zvuku. Na mňa mal v tej dobe veľký vplyv zvuk kolektívu a vydavateľstva Sandwell District, ktorý predstavoval nové a svieže techno.
Aké boli zvukové východiská Counterpointu?
Spoločne s Filipom Ruislom z Counterpointu sme zvyčajne nehrali rýchlejšie ako 130 bpm. V techne sme od počiatku hľadali deepový, psychedelický aspekt s vplyvmi post-punku a prvej vlny industrialu, nie samoúčelnú tvrdosť, ale skôr komplexnosť vypracovanú do detailu. Pre mňa je toho žiarivým príkladom Rrose a jej dlhé hypnotické zvukové plochy s hlbokou atmosférou a náznakom dubu. Ja som ako DJ začínal na Sklenicku v Brne, spočiatku s ambientnou a drone hudbou, neskôr som prešiel k dubu a nakoniec k rýchlejším veciam, čo sa naplno prejavilo až v Bratislave. Zároveň som sa s Counterpointom snažil bojovať voči elitárskej tendencii v súčasnej klubovej scéne a prilákať tak rôznych ľudí a nezáležalo mi na tom, či majú oblečenú havajskú košeľu, alebo prišli v maskáčoch.
Tvoj prvý regulárny album Hit The Lights (reel to real) vyšiel na dobre známej značke Exitab. Malo bratislavské prostredie vplyv na výsledný zvuk albumu?
Zoznámil som sa s Jurajom Hoppanom, ktorý je pre mňa jednou z kľúčových postáv na poli bratislavskej elektronickej scény; vďaka nemu vyšiel album vo vydavateľstve Exitab. Mám rád hudbu, ktorá obsahuje príbeh, takže cinematický aspekt tam ostal, rovnako sci-fi tematika, ktorá je pre mňa spojovacím bodom krautrocku, techna a kozmických tém odpútania sa z pozemskej reality. Koncept albumu stál na myšlienke urobiť hudbu, ktorá je postavená na tanečných základoch, ale nedá sa na ňu tancovať. Na Hit The Lights (reel to real) sa tiež odzrkadlilo prostredie, v ktorom som žil. Už to nebolo také náladové alebo sentimentálne ako tie predchádzajúce veci, ale skôr temnejšie, čo bolo tiež spôsobené tým, že som žil a stále žijem v Petržalke. Bratislava je nastavená tak, aby sa v nej všeobecne darilo podobnej dystopickej elektronike. Dobre to odzrkadľuje článok o kolektíve Urbsounds zverejnený v magazíne The Wire pred takmer dvanástimi rokmi, v ktorom niekto poloironicky označil Bratislavu ako Detroit východnej Európy. Do veľkej miery to aj platilo, keďže vtedajšia techno scéna mala nespochybniteľný medzinárodný význam. Urbsounds bol prvý kolektív, prepájajúci punkovú scénu s experimentálnym prístupom. Pred ním tu boli ľudia ako Burlas alebo Kladivo a iní zástupcovia undergroundovej scény, no tvorba Urbsounds bola najzreteľnejším príkladom prepojenia hudby, života a bratislavského prostredia.
Existuje niečo ako slovenská experimentálna hudobná scéna, prípadne, je možné v rámci nášho geografického priestoru hovoriť o charakteristickom zvuku alebo spôsobe tvorby?
Ja si myslím, že scéna ako taká v Bratislave neexistuje. Ľudia sa tu nestretávajú a nespolupracujú na rozdiel od Budapešti, kde na báze kolaborovania a pomáhania si funguje napríklad kolektív Farbwechsel. V Bratislave sú „naopak“ malé skupinky ľudí, ktorí si robia niečo pre seba, jednoducho tam vidieť pracovný a umelecký individualizmus. Scéna v Bratislave nefunguje, no napriek tomu sú tam dobré projekty a šikovní ľudia, ktorí vydávajú kvalitné veci. Jedna zo špecifík V4 spočíva v tom, že napriek malosti scén v nich fungujú ľudia s unikátnym a špecifickým zvukom. Ak nie si súčasťou väčšej subkultúry, tak si dokážeš zachovať nadhľad a iný prístup k hudobnej tvorbe. Ak si pustíš Lutto Lento alebo RSS Boys z Poľska a Lightning Glove z Česka, môžeš počuť, že ich hudba je v niečom unikátnejšia ako iné projekty zo západu. Nechcem to však preceňovať, je to môj osobný dojem.
V minulosti si sa venoval aj hudobnej kritike. V akom stave sa podľa teba nachádza slovenská hudobná kritika, hlavne ak sa rozprávame o kontexte experimentálnej alebo súčasnej hudby bez žánrových obmedzení?
O hudobnej kritike sa u nás nedá hovoriť. Je to smutné a veľmi ma to mrzí, lebo sa to odzrkadľuje na tom, ako tu ľudia vnímajú hudbu. Dnešná generácia mladých ľudí si síce dokáže hudbu nájsť aj samostatne, ale aspekt toho, že by tu boli ľudia, ktorí by ich mohli kurátorovať a odporúčať im nové veci, u nás veľmi chýba. Mrzí ma to aj z dôvodu, že súčasná hudobná scéna je stále jedno krásne a fascinujúce miesto, kde sa rodí množstvo výborných dobrodružných vecí. Popri nich môžeme sledovať mutovanie vnímania novej hudby a jeho posun do ďalších levelov. Mám pocit, že ľudia na Slovensku sa na tomto zvukovom dobrodružstve pre absenciu hudobnej kritiky nemôžu zúčastňovať. V prvom rade možno aj preto, lebo o takúto hudbu nejavia záujem, čo sa v konečnom dôsledku odzrkadľuje v kultúrnej mentalite Slovákov.
Čo chystá Jacques Kustod do budúcich dní?
Nový album Jacquesa Kustoda bude kombináciou starého a nového prístupu. Sentimentálnosť bazírujúcu na psychedélii striedam s abstraktnejšími plochami. Rozhodne to nebude hudba, ktorú by som mohol pustiť v klube.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.