Flautista, orchestrálny hráč, koncertný umelec, uznávaný profesor-pedagóg, rešpektovaný jazzový flautista i saxofonista, člen súťažných porôt; pracovitý prodekan-dekan-prorektor-rektor, predseda festivalového výboru BHS, generálny riaditeľ OPUS-u, šéfredaktor Odbornej redakcie hudby Rádia Devín, šéf SOSR-u, predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti, starosta Umeleckej besedy slovenskej, viceprezident Dvořák Society... Zoznam týchto profesionálnych postov v portfóliu Miloša Jurkoviča svedčí o jeho činorodom živote. „Sme výrobcovia minulosti...,“ povedal v roku 1979 Ilja Zeljenka. Aj v rozhovore s jubilujúcim profesorom, v ktorom poodhrnieme oponu minulosti, si občas vypomôžeme básnickým slovom Ilju Zeljenku zo zbierky Radostná samota, ktorú k jeho šesťdesiatke vydali jeho priatelia. Úryvky z Iljových veršov z obdobia 1956 a 1979–1992 doplnia kostrbaté otázky so zámerom vyprovokovať iné odpovede, než aké očakávame.
„Starneme ako hviezdy, / rútime sa do seba rýchlosťou času. / Chceme sa predbehnúť. / Obrovská hmota spomienok a skúseností / zahustí sa do ťažkého bodu, / v ktorom mizne túžba byť vypočutý.“ (6. 10. 1980) Rada by som poznala vašu odpoveď na túto Iljovu sentenciu.
Viem, čo tým chcel Ilja povedať: obrovská hmota životných skúseností a rokov praxe v rôznych polohách. V mojom prípade to bolo vždy okolo hudby a prinieslo mi to veľa skúseností. Akoby som žil paralelné životy. Kniha rozhovorov s Agnešou Kalinovou má názov Mojich 7 životov, teraz práve čítam Paula Lendvaia, ktorý napísal Moje tri životy. Ja som tie svoje zatiaľ nerátal, sú to rozličné svety, aj keď v rámci hudby. Svet orchestrálneho hráča, jeho životný rytmus, záujmy, spoločenské styky a život sólového hráča sú celkom odlišné. Absolútne iný je život jazzového hráča. To sú náznaky niekoľkých životov. Ten ďalší sa odohrával vo funkciách, od tajomníka katedry po rektora VŠMU. Preskákal som všetky stupne, ani jeden som nevynechal. Dnes viem, že mi to nebolo na škodu, práve naopak. Všetko išlo v logickom slede, aj keď som bol vo funkciách v Hudobnom fonde, v komisiách či ako predseda festivalového výboru.
Absolútny čas a osobný čas sú dve rôzne veličiny. Nedávno som zachytila trefný bonmot Milana Lasicu, že „v poslednom čase sú Vianoce príliš často“. Nezdá sa aj vám, že váš aktívny život s flautou a hudbou ubehol akosi príliš rýchlo?
V prítomnosti beží čas pomaly, ale keď začnem spomínať na minulosť, vtedy zisťujem, že čas veľmi letí. Dvojakosť v pocite sa odráža veľmi rozdielne. Válek má v jednej svojej básni: „v úplnej nehybnosti času“. Veľmi to na mňa zapôsobilo, niekedy som to cítil pri veľkých udalostiach. Inokedy som mal pocit, že čas sa nedá ani zastaviť. Bolo tomu tak na konci osemdesiatych rokov na VŠMU. Z toho obdobia, žiaľ, nemám žiadne zápisky, lebo udalosti sa valili akosi prirýchlo... Vtedy sa písali dejiny.
Hudby ste sa dotkli zo všetkých možných aspektov: od aktívneho hráčskeho cez logistiku, koncertné vystúpenia, školstvo. Mnohí muzikanti sa dostali k hudbe všelijako kľukato. Aký symbolický „náklad múdrostí, biblie, koránu i starých náuk egyptských“ (Zeljenka) formoval vašu cestu?
