Edita Gruberová

Edita Gruberová, ovenčená prívlastkami „kráľovná koloratúry“ či „Diva divissima“, je fenoménom operného sveta. Vokálne umenie pre ňu predstavuje celoživotné poslanie i vnútorné naplnenie. Svoje umelecké zásady a ciele, ktorých sa neochvejne drží, dokáže veľmi presvedčivo a konkrétne pomenovať. Nepotrebuje prikrášľovanie: všetko, čo chce vyjadriť, vkladá do svojich operných postáv a piesňových recitálov. Rozhovor poskytla v deň jej bratislavského koncertu v rámci festivalu Viva Musica!, na ktorom sa predstavila s umeleckým partnerom Petrom Valentovičom v piesňovom repertoári.

Žijeme v dobe „rýchlokvasených hviezd“. Vaša dlhoročná kariéra preto predstavuje v dnešnom opernom svete niečo skutočne výnimočné. Myslíte si, že je problém v hodnotách a postojoch k umeniu, s ktorými prichádzajú mladí adepti spevu do praxe, alebo sa stávajú „obeťami“ hudobného biznisu?
Myslím si, že ide o odraz života, sveta, v ktorom žijeme. Všetko je rýchlejšie, mám pocit, akoby sa i Zem točila rýchlejšie a deti rástli rýchlejšie než kedysi. Pôsobí to samozrejme i na mladých ľudí, ktorí chcú všetko dosiahnuť rýchlo. Na to, aby sa niekto vyvíjal a napredoval, je však potrebná trpezlivosť, ak ju niekto nemá, je to problém. Ja som vo Viedenskej štátnej opere potrebovala sedem rokov, kým som sa dostala tak ďaleko, že som si povedala: „Už to konečne ide.“ Vtedy som mala občas dojem, že stagnujem, no dnes som za ten čas vďačná, pretože si myslím, že som sa tým vyškolila. Nikto ma nehnal hneď na začiatku na prestížne pódiá, nedostávala som príliš ťažké úlohy, oboje sa dnes akosi stalo módou. Mladí speváci a speváčky hneď na začiatku kariéry predspievajú v slávnych operných domoch, hneď ich angažujú a dostanú najväčšie roly. Za pár rokov sa osamostatnia, idú na voľnú nohu a už to „fičí“. Ak si pri tom oni alebo ich agentúry nedajú dostatočný pozor, je dosť možné, že okolo štyridsiatky budú mať „vyspievané hlasy“.

Je možné objaviť reálne spevácke kvality formou predspievaní, kde sa interpret akoby zbavuje vlastnej sebaúcty a cíti sa viac „tovarom“ než umelcom? Niet inej cesty?
Súvisí to aj s tým, že operné domy sa, pochopiteľne, snažia získať nové mladé hviezdy, aby pritiahli publikum, priniesli nové zážitky a zvýšili návštevnosť, najmä ak ansámbel nie je veľmi zaujímavý. Ja si ale myslím, že cestou k úspechu by bolo aj to, keby v samotných ansámbloch vyrastali mladé talenty, s ktorými by sa zaobchádzalo opatrne a nezverovali by sa im hneď od začiatku najväčšie roly, pretože keď je človek mladý, ľahko podľahne ilúzii, že všetko zdolá. Aj ja som tak začínala v Banskej Bystrici: dali mi Violettu v Traviate, spievala som všetky tri titulné roly v Hoffmanových poviedkach – a už vtedy Jaro Blaho písal: „Dávajte pozor!“ Myslela som si, čo to on vypisuje, veď to je úplne v poriadku, spievam predsa s malým orchestrom... Spievala som teda Traviatu, ako ma „Pán Boh“ stvoril. Mala som vtedy, samozrejme, za sebou už šesť rokov konzervatória, no absolútny nadhľad nad technikou to ešte ani zďaleka nebol. Ten prišiel až v priebehu ďalšej kariéry.

