Štúdium: 1994-2000 Konzervatórium Bratislava (Marián Hlavačka), 2000-2005 VŠMU Bratislava (Ján Martanovič), od 2006 Akadémia umení Banská Bystrica (doktorandské štúdium)
Majstrovské kurzy: Gábor Janota (2002, Raach, Rakúsko)
Súťaže a ocenenia: Súťaž študentov slovenských konzervatórií (Bratislava, Žilina) – absolútny víťaz (1998, 2000), Medzinárodná fagotová súťaž Lea Weidingera, Pécs, Maďarsko – zvláštna cena poroty (1998, 2000), Pražská jar, ČR (2002), Medzinárodná súťaž dychových kvintet, Marseille, Francúzsko (2003), Zlatá nota – ocenenie Slovenskej sporiteľne za rok 2008 (2009)
Spolupráca: od 2004 – 1. sólo fagotista SF, orchestrálna spolupráca – Cappella Istropolitana, ŠKO Žilina, SKO Bohdana Warchala, Metropolitný orchester Bratislava, sólistická spolupráca – Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, SKO Bohdana Warchala, komorná spolupráca – Melos Ethos Ensemble, Ostravská banda, Slovenské dychové kvinteto
Kedy si začal hrať na fagot?
K hudbe som mal vzťah už od malička, hoci sa jej v mojej rodine nikto nevenuje profesionálne. Keď som mal šesť rokov, počul som na koncerte v Žiline prvýkrát fagot a veľmi ma oslovil jeho zvuk. Vtedy som sa vlastne rozhodol. Potom som prišiel do ZUŠ-ky, kde mi dali do rúk zobcovú flautu, z čoho som bol veľmi sklamaný. Mal som však šťastie, pretože môj učiteľ bol fagotista a vďaka nemu som prešiel na fagot priamo už na ZUŠ-ke. Väčšina hráčov prestupuje na fagot z iného nástroja, nakoľko s hrou sa začína približne v 13-tich rokoch. Skôr to nedovoľuje fyzická stavba tela.
Hráčov na fagot nie je až tak veľa – znamená to, že je cesta k profesii jednoduchšia?
Určite nie. Fagotistov nie je veľa, naopak – je ich v súčasnosti menej a menej, čo súvisí s mnohými faktormi. Cesta k profesii je veľmi ťažká, pretože fagot je nielenže „ťažký“ nástroj v doslovnom význame, ale i náročný po technickej stránke.Preto je cvičenie náročné i na fyzickú kondíciu hráča.
Už počas štúdia na VŠMU si sa stal 1. sólo fagotistom SF. Ako to zmenilo tvoj profesijný život?
Úplne od základu. Dostať sa v súčasnosti do orchestra SF alebo do iného slovenského orchestra je pre fagotistu takmer nemožné, pretože na týchto pozíciách sú dnes viac-menej mladí hráči. V mojom prípade to bola v podstate náhoda, pretože sa uvoľnilo miesto 1. sólo fagotu. Prax v orchestri je pre každého hráča zásadnou zmenou v spôsobe hrania, v prispôsobovaní sa spoluhráčom – to sú veci, ktoré sa človek naučí až v praxi.
Fagot ako sólový nástroj má svojich kritikov i zástancov. Ako vnímaš fagot v kontexte s ostatnými sólo nástrojmi?
I sólové nástroje majú svoju hierarchiu a v tej sa, bohužiaľ, nachádza fagot na posledných miestach. Hoci má veľa výrazových polôh, nástrojových farieb, má jednu základnú nevýhodu – pri hre so symfonickým orchestrom ho jednoducho nepočuť. Je však mnoho sólových fagotistov na špičkovej úrovni, ale ani tí najlepší sa neživia len sólovým hraním.
Tradícia sólových výstupov je u nás pomerne krátka. Vnímaš dlh v rámci koncertného života na Slovensku voči fagotu ako sólo nástroju?
Myslím si, že situácia sa v tomto smere u nás vyvíja prirodzene. Koncerty sú také, aká je spoločenská objednávka, preto sa ani nečudujem organizátorom, že tých sólových koncertov nie je veľa – nie je o ne veľký záujem. Je to aj na nás hudobníkoch, aby sme kvalitnými výkonmi pritiahli ľudí a pokúsili sa to zmeniť. Situácia vo svete je v tomto ohľade priaznivejšia, hoci sa i tam za posledné roky zhoršuje.
Akú motiváciu má orchestrálny hráč venovať sa popri hre v orchestri i komornej hudbe?
Komorná hra je pre každého orchestrálneho hráča nevyhnutná, pretože očisťuje. Zjednodušene povedané; v symfonickom orchestri sa hráč na dychový nástroj nachádza v „hluku“, v dychovom kvintete je ten „hluk“ menší – človek sa lepšie počuje, vyčisťuje sa register – farebne aj intonačne, hráči sa navzájom viacej kontrolujú. To je jedna stránka veci. Druhá vec je, že komorná hudba je predsa pekná, je tam množstvo nádherných skladieb, v ktorých môže hráč uplatniť všetky stránky svojej muzikality a povedal by som, že sa v nej môže viac realizovať ako v orchestri.
Pôsobíš i pedagogicky – akú radu by si dal začínajúcemu hráčovi na fagot?
Veľa trpezlivosti. (Smiech.) Pretože to je to najviac, čo potrebuje. A samozrejme, dobrého učiteľa. Mal som fagotistku, ktorú som vychovával od detstva a môžem povedať, že viesť mladého človeka k hre na fagot je veľmi zodpovedná a náročná vec, aby nedošlo k nejakým deformáciám, omylom atď. Momentálne učím už len v rámci doktorandského štúdia na AMU v Banskej Bystrici.
Získal si ocenenie Slovenskej sporiteľne za rok 2008 – Zlatá nota. Čo to pre Teba znamená?
Je to milé ocenenie mojej doterajšej práce a zároveň stimul do budúcnosti. Som rád, že si komerčná banka všíma mladých hudobníkov a udeľuje takéto ocenenie, ktoré je z môjho pohľadu hlavne morálnym ocenením. V Čechách, v krajine, ktorá si váži svoju kultúru a tradície, takéto ocenenie nie je. Je to jediné ocenenie svojho druhu na Slovensku udeľované mladým umelcom v symfonických orchestroch, takže som veľmi rád.
Dá sa povedať, že si doma dosiahol maximum – aké sú tvoje ďalšie profesionálne ambície?
Mne sa na Slovensku páči, nie som typ, ktorý by sa potreboval presadiť vo svete. Na Slovensku mám rodinu, malého synčeka, takže som tu rád. Rád by som zostal v orchestri SF a čo sa týka mojej profesionálnej budúcnosti – chcem veľa cvičiť a nestratiť motiváciu – to človeka posúva dopredu automaticky.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.