Odpoviem okľukou. Pochádzam z rodiny, ktorá hudbu brala ako krásnu záľubu, ale povolanie hudobníka bolo v chápaní mojich rodičov dehonestujúce. Pritom sme chodili do opery, na koncerty, na Talicha, ktorého som počul dirigovať ako dvanásťročný... Hudba sa hrávala na rodinných seansách; ľudová aj Čajkovskij. Chodil som povinne na klavír, ale nebol som vyslovene orientovaný na hudbu. Vôbec som to nemal v hlave. Až dotyk so swingom! To bol bod, od ktorého som sa stále viac zaoberal hudbou. Nie klasika, ale swing! Klavír ma nevzrušoval, chcel som spievať. V období puberty som počul aranžmány Glenna Millera, Vlachov orchester, bebop a bol som tým uveličený. Začal som s flautičkou, klavír mi už nestačil, potom klarinet bez hmatovej tabuľky, neskôr saxofón, „spievajúce“ nástroje... Po maturite na gymnáziu som chcel ísť na konzervatórium, lenže rodičia boli proti. Tak som študoval chémiu na SVŠT. Dnes vôbec neľutujem, že to bolo také krivolaké, lebo všade som sa niečo naučil. Tri semestre na vysokej a potom späť na strednú – konzervatórium –, odkiaľ som ako maturant z gymnázia mohol už po treťom ročníku pokračovať na VŠMU, kde som sa dostal do skvelej spoločnosti: Juraj Hrubant, Laco Kupkovič, Lucia Poppová, Ivan Parík, Peter Kolman, Milka Vášáryová, Dáčka Turzonovová, Milan Lasica, Julo Satinský, Josef Bulva, Miško Dočolomanský, e tutti quanti... Tá generácia bola prísľubom, ktorý splnila.
Rodinné zväzky
Família Jurkovič má v slovenských reáliách viacero významných predstaviteľov. Možno najznámejším bol zakladateľ slovenskej architektúry a etnograf Dušan Jurkovič, ktorého sedemdesiate výročie úmrtia si pripomenieme teraz v decembri, či jeho brat kňaz...
Mám rád humornú nadnesenosť, a preto žartom hovorievam, že naša rodina spolu s ďalšími siedmimi založila v devätnástom storočí Slovensko. Neberte to veľmi vážne. Môj otec bol múzejník, riaditeľ SNM a urobil rodokmeň – začína Samuelom Jurkovičom, ktorý založil v Sobotišti prvé gazdovské družstvo a jeho dcéra Anička Jurkovičová, prvá slovenská herečka, sa vydala za Hurbana, a tak ďalej. Architekt Dušan Jurkovič bol bratom môjho starého otca, mojím prastrýkom. Je to významný rod. Moju príslušnosť k tejto rodine som chápal, že by som mal počas života konať tak, aby po mne niečo ostalo. Či sa to podarilo – to nech zhodnotia druhí...
Nosiť významné meno zrejme zaväzuje, možno až stresuje. A ešte ste sa oženili s nositeľkou iného slávneho mena...
Zaujímavé je, že evanjelická Jurkovičovská a katolícka Moyzesovská vetva sa spojili v mojej rodine. Často som sa bránil tomu, aby ma nazývali „Moyzesov zať“; tak mi totiž zvykol vravievať Rudo Vanek. Vždy som oponoval, že ja som Jurkovič, nie niekoho zať... Ale je pravda, že tradície rodín Jurkovičovcov a Moyzesovcov si veľmi ctím a vážim. Nikdy som sa nesnažil využiť to ako „zjazdovku“, na ktorej sa ľahko poveziem životom.
Ste v rodinnom zväzku s famíliou Alexandra Moyzesa, jeho dcéra bola vašou manželkou. Poznali ste slovenských skladateľov jeho generácie takpovediac „od stola“, intímne, osobne, s kalíškom či bez... Akí boli Moyzesovi vrstovníci?