Aký máte názor na „samostatnosť“ speváka? Mal by mať pedagóga, respektíve „kouča“ počas celej svojej kariéry?
Rozhodne, pretože ako som už povedala, mladý človek si ešte nie je celkom vedomý veľkých nárokov, ktoré si naše povolanie vyžaduje. Otázkou samozrejme je, či je jeho pedagóg ten správny, či mu pomáha alebo „pomáha“ k stagnácii, čo často ani nespozná, respektíve spozná až v momente, keď cíti: „Nejako to v tom mojom hrdle nefunguje, čo sa deje?“ Nájsť dobrého pedagóga patrí dnes medzi najdôležitejšie úlohy. Stretla som už niekoľkých spevákov, ktorí mi chceli predspievať a už pri prvom nadýchnutí som vedela, že môžeme skončiť, pretože to bolo nesprávne. Technika začína už pri nadýchnutí. Aj pri profesionálnych spevákoch som bola často šokovaná, keď som už pri prvých tónoch – nemuseli ani dospievať áriu do konca – spoznala, že majú základné problémy s dýchaním. K mojej technike som sa dopracovala asi pred desiatimi rokmi. Vtedy som v Mníchove našla niečo úplne nové v podobe jednej Stimmlehrerin, učiteľky spevu.

Ona vlastne nie je učiteľka, je to tiež speváčka, k spevu sa dostala od logopédie a vyzná sa vo všetkých tých procesoch, ktoré sa odohrávajú v tele. Až pri nej mi pred tými desiatimi rokmi došlo, že som tridsať rokov – len si to predstavte – úspešne koncertovala, nahrávala a spievala síce technicky správne, no ako mi povedala „v zásade dobre, ale trošku mimo“. To človeka prinúti zamyslieť sa. Stále je mojou pedagogičkou a chodí aj na moje predstavenia. Stačí, keď povie: „Dávaj pozor, tvoja čeľusť nepracuje správne!“ Spevák si na javisku pri akcii nedokáže uvedomovať všetko, čo sa odohráva, preto je takáto spätná väzba dôležitá, takýchto pedagógov „postrádam“.

Nerozmýšľali ste, že budete paralelne vykonávať aj pedagogickú činnosť, napríklad majstrovské kurzy?
Často dostávam túto otázku, pýtajú sa ma na to najmä speváci. Momentálne mám dvoch „žiakov“– jednu sopranistku a jedného mladého tenoristu. Nepovažujem sa ale za učiteľku, profesorku, zobrala som ich, lebo som nemala to srdce odmietnuť. Koncom júna som viedla v Garmisch-Partenkirchene trojdňové majstrovské kurzy. Nikdy som ale v tejto forme výučby pre jej krátkosť príliš veľkú hodnotu nevidela...

Existujú však aj intenzívne, napríklad dvojtýždňové kurzy, kde sa môžu účastníkom pootvoriť „dvere do novej komnaty“...
Otázkou je, či potom do tej komnaty vedia vojsť, či sa tie dvere hneď nezavrú, pretože ide o proces. U mňa to trvalo celé roky, než som to do seba dostala tak, že som si pri speve dokázala uvedomiť: „Pozor, musím niečo iné!“ Na javisku alebo na koncerte sú váš mozog a myslenie niekde úplne inde, veci nemáte vždy celkom pod kontrolou. Tá je až výsledkom dlhých rokov vedomej práce, v podstate ide o proces bez konca, lebo telo i hlas sa menia. Poviem vám zaujímavosť. Bol u mňa začiatkom júla ten mladý tenorista. Pri učení preberáme veci teoreticky, ale všetko aj ukazujem, predspievavam. Lekcia trvá povedzme dve hodiny a po nich som taká rozospievaná, že si myslím: „Takto by som sa mala rozospievať pred každým koncertom.“ Pri učení je dobré robiť veci s takým dôrazom, akoby to bolo naozaj. Niekedy si počas učenia uvedomíte aj to, že robíte veci, ktorým sa chcete vo vlastnej praxi vyhnúť.

