Recenzia na CD Borisa Lenka ARWA v októbrovom vydaní Hudobného života vyvolala množstvo protichodných reakcií. Redakcia časopisu sa preto rozhodla vstúpiť do diskusie – tá prebehla v polovici januára na pôde Hudobného fondu (HF), ktorý predmetné CD vydal. O edičnej politike tejto národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcie sme diskutovali s jej riaditeľom Matúšom Jakabčicom a členom rady Hudobného fondu (zároveň predsedom Skladateľskej komisie HF) Lukášom Borzíkom. Za Hudobné centrum (HC) sa na diskusii zúčastnili skladateľ Martin Burlas a muzikológ Juraj Bubnáš z Oddelenia dokumentácie a informatiky HC a Robert Kolář a Peter Motyčka z redakcie Hudobného života. Hoci pôvodným zámerom bolo priniesť autentický skrátený prepis diskusie, zástupcovia Hudobného fondu pri autorizácii zásadným spôsobom pozmenili viaceré zo svojich výpovedí. Odpovede, pri ktorých došlo k výraznejším významovým posunom (resp. ich aktéri úplne vyškrtli), uvádzame kvôli pochopeniu kontextu v kurzíve.
Matúš Jakabčic: V prvom rade by som chcel zareagovať na reakcie, ktoré boli zverejnené v predchádzajúcom čísle Hudobného života. Jedna z nich pochádza od autorky recenzie, druhá od pána Bendika. V stanovisku Hudobného fondu je hneď v prvej vete uvedené, že reagujem „v mene Hudobného fondu“, nie vo svojom vlastnom mene. Reakcia Zory Šikrovej je postavená na tomto mylnom predpoklade, keď autorka píše o „zranení krehkého ega“, ako keby inštitúcia mohla mať nejaké ego. A taktiež som uviedol, že edičný plán schvaľuje Rada Hudobného fondu ako najvyšší orgán HF a Hudobný fond ‒ nie ja ako riaditeľ ‒ považuje zaradenie albumu Borisa Lenka do edičného plánu za správny krok. Autorka toto rozhodnutie dáva do polohy môjho osobného stanoviska, čo nie je pravda. Je to oficiálne stanovisko HF a všetci členovia Rady sa k nemu vyjadrili predtým, ako som ho poskytol na zverejnenie. Edičný plán je strategická vec a vždy ho schvaľuje Rada. Ja som ako riaditeľ zodpovedný za chod organizácie a za plnenie uznesení Rady, nie za tvorbu edičného plánu. To by som chcel uviesť na správnu mieru. Všetky informácie sa autorka, ako aj redakcia Hudobného života, mohli dozvedieť na webe HF. Spomína tiež nefungujúcu spoluprácu medzi inštitúciami, čo je absurdné; Hudobný fond a Hudobné centrum napríklad spolupracujú takpovediac na každodennej báze a myslím si, že veľmi dobre. (...) V reakcii Martina Bendika sú nepravdy. V stanovisku HF sa nikde nenachádza „nabádanie riaditeľa Hudobného centra k zásahu do redakčnej činnosti“, podobne ako tam nie je nijaké zastrašovanie redaktorov. Je to absurdné; ako by mohla jedna inštitúcia zastrašovať zamestnancov inej inštitúcie?
Peter Motyčka: Zrejme reagoval na slová v stanovisku Hudobného fondu „obaja sú (resp. v čase pripravovania čísla časopisu do tlače boli) interní zamestnanci Hudobného centra...“ a „mohli sa obrátiť na riaditeľa Hudobného centra, nech v tejto veci rozhodne“. Zrejme to pochopil tak, ako keby mal byť riaditeľ Hudobného centra orgánom cenzúry...
Martin Burlas: ... ale tak by to pochopil každý. Z kontextu je úplne jasné, že chceš povedať, že to nemalo byť zverejnené.
MJ: Nie. Len som uviedol tri možnosti...
