Logo HŽ

Katia a Marielle Labeque

„Dejiny hudby sa napokon vždy vyvíjali na základe dejín jej interpretácie.“

Na súčasnej scéne sa nepohybuje mnoho interpretov, ktorí majú porovnateľné skúsenosti s najvplyvnejšími skladateľmi posledných desaťročí. V rámci tejto skupiny sa pravdepodobne ako jediné výrazne podieľajú na stieraní hraníc medzi inak vzájomne neprístupnými umeleckými žánrami a ich obecenstvom. Sesterské duo francúzskych klaviristiek Katia a Marielle Labèque sa predstavilo začiatkom augusta v Bratislave spolu s Mládežníckym orchestrom Európskej únie – EUYO. Pôvodne striktne vymedzené niekoľkominútové interview sa zmenilo na obsiahlejšiu a nezištnú francúzsku konverzáciu, prostredníctvom ktorej bolo možné nahliadnuť do nevyčerpateľnosti ich umeleckého záberu.

Dnes večer uvediete s telesom EUYO Mozartov Koncert pre dva klavíry a orchester Es dur KV 365. Akým vývojom prešla interpretácia tohto diela počas vašej rozsiahlej kariéry?
Katia Labèque: To, čo zásadne zmenilo našu koncepciu hrania skladieb z tohto obdobia, bol objav historicky poučenej interpretácie starej hudby a možnosť spolupráce s výnimočnými osobnosťami z tejto oblasti, akými sú Giovanni Antonini, Reinhard Goebel, John Eliot Gardiner, a so súbormi Venice Baroque Orchestra, Il Giardino Armonico či Orchestra of the Age of Enlightenment pod vedením Simona Rattla. Kľúčovú úlohu v našom objavovaní starej hudby zohral mladý fagotista mníchovského orchestra Marco Postinghel. On nám v roku 1995 odhalil svet dobových nástrojov i to, ako k nim hráčsky pristupovať. Na našu hru to malo radikálny dopad, museli sme od základov prehodnotiť vnímanie všetkých hudobných zložiek, frázovanie, tvorbu tónu, dotyku a podobne.
Marielle Labèque: Hra na dobových kladivkových klavíroch – či už sú to Walter, Stein alebo fortepiano Silbermann, ktoré bolo vyrobené pre nás ‒ prakticky nemá nič spoločné s hrou na modernom Steinwayi. Spočiatku bolo stresujúce nevedieť sa ihneď adaptovať na všetky nové hráčske podmienky. Dnes si už ani neviem predstaviť interpretáciu týchto skladieb bez podobných vedomostí a skúseností, aj keby to malo byť napokon na modernom nástroji, bolo by to absurdné.
KL: V starej hudbe totiž neexistujú dve na seba nadväzujúce noty, ktoré by mali mať rovnaký tvar, či by mali byť na klávesovom nástroji rovnako vyintonované. Všetko záleží od druhu legatového oblúčika a jeho stavebnej úlohy – či ide len o krátky motivický odťah, alebo spojenie nôt do dlhšej niekoľkotaktovej frázy – všetky tieto okolnosti majú dopad na štýlové vytvarovanie jednotlivých nôt.
Na Conservatoire de Paris, kde počas nášho štúdia ešte silno doznievala klavírna estetika 19. storočia, od nás požadovali budovanie rozsiahlych fráz veľmi nosným legatom, čo v tomto prípade nie je vhodné. Keď sme sa po prvýkrát stretli s Reinhardom Goebelom, povedal nám: „Odkladám partitúru. Bez toho, aby som sa musel pozrieť do zápisu, potrebujem mať len na základe vašej interpretácie prehľad o každom legatovom oblúčiku.“ Náš spôsob artikulácie si naštudoval naspamäť kvôli jednotnému ansámblovému predvedeniu. Podľa môjho názoru by dnes všetci interpreti, aj keď hrávajú na moderných nástrojoch, mali mať skúsenosť s týmto komplexným hudobným jazykom. Koniec koncov, po takej skúsenosti zostane v sluchovej predstave zvuk, ktorý našu hru podmieňuje a ku ktorému treba vedome pristupovať.

Požiadavkou na dnešný koncert boli klavíry značky Steinway, aj s presne vymedzeným sériovým číslom výroby, ktoré boli napokon pre túto príležitosť zapožičané z Viedne.
KL: Steinwaye sme si zvolili preto, lebo sa hrá s moderným orchestrom. Keby išlo o nejaký dobový ansámbel, tak vieme, že napríklad v Prahe sú výborné nástroje zhotovené Paulom McNultym, ktoré by mohli byť na to vhodné.
ML: Na začiatku nášho spoločného hrania bolo veľmi nepríjemné vojsť do sály a nevedieť, aký typ nástrojov nás čaká, ako budú vzájomne reagovať. Klavírne duo je na tento aspekt nepredvídateľnosti nástroja omnoho citlivejšie než sólový hráč, či akékoľvek iné komorné zoskupenie s klavírom.
KL: Nejde len o jednotné tempo či o voľnosť v agogike, ale z dvoch identických nástrojov musí v prípade klasickej sadzby v unisone vychádzať aj identická artikulácia, hráči musia mať zhodné tvarovanie jednotlivých fráz. Poslucháč nepripúšťa technický rozdiel pri tvorení tónu, ako napríklad pri kombinácii klavíra s husľami či so spevom.

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života

Sestry Katia a Marielle LABÈQUE tvoria jednu z najrešpektovanejších klavírnych dvojíc. Po tom, ako obe získali prvú cenu na Conservatoire de Paris, sa spoločne sústredili výhradne na literatúru pre dva klavíry a pre štvorručný klavír. Ich prvou nahrávkou bol cyklus Visions de l‘Amen pod vedením autora Oliviera Messiaena. Do povedomia širšej verejnosti vstúpili nahrávkou Gershwinovej Rapsódie v modrom v úprave pre dva klavíry, ktorá v roku 1980 prelomila rekord klasickej hudby pol miliónom predaných nosičov. Neskôr si rozšírili obzory takmer 10-ročnou intenzívnou aktivitou v oblasti starej hudby v spolupráci s najvýznamnejšími dirigentmi a ansámblami z tejto oblasti. Popri pravidelnom vystupovaní na svetových pódiách sa neprestávajú venovať aj menej konvenčným projektom, ktoré zahŕňajú spolupráce s umelcami jazzovej, rockovej či popovej scény. Vo svojom súčasnom sídle v Ríme si založili vlastnú nahrávaciu spoločnosť Studio KML, label KML Recordings a nadáciu Fondazione Katia e Marielle Labèque, ktorou chcú podporovať spoluprácu s umelcami experimentálnej sféry. Ich prvým projektom tohto druhu je nahrávka Minimalist Dream House, čomu predchádzalo aj rozsiahle uvedenie minimalistickej tvorby v Londýne pod názvom 50 Years of Minimalism.




Aktualizované: 13. 09. 2016