Koľko času potrebujete na ideálne rozospievanie, máte nejaký rituál pred predstavením?
Zvyčajne sa rozospievavam už niekoľko dní predtým, aby bola celá muskulatúra v pohybe. Je to niečo ako športová činnosť, spievanie je fyzicky veľmi náročné. Mnohí si ani nevedia predstaviť, že je to tak. Už som viackrát počula: „Však čo, ty len spievaš!“ To je veľmi mylný názor na vec, spev sa týka celého tela. Čiže už pár dní pred predstavením sa musím rozospievať a udržať celý aparát „stand by“. V deň predstavenia či koncertu sa zvyčajne okolo dvanástej rozospievam. Vtedy viem, že je všetko v poriadku a večer už idem s úplnou dôverou v Pána Boha, že nado mnou drží ochrannú ruku.

... čiže žiadne oltáriky, amulety...
Nie, lebo nič z toho aj tak nepomáha. (Smiech.)

Mali ste počas vašej kariéry pocit, že za vás rozhodovali iní – dopyt, hudobný biznis – alebo sa vám darilo sledovať vlastnú umeleckú víziu?
Vlastnú umeleckú cestu, vždy a úplne. Mala som i mám agentúru, ktorá ma nikdy do ničoho nenútila ani netlačila. Vždy bolo všetko po rozhovoroch so mnou a ak som povedala nie, keď mi bola napríklad ponúknutá opera, ktorú som vôbec nechcela študovať, lebo som si povedala, že mi zaberie veľa času, veľa energie, zaspievam to tri- či štyrikrát a potom sa to už nezahrá, takéto veci som si mohla vždy rozhodnúť sama. Prispelo k tomu i všeobecné povedomie, že som „Belcanto Sängerin“, tento repertoár mi sedí a chcem ho spievať. Napríklad v Mníchove mi vtedajší intendant dal do programu repertoár od Donizettiho, Belliniho, v Barcelone, Hamburgu, Berlíne i Zürichu to bolo podobné.

Nelákalo vás to aj smerom k súčasnejšej opere, oslovili vás niekedy naštudovať premiéru súčasného diela?
Nie.

Myslíte si, že má súčasná opera perspektívu? Je podľa vás opera ešte „živým žánrom“? Neprežíva už iba zo slávy minulej?
Na túto otázku nemám odpoveď, pretože mňa samotnú neťahalo k modernej opere...

Možno Lulu?
Ach, nie. (Smiech.) Hoci viem, že Viedenská opera mala takéto plány, niekedy pred tridsiatimi rokmi, ale to som sa len z novín dočítala. Mňa sa nikdy nepýtali. Najmä v začiatkoch som spievala aj piesne Schönberga, Berga, Weberna aj Bartóka, ale nebola to moja doména. Neviem si predstaviť, akú budúcnosť má súčasná opera. Pretože aj keď ide o výborné diela, zahrá sa, neviem, povedzme jedna séria, potom to preberie možno nejaký iný operný dom a hotovo. Ale takú Pucciniho Bohému hráte každú sezónu...

Máte pocit, že nové diela idú proti klasicky školenému hlasu? Alebo sa dá aj v nich uplatniť klasická vokálna technika?
Myslím si, že áno, lebo za výzvu pre hlas považujem aj Richarda Straussa. Spôsob, akým komponuje, aké požiadavky kladie na sluch náročnou harmóniou. Na druhej strane je pre mňa v podstate belcantom aj Wagner či Puccini. Zákonitosti spievania sú tie isté, len hlasový výkon je iný, čo súvisí s obsadením orchestrov. Mnohých to zvádza k forsírovaniu. Často je vina na strane skladateľov, ktorí inštrumentálnu zložku predimenzujú. Zákonitosti platiace pre hlasový orgán sú ideálne vyjadrené v belcante. Ja som tak spievala aj toho Schönberga, veď potom niekto v kritike napísal, že to bolo ako belcanto. Ale mne sa tie skoky, intervaly inak nedali. Podľa mňa je to možné jedine týmto spôsobom.