Príliš veľa spomienok... Traja králi – Suchoň, Cikker, Moyzes – boli v korektných vzťahoch. Keď mal niektorý z nich premiéru, ostatní dvaja vždy prišli gratulovať, to sa už dnes nenosí. Cikker bol vášnivý turista, fanúšik futbalu, na štadióne trúbil na detskej trúbke, pričom pani Kitty ho vždy krotila. Suchoň bol tichší; „ujo Žeňko“ sa zaoberal svojou hudbou a bol veľmi láskavý. Moyzes – ten bol zurvalec, ktorý vedel vybuchnúť, ale rýchlo vychladol. Ak sa mu niečo nepáčilo, dokázal svoju nechuť dať najavo. Na akomsi zjazde kohosi okríkol: „Keď sa hovorí o hudbe – ty choď preč!“ Keď mal po februári 1948 istý rozhlasový komunista nevhodné požiadavky, Moyzes ho vykopol z miestnosti. Potom autor Februárovej predohry dostal padáka z rozhlasu. Toto by Suchoň neurobil, lebo bol príliš distingvovaný. Ale Moyzes vedel dať svoj názor tvrdo najavo, bol priamočiary a vedel explodovať. Chodili sme často do malokarpatských pivníc, s Kardošom, Lacom Slovákom na hodiny a hodiny zaujímavých rozhovorov o muzike. Aj tak sa robila hudba. V košickom byte Ivana Sokola sme spolu s Jozefom Grešákom, Bystríkom Režuchom a Jožom Podprockým vypili nemálo tokajského a tam sa otvárali zase iné obzory. Frico Kafenda si naveky získal moju detskú dušu tým, že som mu mohol hovoriť fujo Rico, nie ujo Frico. No a samozrejme, priateľstvo s Hansim Albrechtom človeka hlboko poznačilo. Ale aj moja generácia – Parík, Martinček, Malovec, Kolman, Kupkovič, o niečo starší Roman Berger, Šimai a Zeljenka a k tomu vzrušujúce šesťdesiate roky – to bolo čosi, čo by vydalo na celú knihu.
Existuje kniha Ilju Zeljenku Rozhovory s Alexandrom Moyzesom (Scriptorium Musicum 2003), autentický prepis rozhovoru z roku 1984 – neštylizované spomienky, ktoré nám zachovali Moyzesa v istej podobe. Aké boli jeho pracovné rituály?
Moyzes bol veľmi zaujímavá osobnosť. Keďže sme bývali v jednom byte, poznal som ho dôverne. V prvom rade ako veľmi pracovitého. Keď sa pustil do partitúry, chodili sme po špičkách. Na prstoch mal až mozole od písania nôt; cigareta od cigarety... Vedel takto intenzívne pracovať celé týždne. Keď to dokončil, odišiel na celý týždeň preč do lesa, na nejakého srnca. Povestné boli jeho záťahy s Jurajom Haluzickým, Deziderom Kardošom, tí spolu toho veľa zvládli... Keďže vtedy neboli mobily, často sme netušili, kde sú... Boli to bohémi. Ale na ich umeleckej výkonnosti to nebolo badať.
Od štúdia k profesúre
V rokoch 1956–1959 ste študovali flautu na Konzervatóriu v Bratislave u profesora Vladislava Brunnera staršieho. Päťdesiate roky boli zvláštne, silne zošnurované ideologickou doktrínou, čo iste nebolo ľahké.
Stačí, keď vám poviem, že môj otec musel opustiť riaditeľské miesto v múzeu, lebo nebol členom komunistickej strany; jeho brat bol vysťahovaný v rámci Akcie B, jeho syna Ivana Jurkoviča, ktorý sa neskôr predsa len stal dekanom Lekárskej fakulty v Košiciach, v momente z medicíny vyhodili. Keď som študoval, bolo mi všetko jasné. Nemal som dobrý pôvod, bolo nutné, aby som chodil každé prázdniny na brigády a pomáhal socialistickým stavbám: staval som bytovky pre handlovských baníkov, hydrocentrálu v Novom Meste nad Váhom a podobne. Nosil som cement, miešal betón. Skúsenosť to síce nebola zlá, ale to bolo to, čo som musel.