MB: ... a všetky tri sú rovnako zlé: redaktor nemá byť nezávislý, má sa to zakázať a ak to nezakáže redaktor, má to urobiť riaditeľ. Celá tvoja reakcia hovorí o tom, že ten text nemal byť zverejnený.
MJ: Nikdy som nenabádal k cenzurovaniu. Stanovisko HF poukazuje na to, že zverejnenie textu v konkrétnej podobe je zodpovednosťou redaktora a šéfredaktora. Autorka môže mať svoj názor, je však vecou redakcie, či a v akej podobe ho uverejní. Vo svojej praxi som mnohokrát zažil, že šéfredaktor stopol nejaký text.
PM: Ja ako šéfredaktor som s obsahom recenzie úplne súhlasil, keďže vyjadruje aj môj názor na album ARWA, a nemal som žiadny problém s jej publikovaním. Pointou textu bolo, že takéto CD vôbec nemalo vyjsť v Hudobnom fonde. Podľa nás ide o edičný omyl a chceli by sme od predstaviteľov Rady HF počuť, prečo takýto album vydali. Nespochybňujeme Borisa Lenka ako interpreta, spochybňujeme ho ako skladateľa.
Lukáš Borzík: Ak by Zora Šikrová napísala len o CD, tento problém by pravdepodobne nevznikol. No v momente, keď sa začala dotýkať inštitúcie, o činnosti ktorej nemala podľa mňa dostatočnú vedomosť, tento problém nastal. Matúš Jakabčic podľa mňa chcel vyjadriť, že ak recenzentka nepozná do hĺbky fungovanie kritizovanej inštitúcie, redaktor by mal zvážiť, či je recenzia vhodná na uverejnenie.
MJ: Toto je podstata veci. Ako vo svojej reakcii uviedla autorka recenzie, nešlo jej v prvom rade o kritiku CD, ale o kritiku HF ako inštitúcie, avšak bez toho, aby sa s jej činnosťou podrobnejšie oboznámila, t.j., ako z recenzie vyplýva, na základe jedného vydaného CD kritizuje fungovanie inštitúcie ako takej. Chcem ešte dodať, že v stanovisku HF sa nikde nepíše o zastrašovaní redaktorov, slová o tom, že redaktori sú, resp. boli v čase prípravy čísla do tlače internými zamestnancami Hudobného centra, vyplynuli aj z chybnej informácie, ktorú som mal, že Peter Motyčka k začiatku novembra odchádza z edičného oddelenia HC, pričom v skutočnosti išlo o Petra Zagara. Tým sa celá vec vysvetľuje, ospravedlňujem sa za nedorozumenie. Stanovisko HF je formulované tak, aby bolo presné bez ohľadu na akékoľvek prípadné personálne zmeny, je to konštatovanie skutkového stavu, ktorý platil v danom čase. Nevedel som, kedy reakcia vyjde tlačou, a verím, že jej text je absolútne korektný. Nijaké zastrašovanie v ňom nevidím a z tohto dôvodu som považoval za potrebné reagovať na tvrdenia pána Bendika.
Dlh slovenskej hudbe
MB: Ja si len dovolím tvrdiť, že to, čo Šikrová naznačila vo svojej recenzii, je oveľa dôležitejšie, než to, ako fungujú inštitúcie a či majú dobré rady. Ide o to, že tu za posledných dvadsaťpäť rokov existuje obrovský dlh voči vydávaniu hudby slovenských autorov, ktorý všetci ignorujú, a tento fakt zo stola nikto nezmetie. Neuvedomujete si, čo všetko chýba. Vydávate tituly ako CD Berca Balogha, zaberajúce miesto desiatkam iných vecí, ktoré mali byť vydané, a ešte hovoríte, že s tým súhlasí komisia, ktorú by mali tvoriť profesionáli. Nemohla by spolupráca inštitúcií vyzerať napríklad tak, že by sa spoločne pokúsili zohnať z ministerstva peniaze na to, aby vyšla edícia klavírnej tvorby ‒ nielen pána Bokesa a zopár náhodne vybraných mladých ‒ alebo edícia relevantných orchestrálnych diel starších slovenských autorov? Ak napíšeš, že si to Rada uvedomuje, tak je to neuveriteľne tristné. Toto naznačila Zora Šikrová a vy sa tvárite, že sa mýli? To je neuveriteľné...