Vrátim sa ešte k divadlu. Akým spôsobom si rozvrhnete čas pri naštudovaní nových postáv? Čo ste robili, ak ste dostali ponuku na poslednú chvíľu?
Nikdy som nedopustila, aby to bolo na poslednú chvíľu, pretože mi to spôsobovalo stres, ktorý je nezdravý. Poviem, ako som si naplánovala Normu, to bola jedna z mojich posledných študovaných postáv. Keď som sa zmierila s predstavou, že naštudujem Normu, zapodievala som sa jej partom tri roky. Samozrejme, nie každý deň osem hodín, ale začala som, aj som si napísala dátum, kedy som po prvýkrát otvorila „klavirák“. Najprv si popodčiarkujem všetky moje party, potom si preložím texty, aby som vedela, čo spievam. Hoci taliančinu dosť dobre ovládam, predsa sa niekedy nájdu slová, pri ktorých potrebujem vedieť presný význam. Až potom začne „muzika“.

Máte niekoho, s kým konzultujete psychológiu postáv, historický kontext operného deja a miesto diela v tvorbe skladateľa?
Zaoberám sa tým sama. Prečítala som napríklad takmer všetko o Belliniho živote. Ako súčasť mojej série troch tudorovských kráľovien som si naštudovala aj množstvo z dejín, vždy ma to veľmi zaujímalo. Keď potom stvárňujem napríklad Alžbetu I. v historickom či modernom kostýme, ako tomu bolo v Mníchove, dokážem preniesť do hudby lepšie aj svoje vlastné pocity, emócie, lebo tie „minulé“ sa nezdajú také vzdialené. Čo iné je napokon vôbec v tomto vesmíre?

Niektoré operné postavy sa vám stali osudnými. Zažili ste niekedy, že po množstve repríz ste boli niektorou z nich emocionálne presýtená?
Nie, práve naopak. Keď chcem niečo zopakovať, napríklad postavu Alžbety v malej sérii Roberta Devereuxa, opäť to všetko príde. Samozrejme, muzikálne zopakujem, ale to vlastne je, povedzme – nová výzva: „Čo som ešte nezažila v tejto role, čo tam ešte je?“ A toto potom realizovať pri predstavení, veď to je úžasný moment: „Áno, teraz sa mi to podarí, áno, teraz cítim toto, čo chcem vyjadriť.“ To sú úžasné momenty, ktoré sú vždy iné.

Paralelne s operou sa venujete aj piesňovému repertoáru. Spevák je pri interpretácii piesní konfrontovaný s tým, že emócia nadobudne v tomto kontexte úplne nový rozmer...
Je to niečo absolútne iné než opera, niečo veľmi intímne. A v tom je výzva, lebo aj práca s hlasom musí byť intímna. A to dovoľuje ísť človeku ešte viacej do hĺbky. Sú to vlastne len okamihy pre publikum, neoboznámené s piesňovou tvorbou, možno ťažšie rozpoznateľné, ide len o minimálne hlasové „farbičky“, ktoré dovoľuje vlastne len piesňová tvorba.
Ja to často prirovnávam ku kresbe, k ceruzke. Opera – to sú potom olejové farby, veľké obrazy Rembrandta alebo Kokoschku, kde je celá história.

Piesne sú často emocionálne náročné i pre interpreta. Ako si ustrážiť balans, aby vás emócia „neprevalcovala“?
Tu príde človeku na pomoc „malá forma“. Jedna pieseň trvá povedzme tri – štyri, možno päť minút. Prežiť počas pár minút celé spektrum emócií je výzvou. Je to celý vesmír, je v tom určitá nekonečnosť, no potom to skončí – musíte to akoby „odťať“ a ide ďalšia pieseň. To je na piesňovom recitáli skutočne náročné. Pri piesňach musí byť rozumieť, čo kto spieva. Každé slovo môže byť umocnené odtienkom hlasu a posúva jeho význam. Poznáme to zo Straussa, či Mahlera...