V socializme štát síce umožnil študovať, vzdelávať sa a koncertovať, ale v mantineloch umeleckej neslobody. Mohli ste počas štúdia aspoň občas uniknúť ideologickej šablóne?
Na „Sväzáckych predpoludniach“ v rokoch 1959–1960 sa zrodila nová generácia hercov, muzikantov, umelcov, ako Laco Déczi, Braňo Hronec, Paľo Polanský, ja, Peter Mikulík, Eva Mária Chalupová, ako dvojica tam začali účinkovať Lasica a Satinský. Bol to základ tichého protestu proti vtedajšiemu režimu. Aby súdruhovia boli spokojní, schovávali sme sa ako chameleóni za nedeľné „zväzácke predpoludnia“ v Tatra revue, pre vrchnosť s podtextom: „vraj aby mládež nechodila do kostola!“ Tak nám to vrchnosť dovolila... Pomáhali nám rôzni ľudia – Ján Kalina, iniciátorom bol Ján Meravý, ktorý dokázal presvedčiť rozličných súdruhov. My sme prvýkrát na Slovensku postavili jazz na koncertné pódium, dovtedy to bol len prívesok tanečnej hudby. Ale neskôr nás predsa len odhalili a po dvoch rokoch to nazvali protištátnou činnosťou. Tak bolo po našej „zväzáckej činnosti“ zadarmo v rokoch 1959–1960. Spomienky na „Sväzácke predpoludnia“ ma sprevádzajú dodnes.
Patríte k zakladateľskej generácii oddelení dychových nástrojov na slovenských konzervatóriách i na VŠMU v Bratislave. V akom stave bol flautový odbor na týchto školách, keď ste začínali?
Prišiel som do triedy Vladislava Brunnera, ktorý bol vynikajúcim českým flautistom, výborným pedagógom, vychoval veľa dobrých flautistov. Najčastejšie vyučoval metódou: „Já ti to zahraju a zkus to!“ A ukázal ako. Tak učili mnohí hráči jeho generácie. Slovenská metodická literatúra ani preklady neexistovali. Ale boli to výborní muzikanti, aj keď ich spôsob vyučovania bol príliš empirický. Bola taká doba; Čech Brunner bol prvým flautistom v Slovenskej filharmónii a takmer všetci ostatní prví hráči – dychári, boli tiež Česi. Vtedy to bolo bežné. Až naša generácia priniesla špičkových slovenských dychárskych hráčov.
Flautistka Monika Štreitová uvádza v nedávnom rozhovore pre časopis Harmonie vašu osobnosť ako hlavný motív, prečo prišla po ostravskom konzervatóriu študovať na VŠMU. Spomína na mnoho cenných rád, ktoré ste jej dali v súvislosti s interpretáciou súčasnej, ale aj barokovej či klasicistickej literatúry. Vďaka tomu získala dobré základy, na ktorých stojí jej súčasná koncertná prax; medzitým už sama vychovala absolventov na univerzite v portugalskom Évore.
Aj na Slovensku sa postupne situácia menila, keď mohli mladí absolventi flauty z VŠMU nahradiť odchádzajúcich starších hráčov. Určite by sa to stalo, aj keby tam Jurkovič nebol, ale som rád, že som k tomu prispel. Tešil som sa z nových hráčov, ktorých sme v škole vychovali, že boli schopní a prechádzali konkurzmi. Vždy sa poteším, keď vidím na koncerte či v orchestri flautistov z mojej triedy.