Juraj Bubnáš: To, čo bolo povedané v stanovisku, teda že ak Šikrová nemá dostatočné informácie o fungovaní HF, implikuje, že by ani nemala hodnotiť, aké je CD Borisa Lenka. Aspoň mnohým z textu stanoviska takáto implikácia vyplývala.
MJ: Nie. Spájate dve rôzne veci. Hovorí sa tam o tom, že nemá dostatočné informácie na to, aby kritizovala inštitúciu. Navyše, operuje s pojmami, ktorým nerozumie, napríklad nerozumie obsahu pojmu manažment a čo je jeho úlohou. Na samotné hodnotenie CD nepotrebuje vedieť o inštitúcii nič, avšak pri samotnom hodnotení CD zďaleka neostalo.
MB: Lenže má dostatočné informácie na to, aby vedela ‒ a to aj napísala ‒, že nielen HF, ale aj iné inštitúcie na Slovensku nefungujú a ani nevedia, čo je ich svätou povinnosťou. To znamená vydávať relevantných autorov a nie sa vyhovárať, že to nejde.
LB: V Rade Hudobného fondu som od roku 2015. Počas tohto obdobia som mal možnosť vidieť množstvo problémov, ktoré treba riešiť. Frustrácia, i keď by sa zdala pochopiteľná, možno nie je vždy na mieste. Za posledné dva roky, som mal možnosť z predloženej ponuky edičného plánu podporiť vydanie orchestrálnych diel Vladimíra Godára, Jozefa Sixtu, klarinetových koncertov Eugena Suchoňa a Ilju Zeljenku, Klavírneho koncertu č. 1 Juraja Beneša, sláčikových kvartet Moyzesa, Cikkera, Burlasa a Martinčeka, komornej tvorby Pospíšila, Paríka, Beneša, Zeljenku, Salvu či Mateja. Ďalej komornej tvorby Romana Bergera, ktorá vyšla v spolupráci s vydavateľstvom Naxos, projekt Evy Šuškovej, ktorá interpretuje výlučne diela slovenských skladateľov a mnohé iné. Skladateľská komisia pri Hudobnom fonde tiež každoročne udeľuje prémie za nové hudobné diela slovenských skladateľov.
MB: Za to môžeme byť len vďační. No Hudobný fond je predsa len multifunkčná organizácia, ktorá má aj iné úlohy. Napriek tomu, že je malá, opakujem ‒ a neprehliadnuteľným spôsobom to naznačila aj autorka recenzie ‒ kedy už konečne príde ten čas, že organizácie, ktoré sú na toto určené, spoja svoje sily a pokúsia sa získať potrebné prostriedky? Ak mohlo Ministerstvo kultúry podporiť slovenský film tak, že naše dokumenty získavajú ocenenia v zahraničí, tak potom rozpočet na vydanie desiatich – dvanástich CD ročne by oproti tomu bola úplná odrobinka. Zdá sa mi, že mala na mysli práve toto, a fascinuje ma, ako sa všetci vyhovárajú, že to nejde.
