Manažment kapely fungoval perfektne – na sobotňajší e-mail mi obratom ponúkli pondelkový termín interview priamo na kultovom mieste jazzu – v londýnskom klube Ronnieho Scotta. Prvou otázkou ovalili oni mňa: „Ako si sa o nás dozvedel?“ Gabriel Bianchi: „Prostredníctvom CD odporúčaného personálom predajne – nesmierne ma zaujala dravá, súčasná, ale pritom stále "pravoverná" podoba jazzu.“
Názov Empirical neznie príliš „jazzovo“...Čo znamená?
E: Znamená pre nás to, čo to slovo označuje – na ceste k poznaniu sa opierať skôr o pozorovanie a skúsenosť než o teóriu. Pomerne presne to vystihuje náš proces učenia sa.
Ako definujete svoju hudbu? Zrejme chcete povedať jazz, no to je široký pojem...
E: (hlasitý smiech)
Tom Farmer: Naša hudba je rozprávanie príbehov. Aranžovanie je dráma. Farby obraznosť...
Jay Phelps: Napríklad moja skladba Clapton Willow (z debutového albumu, pozn. G. B.) – vyrastal som v „zlej“, severovýchodnej časti Londýna, ktorá sa volá Clapton. Tá štvrť je známa prestrelkami a hovorí sa jej „míľa vraždy“. Na konci našej ulice stála krásna vŕba, ktorá bola tým najkrajším stromom široko-ďaleko. Tá vŕba bola pre mňa akýmsi svetlom, preto som o nej napísal skladbu.
Nathaniel Facey: Ja som ten strom síce nikdy nevidel, ale keď Clapton Willow hráme, predstavujem si niečo krásne uprostred tmy.
Prečo ste, podľa vás, získali cenu European Jazz Competition?
E: Páčilo sa im, že sme ako skupina zneli ináč ako bežné jazzové kapely. Sme síce zoskupením jednotlivcov, no tvoríme jeden celok. Aspoň tak to tvrdili porotcovia.
Teraz reprodukujete názor poroty – čo si však myslíte vy?
E: Súhlasíme s tým, naozaj sa snažíme produkovať hudbu, ktorá by bola našou spoločnou výpoveďou.
Nazdávate sa, že iné jazzové kapely túto charakteristiku nemajú?
Kit Downes: Špecifickou skutočnosťou ostáva, že v porovnaní s inými kapelami disponujúcimi takouto jednotou sme veľmi mladí. Okrem toho veľmi tvrdo pracujeme. A pracujeme na správnych veciach.
Boli ste nútení robiť kompromisy, aby ste sa „predali“ so svojou hudbou?
E: Kompromisy sme nikdy nerobili, určite nie hudobné. Teda aspoň zatiaľ... Snáď v kapele, keď diskutujeme o tom, akú hudbu budeme hrať. Nie však voči vonkajším vplyvom, ani kvôli obecenstvu alebo predajnosti. Sme šťastní, že sme sa do podobných situácií zatiaľ nedostali.
Istý britský jazzman mi povedal, že pre britský jazz je typické potláčanie emócií, chlad...
E: Myslíme, že je to len stereotyp o Britoch. Britský jazz je pritom úplne iný – vezmite si Django Batesa, ako je úplne posadnutý emóciami. Alebo Kennyho Wheelera... Naša hudba je čímkoľvek, len nie emočne zdržanlivou...
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.