Na pedagogických postoch ste prešli prakticky všetkými pozíciami, až po rektorské kreslo. Popri tom ste permanentne zastávali post profesora flautovej hry, venovali sa sólovému hraniu, nahrali viac ako dve desiatky albumov, početné záznamy v rozhlase, televízii...
Sám nerozumiem, ako bolo možné stihnúť to, čo som ako mladý človek dokázal. Chcelo to režim. Už v treťom ročníku na VŠMU som bol flautistom v SOČR, bol som ženatý, mali sme dieťa a moja manželka ešte študovala medicínu. Ráno o šiestej som už bol v škole na Štúrovej ulici, kde som cvičil do deviatej, potom som bežal do Vládnej budovy, kde rozhlasový orchester nahrával, potom rýchlo na obed, domov a večer opäť – do školy, cvičiť, prednášky, hodiny... A predsa sa to nejako dalo zvládnuť. Človek musí byť rozhodnutý, tým viac, že som si muziku vybral sám a proti vôli mojich rodičov. Musel som to dokázať a obhájiť svoje rozhodnutie.
Medzi klasikou a jazzom
S flautou ste precestovali množstvo krajín – aký status má pedagogická muzikantská profesia u nás a v zahraničí?
Napríklad nemecký inštalatér mal väčší plat ako my. A profesor? To sa nedalo porovnávať. Keď som bol za socializmu na stretnutí rektorov na „Západe“, nevnímal som medzi nami rozdiely: boli k nám veľmi kolegiálni a otvorene hovorili o problémoch. Spoločenský problém bol, že naše diéty nestačili na to, aby sme im napríklad oplatili pozvanie na večeru... Museli sme sa všelijako vyhovárať, lebo by to nepochopili.
Pôsobili ste aj ako lektor na kurzoch a boli členom porôt na viacerých interpretačných súťažiach, dokonca nielen flautových...
Áno, bol som na viacerých, na Pražskej jari, v Budapešti, v Mníchove... Nesloboda za socializmu bola vyvážená tým, že štát študentom financoval účasť na zahraničných súťažiach. Ja som viedol výberovú komisiu, nielen dychársku. Napríklad slovenskí akordeonisti v istom období vyhrávali svetové súťaže a keďže ich bolo veľa, mali zvláštnu komisiu, ktorej som roky predsedal. Tri súperiace akordeónové školy potrebovali arbitra, bez neho by sa nedohovorili. Vtedy som spoznal veľa literatúry pre akordeón a učil sa aj súťažnej diplomacii... Aj tieto skúsenosti ma formovali a urobili zo mňa univerzálneho profesionála, ktorý vedel zastať všetko.
Veď aj Nietzsche údajne povedal, že čo ma nezabije, to ma posilní... Na domácej scéne ste počas vašej aktívnej kariéry spolupracovali s mnohými interpretmi. Niektoré umelecké spojenectvá prerástli do osobných vzťahov, iné sa viazali na skladateľskú scénu. Patríte k interpretom, ktorých oddanosť slovenskej avantgardnej hudbe nielen podnietila vznik nových flautových diel, ale najmä experimentálnych spôsobov tvorby tónu, dynamiky... Spomeniem aspoň oddanosť dielam Ivana Paríka.
Experimenty sa píšu pre inštrumenty, ktoré majú dobrých interpretov. Premiéroval som nielen všetky Paríkove skladby, ale aj viac ako dve desiatky ďalších skladieb pre flautu a diela slovenských autorov som hral s veľkou radosťou. Mali sme spoločného priateľa – výtvarníka Miloša Urbáska – a keďže robil abstraktné, nefiguratívne plátna, bol v nemilosti... V čase mierneho oteplenia v roku 1968 dostal ponuku vystaviť svoje práce v Galérii Cypriána Majerníka. Urbásek organizoval výstavu, Ivan skomponoval skladbu, Miloš flautista ju zahral a výtvarník Miloš mal vernisáž... Skladba má názov Hudba k vernisáži. Takéto objednávky sa rodili aj pri víne. Ivan z nej urobil aj elektronickú verziu. Originálna je v tom, že je to prvá slovenská elektroakustická skladba, ktorá používala zmixované zvuky flauty z akustickej verzie, nie vygenerované umelé.