MJ: Dovoľte mi priblížiť vám v krátkosti niečo z nedávnej histórie Hudobného fondu. Ročný rozpočet HF sa pohybuje okolo sumy do 500 000 eur, z čoho asi osemdesiat percent tvorí odštep z koncesionárskych poplatkov, ktoré nám na mesačnej báze odvádza RTVS, čo je dané zákonom z roku 1993. Do funkcie riaditeľa som nastúpil v januári 2011. Vtedy došlo aj k zlúčeniu Slovenskej televízie (STV) a Slovenského rozhlasu v RTVS. Zistil som, že v období pred mojim nástupom do funkcie Slovenský rozhlas platil pravidelne, ale v platbách STV bol značný neporiadok a viaceré platby absentujú. Kontrola NKÚ, ktorá vo fonde prebehla krátko po mojom nástupe, vytkla HF ako chybu, že sa nedožadoval zo strany STV vyčíslenia základov platieb v zmysle zákona, nevypočítaval zodpovedajúcu výšku platieb a nepožadoval od STV úhradu prípadných nedoplatkov. Kontrola NKÚ ma ako štatutára zaviazala zjednať v tejto veci nápravu. Zistil som, že za tri roky do môjho nástupu vznikol voči Hudobnému fondu dlh vyše 50 000 eur a našou povinnosťou bolo, vtedy už od RTVS, chýbajúce peniaze vymáhať. Reakcia vtedajšieho vedenia RTVS bola, že RTVS úplne zastavilo všetky zákonom stanovené príspevky pre HF. Po dobu dvoch rokov tak prichádzal HF o cca osemdesiat percent svojich zdrojov. To bolo pre našu organizáciu takmer likvidačné. Trvalo dlho, kým s nami súčasné vedenie RTVS uzavrelo dohodu, a odvtedy je RTVS bezproblémovým a absolútne korektným partnerom. Dlh voči HF bol uhrádzaný v splátkach a súčasťou dohody bolo aj to, že počas tejto lehoty bude Fond od RTVS nakupovať licencie na audionahrávky vo výške 10 000 eur ročne. Počas troch rokov sme boli „naprogramovaní“ na tieto licencie a používali sme ich na výrobu CD. Treba však povedať, že niektoré nahrávky z rozhlasu mali svoje limity ‒ buď umelecké, alebo, častejšie, zvukovo-technické. Ďalším, niekedy neprekonateľným problémom boli autorské práva výkonných umelcov, obzvlášť pri nahrávkach orchestrálnej hudby. Tie platia sedemdesiat rokov po smrti umelca a všetky musíme vysporiadať my. Práva umelcov podľa európskeho autorského práva nemožno odkúpiť a sú neprenositeľné. Aj z tohto dôvodu sa tu v minulosti nevydávali orchestrálne nahrávky.
Doba troch rokov uplynula a máme voľné ruky, už nie sme odkázaní na to, aby sme iba nakupovali licencie od RTVS, aj keď toto stále ostáva ako jedna z možností. Máme dohodnuté stretnutia napríklad s generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie, aby sme v budúcnosti mohli prevziať niektoré ich nahrávky. Nemáme financie na to, aby sme realizovali nové orchestrálne nahrávky, sme teda odkázaní na spoluprácu s existujúcimi orchestrami; pri komorných dielach môžeme postupovať v rámci vlastného rozpočtu. Existujú aj pripravované projekty, ktorých vydanie sa odkladá z dôvodov, ktoré ležia mimo dosahu HF ‒ patria medzi ne napríklad CD s tvorbou Jany Kmiťovej a Petry Bachratej. Potom je tu pripravovaný dvojdisk Nová slovenská hudba s dielami Borzíka, Zeljenku, Buffu, Vajóa, Bokesa, Kráka a Beneša, Post scriptum Mirka Krajčiho, slovenské orchestrálne diela ‒ Rajter, Borzík, Kolman, Godár, Hrušovský, Zeljenka. Niektoré z vyššie menovaných titulov sú v edičnom pláne HF už od roku 2015. Do mechanizmu vydávania CD v oblasti vážnej hudby je zapojená Skladateľská komisia a Komisia koncertných umelcov, poradné orgány Rady HF, a ktokoľvek sa môže uchádzať o to, aby bol návrh jeho CD zaradený do edičného plánu. Nemôže sa stať, že by sa nejakým návrhom Rada nezaoberala. Na druhej strane, mnohí autori sa o to neuchádzali, resp. boli prípady, kedy bol návrh autora finančne nerealizovateľný.