Je takýto repertoár vhodný aj pre začínajúcich umelcov? Mala by piesňová literatúra sprevádzať speváka počas celej kariéry?
Áno, aj počas štúdia – teda aspoň u mňa to tak bolo. Od prvého ročníka, spomínam si na Fialku od Mozarta. Potom na Straussovu Ständchen, niekedy v treťom, s touto piesňou sme chodili aj na súťaže. Ale celkovo sme sa zoznámili nanajvýš s najznámejšími Schubertovými piesňami – a to bolo veľmi málo. Mozartovu piesňovú tvorbu som potom kdesi naštudovala celú. Sú to nádherné piesne, technicky i výrazovo vhodné pre študentov, no ja som sa v škole stretla len s Fialkou. Spievali sme na škole síce Urbanca, Trnavského Ružičky a azda ešte čosi. Je to úžasná muzika, no my sme sa učili len Ružičky... Keď som robila prijímačky a spievala: „Ide ťažký furman k nám, ťažkú fúru vezie,“ celá porota sa čudovala, prečo spievam mužskú pieseň. Hovorím: „Neviem, lebo ma ju naučili.“ (Smiech.) Ja som to nerozdeľovala na „mužské“ a „ženské“. Dnes už spievajú Schubertovu Winterreise Christa Ludwig alebo Brigitte Fassbaender...

Aktuálne je zaujímavá vaša spolupráca s dirigentom Petrom Valentovičom. Ako ste sa spoznali? Kedy vznikla myšlienka, že vás bude sprevádzať aj ako klavirista?
Na neho nenechám dopustiť. On je výborný klavirista, výborný! Skúšali sme v Dortmunde Cudzinku, mala byť z toho nahrávka a koncert. Prišla som na skúšku a pozdravila sa s klaviristom po nemecky, potom nejako došlo na to, že je Slovák a môžeme hovoriť i po slovensky. Potom sa nahrávalo a náš dirigent, Talian, musel na deň odísť kdesi dirigovať. Mali sme naplánovanú „sedačku“ na nahrávku, čo teraz? Tak to oddirigoval Peter a super! Potom sme sa rozprávali a opýtala som sa ho, čo je on vlastne zač – klavirista či dirigent a on povedal: „No, ja som všetko.“ (Smiech.) Bola som veľmi príjemne prekvapená, lebo to s ním bežalo lepšie než s pôvodným dirigentom.

Podľa čoho vycítite, že klavirista, s ktorým spolupracujete, je ten „pravý“? Je to intuitívne?
S Petrom to bolo niečo fantastické. Keď som Richarda Švedu navrhla na Karajanovu cenu, ktorá je určená na podporu mladých umelcov, dohodli sme sa, že prídu i s Petrom Valentovičom – toho som tiež navrhla – ku mne do Zürichu cvičiť, lebo sme mali mať na počesť tej ceny koncert v Baden-Badene. Bolo to pred dvomi rokmi, začiatkom júla. Peter hral a potom improvizoval a improvizoval úžasne. Hovorím: „A ty by si aj piesne sprevádzal?“ A on: „Áno.“ Tak som si hneď vybrala Schuberta, ktorého som mala naplánovaného. Pýtam sa: „Už si to hral?“ A on, že nie. Pritom to tak chápal, že nebolo potrebné nič viac hovoriť. Všetky zmeny vo výraze okamžite preniesol do klavírneho partu. Bola som z toho úplne „paf“, potom som mu dala nejaké Straussove piesne. Išlo to tak, ako keby sme to spolu spievali už desať rokov. V predstave o skladbách sa vynikajúco dopĺňame, funguje to.