Niečo ako vážna hudba
Robert Kolář: Mohli by sme teda prejsť konkrétne k CD ARWA, v súvislosti s ktorým vznikla táto polemika? Ako sa stalo, že sa do edičného plánu dostal titul, ktorý z umeleckého, resp. kompozičného hľadiska vyvoláva pochybnosti? Hrali tu rozhodujúcu úlohu finančné kritériá, keďže nahrávka vznikla v produkcii Real Music House a autor mohol Hudobnému fondu poskytnúť hotový materiál za finančne výhodných podmienok? Chcel by som sa tiež spýtať, či je v poriadku, ak Rada schváli vydanie interpretačného profilu a v konečnom dôsledku vyjde titul, ktorý ‒ aj vďaka podtitulu Boris Lenko Works ‒ pôsobí ako skladateľský profil.
JB: Ja by som otázku ešte doplnil: ak máme pred očami celý mechanizmus vydávania titulov od schvaľovania až po fyzické vyjdenie, je pravda to, čo vyznieva z vyjadrení samotného Borisa Lenka, že v čase, keď ho Rada schvaľovala, schválila de facto bianko šek, nie hotové CD?
LB: Môžem hovoriť len za sekciu vážnej hudby. Navrhovateľom vydania CD Borisa Lenka nebola skladateľská komisia. Existujú mnohí interpreti, ktorí sa zároveň venujú kompozícii, ako napríklad aj Jozef Lupták.
RK: ... no keby chcel Jozef Lupták svoje improvizácie vydať v Hudobnom fonde, už by sme to kritizovať mohli.
PM: Aj dizajn CD pôsobí tak, že ak vedľa seba položíte nahrávky Paríka, Suchoňa a Lenka, mohlo by sa zdať, že ide o autorov tej istej kategórie.
LB: Dizajn by sa mal zjednocovať podľa toho, či pôjde o tituly z oblasti jazzu, world music alebo vážnej hudby. Podobne ako to funguje napríklad vo vydavateľstve ECM; majú svoj štandard a nie sú tam rozdiely vyplývajúce zo žánru.
MB: To je však úplne nepodstatná záležitosť. Bolo povedané úplne jasne, že ak si Lenko sám vydá svoje pokusy, tak mu to nikto nemôže vyčítať, dokonca si to radi vypočujeme. No ak sa to zaradí medzi relevantné skladby z vážnej hudby, tak tento problém nepoprie nikto a je úplne jedno, ako sa to bude obchádzať a vysvetľovať.
LB: Ja som tento projekt chápal ako počin, ktorý vôbec nespadá do žánru vážnej hudby...
JB: ... na druhej strane, nemožno povedať, že sa to navonok netvári ako vážna hudba.
MB: Lenže tu sa opäť bavíme o nepodstatných veciach. Podstatné je to, že si nikto nevšimol, že sa idú vydať zlé skladby. Kde je zodpovednosť ľudí, čo o tom rozhodli?
MJ: Rozumiem, že obálka CD môže mýliť. Chyba sa možno stala v tom, že mala zrejme vyzerať inak. Je pravda, že vyzerá podobne ako pri CD skladateľov, ktorí tu boli spomenutí. Toto CD však išlo režimom výroby jazzových titulov.
JB: Vo výročnej správe HF sa však nenachádza medzi jazzovými titulmi, potvrdila mi to aj vaša internetová stránka.
MJ: Nie, pretože sa tam ani nedá zaradiť.
JB: Môj dojem je, že až ex post sa to začalo interpretovať tak, že nemalo ísť o titul z oblasti vážnej hudby. Napriek tomu, že album má podtitul Boris Lenko Works, názvy diel a napokon aj inšpirácie hudbou iných skladateľov, ktoré autor otvorene priznal, jasne naznačujú, že malo ísť o „niečo ako vážnu hudbu“.
MJ: Mal som na mysli čisto režim výroby, ktorý bol taký, ako je pri jazzových CD a o tom sa rozhodlo ešte predtým, ako sa vôbec spustila jeho realizácia, bola to nutná podmienka zo strany HF. Na výrobu týchto CD ide menej peňazí, keďže sa tieto tituly vyrábajú takpovediac „na kľúč“. Hlavný protagonista si musí zohnať dodávateľa (výrobcu alebo vydavateľa), ktorý nám dodá kompletný master aj grafický návrh s vysporiadanými právami všetkých zúčastnených umelcov/tvorcov. Okrem toho si po vydaní (resp. vyrobení) odkupuje dvesto kusov CD. V konečnom dôsledku sú finančné náklady nižšie ako pri CD vážnej hudby, a je to jednoduchšie aj z logistického hľadiska. Protagonisti majú úplnú voľnosť v tom, koho si pozvú za hostí a aké skladby budú hrať.
RK: A kto schvaľuje CD vydané „jazzovým“ režimom?
MJ: Rada Hudobného fondu, návrhy však predkladá Slovenská jazzová spoločnosť. Zodpovednosť leží na Rade, ktorá návrh nemusí akceptovať. Väčšinou však tieto návrhy schváli, niekedy s drobnými zmenami.
LB: Inak sa to ani nedá. Umelec by mal poskytnúť všetky potrebné informácie, na základe ktorých sa členovia Rady rozhodnú, či s návrhom budú súhlasiť, alebo nie. Výsledok závisí od hlasovania, keďže preferencie členov môžu byť rôzne, tak ako v akejkoľvek inej komisii.
Autori stratení v zoznamoch
PM: Boris Lenko je v prvom rade považovaný za klasického interpreta. Ak bolo jeho autorské CD odprezentované spoločne so sonátami Ivana Paríka, mohlo to byť vnímané v zmysle „ponúkame vám profil skladateľa Borisa Lenka“. Za posledný rok sme z Hudobného fondu dostali CD s hudbou Milana Nováka, starými nahrávkami Bratislavského trombónového kvarteta a CD Borisa Lenka. Myslím si, že ani jedno nemalo vyjsť v HF, hoci Rada si myslí niečo iné. To, že Zora Šikrová prišla ako „nový“, nezainteresovaný človek, ktorý nepozná pozadie vydavateľskej činnosti HF, som vnímal ako výhodu, a jej recenzia bola akýmsi vyvrcholením pocitu bezútešnosti ‒ nie z toho, že by neboli peniaze, ale z toho, že peniaze sú, len sa minú takýmto spôsobom. A v tom sa ňou vyjadrený názor zhoduje s názorom redakcie.
MJ: Chápem a súhlasím s tým, čo spomenul Martin Burlas, a síce, že je tu obrovské vákuum nevydaných autorov a skladieb. Nerobme si ilúzie, že sa nám ho niekedy podarí celkom naplniť. Druhá vec je, že máme obmedzené prostriedky. A ak sa vám naskytnú možnosti zrealizovať niečo za minimálne náklady, tak to asi urobíte.
PM: Načo? Na vykázanie činnosti?
MJ: Napríklad na to, aby sa niečo zdokumentovalo.MB: Keď budú zdokumentovaní dobrí skladatelia, potom môžeme vydávať tých, čo majú remeslo...
LB: Martin, vymenuj tých skladateľov, ktorých je podľa teba potrebné vydať.
MB: Grešák a jeho orchestrálne, klavírne a vokálne diela, Hrušovský, Salva, Benešove klavírne sonáty a sláčikové kvartetá, to už je okolo štyridsať skladieb, o Zeljenkovi ani nehovoriac. A k tomu tu máme Bellu, Albrechta...