Repertoár na váš spoločný bratislavský koncert ste vyberali spolu?
Nie, vymyslela som ho ja. Vtedy sme ešte neboli v našej spolupráci tak ďaleko a agentúra už potrebovala odovzdať program. Ale komunikovali sme spolu o výslednej podobe.

Prekvapilo ma napríklad zaradenie Dvořákových Cigánskych melódií...
Spievam ich veľmi rada. Aj piesne ruských skladateľov, ktoré som kedysi nahrala na platňu. To sú veci, ktorým som ostala nejako dlžná, rada by som sa k nim zase vrátila. S piesňovým repertoárom, ktorý som doteraz uvádzala na koncertoch, bolo publikum vždy veľmi spokojné. Snáď mi ešte niečo z ruštiny ostalo, veď som sa ju učila dvanásť rokov. (Smiech.)

Mal by sa podľa vás umelec vyjadrovať k politickému dianiu doma či vo svete?
Za predpokladu, že sa tým zaoberá a veci rozumie, diskutuje o spoločenskom dianí. V Československu sme mali Václava Havla, už vtedy sa hovorilo: „Veď čo zmôže jeden spisovateľ,“ ale on za politiku, za svoje názory reálne sedel vo väzení... Myslím si, že je to každého osobným rozhodnutím.

A ku kultúrnemu dianiu?
Tak áno, určite. Napokon, politika s kultúrou súvisí a v mnohom o kultúre rozhoduje, nielen tu, všade. Môžete bojovať, hovoriť, argumentovať, oni len povedia: „Nemáme peniaze, musíme šetriť.“ Dnes je to móda. Umelec by mal mať v takýchto prípadoch silný hlas.

Na záver by ma zaujímalo niečo všedné z vášho nevšedného života: záhradka, knihy, hudba, ktorú počúvate mimo práce...
Mám záhradku značných rozmerov. Užívam si ju od jari až do jesene. Teším sa z mojich rastlín, pozorujem ich, oberám ich plody – hrach, fazuľu, zemiaky – a to všetko len tak pre radosť, také najviac chutí. Teším sa z toho, pretože som ako dieťa vyrastala v Rači a žili sme z toho, čo zem dala, no tak toto je taká „spomienka“ – koníček. Čítam veľa, čo „deň prinesie“. Mnohí mi dávajú knižky do daru. Teraz mi Terka Ursínyová poslala dve, snažím sa všetko prečítať. Poslala mi knihy o významných osobnostiach slovenského vokálneho umenia, aj knihu rozhovorov s Františkom Mikloškom, kde hovorí o rôznych udalostiach na Slovensku. Je to veľmi zaujímavé, lebo to je vlastne ešte aj môj život, František Mikloško je len o rok mladší, čiže všetko, čo tam píše, päťdesiate roky, síce o nich hovorí najmä z cirkevného pohľadu, ale napriek tomu je mi tá história známa a veľmi ma zaujíma. Z hudby som najviac milovala Hanu Hegerovú, jej hlas, osobnosť. Vlastním množstvo jej diskov, to je taká moja nostalgická záľuba. Mám celkovo rada šansóny – Edith Piaf, Charlesa Aznavoura, Juliette Gréco...

Možno je takáto percepčná a emocionálna skúsenosť pre speváka inšpiratívna aj pri interpretácii klasickej piesne...
Áno. Hegerová vedela úžasne pracovať s emóciou v hlase. Potom si to s ňou aj spievam: „K malému oknu do dvora...“, neviem, či to poznáte.

Áno. A predstavujem si, ako to spievate v tej pôvodnej hlbokej oktáve...
(Smiech.) Ale počúvam aj komornú hudbu. Do opery nechodím, pretože počujem každý nesprávny tón a to ma ruší. Radšej idem do činohry, čo mi vyhovuje viac. Aj keď niekedy s poľutovaním zisťujem, že hercom nerozumiem, čiže je za tým tiež asi nesprávna technika. Málo je takých, ktorým rozumiete každú hlásku. Určite to musí mať niečo spoločné s hlasovou výchovou.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020