LB: Na každé z týchto mien vravím „áno“.
MB: V rozhlase už boli mnohí z nich nahratí. Mnohé z tých nahrávok poznám; dlhé roky som ich digitalizoval v Hudobnom centre.
LB: V predloženom zozname nahrávok, ktorý nám poskytli z rozhlasového archívu, neboli.
MJ: Keďže sme vedeli, že tri roky budeme nakupovať licencie od rozhlasu, máme od RTVS k dispozícii kompletný zoznam nahrávok diel autorov, ktorých vybrala Rada HF, a tituly, ktoré si menoval, tam nie sú.
MB: Pred piatimi či siedmimi rokmi vytvorili novú databázu nahrávok a viem, že nahrávky mojich skladieb či hudby viacerých mojich kolegov tam chýbajú, hoci fyzicky tam musia byť. Niekto by mal byť postihnutý za to, ako zle bola táto databáza spravená.
MJ: Ako však máme vydať nahrávky, o ktorých možno vieš ty, no v zozname archívnych nahrávok nie sú?
MB: Ale v tom prípade tu vzniká ešte horšia kauza ‒ niekto zničil nahrávky, o ktorých máme dôkazy, že existovali...
MJ: ... skutočnosť, že vytvorili novú databázu mi dáva nádej, že tie nahrávky v archíve stále sú – iba ich, tak, ako sa nám to stalo pri CD Godára, nevedia nájsť, možno preto, že ich nikto do tej novej databázy nezaradil. A verím, že sa nakoniec, tak , ako to bolo v spomínanom prípade, nájdu.
Takto sa pokračovať nedá!
JB: Ja by som rád debatu vrátil späť. Ak teda máme pred očami problematiku vydávania slovenskej vážnej hudby, z recenzie vyznieva pocit nespravodlivosti nad tým, že niekto môže tento náročný proces úplne obísť. Áno, už sme počuli, že to pôvodne mal byť interpretačný profil, a o jazzovom režime výroby, no vo výsledku sú to klavírne nokturná a sonatína, ktoré by si ty, Lukáš, ako zodpovedný člen Rady, zrejme chcel vopred vidieť či počuť.
LB: V prípade, že by išlo o skladby z oblasti súčasnej vážnej hudby, by to bolo pre mňa logické.
MB: Teraz treba spraviť to, čo napísala autorka recenzie. Nahnevalo ma, že to podstatné, na čo poukazovala, sa pokúšate interpretovať tak, akoby sa pomýlila. Má veľkú pravdu ‒ a konečne to niekto povedal na plné ústa ‒, že kultúrne prostredie je u nás také zdegenerované, že nikomu ani nenapadne, že by tu mali byť edície domácej orchestrálnej, vokálnej či komornej tvorby, podobne ako to je napríklad v pobaltských alebo škandinávskych krajinách. To je strašná hanba a raz sa to musí napraviť.
LB: Keď sa zamyslím nad tým, ako funguje hudba v týchto krajinách, a porovnám to s nami, tak napríklad Lutosławski sa postaral o nastupujúcu generáciu poľských skladateľov a tá sa zasa postarala o to, aby jeho dielo žilo, a niečo podobné urobil aj Penderecki – mám známych, skladateľov v mojom veku, ktorí majú podporu zo štipendií fondov, ktoré pre rozvoj ich hudobnej kultúry založili. U nás existujú rôzne generačné bariéry a bolo by treba začať riešiť aj tento problém. Je veľmi komplikovaný a zďaleka sa netýka len Hudobného fondu, ale preniká celou našou spoločnosťou.
MB: To je svätá pravda; za našich čias bola atmosféra strašná. Tí, čo nás učili, nás pokladali za konkurenciu, ktorú netreba k ničomu pustiť. Ale práve ľudia ako Salva alebo Hrušovský to neboli, pretože režim ich viac-menej trpel, a pritom robili dobré veci. Lutosławski a Penderecki na rozdiel od nich dokázali preraziť v zahraničí, vďaka čomu sa im oveľa ľahšie podarilo získavať peniaze.
LB: Verím, že kvalitné umenie sa nakoniec presadí bez ohľadu na prekážky, ktoré sa nám v tejto chvíli zdajú akoby neprekonateľné.
RK: ... tak prečo sa to potom takýto titul objaví v Hudobnom fonde?
LB: <…>
RK: Ak to ale „nerozhádže“ člena Rady Hudobného fondu a pedagóga kompozície na VŠMU, asi niekde bude problém...
LB: <…>
MB: Nás súdruhovia učili držať ústa. Tridsať rokov po revolúcii sme boli ticho, lebo sme tak boli naučení a videl som, že kultúra ľudí veľmi nezaujíma. Ale teraz sa ukazuje, že už aj mladí sú zdesení z toho, čo sa deje, a takto sa ďalej pokračovať nedá.
LB: Ani ja sa vnútorne nestotožňujem s niektorými umeleckými počinmi, ale snažím sa k práci iných pristupovať s určitým rešpektom, a nie automaticky vyradiť niečo len preto, že to nevyhovuje mojej estetickej orientácii. Riešenie vidím v tom, že sa všetci, vrátane širšej odbornej verejnosti, budeme zaujímať o ľudí, ktorí už niečo dokázali.
MB: Práve preto by bolo dobré, aby sa riaditelia inštitúcií, akými sú Hudobný fond a Hudobné centrum, stretli s ministrom kultúry a navrhli zriadenie nejakého fondu či sekcie na podporu vydávania slovenskej hudby. Stačilo by, aby prišiel niekto, kto pozná zodpovedných ľudí a vie písať granty.
MJ: Neviem, či nám minister môže dať peniaze, pretože Hudobný fond nemá s MK SR nijakú spojitosť, okrem tej, že minister podpisuje štatút HF. Zrejme ľahšie môže poskytnúť peniaze Hudobnému centru. Súhlasím však, že takýmto návrhom nemožno nič stratiť, len získať.
JB: Nebolo by schodnejšou cestou dohodnúť sa s RTVS na tom, že by Symfonický orchester Slovenského rozhlasu v rámci svojich nahrávacích kapacít zaznamenal konkrétne diela a tie by sa, už ako „zamestnanecké diela“, stali odkúpiteľnými?
MJ: Presne to teraz stojí pred nami. Práve o tomto chceme okrem Slovenskej filharmónie, ktorá však má vlastné vydavateľstvo, rokovať aj s RTVS. Symfonický orchester slovenského rozhlasu má svoju dramaturgickú komisiu a je možné, že sa sami rozhodnú nahrať diela, ktoré budú zaujímavé tak pre nich, ako aj pre nás. Ide však aj o to, aké budú podmienky dohody s týmito inštitúciami – koľko za to budeme musieť zaplatiť, čo všetko bude treba znova spraviť vo vysporiadaní práv výkonných umelcov a podobne. Pri súčasných nahrávkach to ani nebýva problémom – stačí nám uzavrieť zmluvu s dôverníkom orchestra, ktorý má k dispozícii súhlasy samotných interpretov. Ešte jednoduchšie by to bolo, keby nahrávky boli zamestnaneckými dielami a na vysporiadanie práv by stačil podpis generálneho riaditeľa ako štatutára. Stále však ostane vysporiadať dirigenta, sólistov a prípadnú výpomoc v orchestri. Tieto problémy je ale možné preklenúť a po trojročnom období máme ako Hudobný fond konečne „rozviazané“ ruky, takže mám nádej, že sa pohneme dopredu. Okrem toho je tu však ešte jeden negatívny jav, a síce fakt, že oblasť vážnej hudby je u nás neuveriteľne atomizovaná a rozhádaná. Je to škoda.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.