Možno ste boli v šesťdesiatych rokoch jedným z prvých slovenských interpretov, ktorý dokázal plnohodnotne hrať klasickú i jazzovú hudbu. Menila sa sínusoida vašej rozpoltenej muzikantskej duše?
Prišlo obdobie, keď som si začal robiť meno na klasickom pódiu aj v pedagogike. Zistil som, že nestíham všetko. Rozhodol som sa, paradoxne – po získaní Zlatej medaily v kategórii malých jazzových súborov na Svetovom festivale mládeže 1962 v Helsinkách –, že s jazzom končím, tam som zastavil svoj jazzový vývoj. Až teraz, v tomto neskorom veku, som zase začal hrať jazzové štandardy, aj keď fyzické sily ubúdajú. Ale hrávať s priateľmi, nie pre verejnosť, lež pre vlastné potešenie, je príjemné.
Koncertný repertoár je dôležitým ukazovateľom interpretovho zamerania. Počas aktívnej koncertnej kariéry ste hrávali skladby Moyzesa, Paríka, Bokesa, Beneša, Malovca, Nováka, Martinčeka, Šimaia, Hrušovského, Zeljenku, Očenáša, Nováka, Bázlika a, samozrejme, svetový repertoár od Telemanna po Poulenca. Časť repertoáru je nutná, iná je povinná, niečo hráme pre potešenie... V akom stave zrelosti by mal mať nachystané skladby pedagóg?
Boli skladby, ktoré som nikdy nehral na pódiu, ale naštudoval som si ich pre študentov. Na hodinách som ich musel ovládať. Nestačí len rozprávať, musíte aj predviesť ukážku. Tým som si veľmi rozšíril repertoár. V časoch môjho štúdia skomponoval Andrej Očenáš Concertino pre flautu a klavír. Skladbu som priniesol Brunnerovi na hodinu, ale veľmi ho to nezaujalo. Tak som si poradil sám. Vtedy boli celoštátne prehliadky mladých koncertných umelcov a na jednej z nich som v Rudolfine hral s Perlou Čápovou práve Concertino a sólovú Sonátu od Paríka. Obávaný kritik, profesor Sádlo nám povedal, že sme dobre reprezentovali, čo nás potešilo... To bol vlastne môj pódiový štart a hneď v Rudolfine. O mnoho rokov neskôr som v tej istej sále nahrával Bachove sonáty so Zuzanou Růžičkovou a Jurajom Alexandrom ako prvú digitálnu CD nahrávku OPUS-u. Tá nahrávka vďaka licenciám obehla zemeguľu.
Povinná vojenská služba bola v minulosti realitou, ktorej sa len málokto mohol vyhnúť. Mnohí umelci si ju „odkrútili“ v rámci Vojenského umeleckého súboru a hoci dnes nazeráme na túto ustanovizeň kriticky, zväčša pomáhala hudobníkom udržať sa v hráčskej pohotovosti. Ako vnímate túto inštitúciu po rokoch?
Napriek všetkému sme si počas vojenčiny vo VUS-e užili aj veľa zábavy. Teraz v auguste mal jeho umelecký šéf Milan Novák deväťdesiat rokov; dodnes máme veľmi priateľské kontakty. Skvelý muzikant. Keďže bol exponovaný v minulom režime, dnes je málo hrávaný... Pritom si pamätám, že práve vďaka svojmu postaveniu pomohol mnohým (nielen) muzikantom. Napríklad Moyzesovmu kvartetu hrozila vojenčina v rôznych rokoch a Milan Novák zariadil, aby sa dostali spolu do VUS-u a ich umelecké dozrievanie bolo koordinované. Inak by to bol koniec kvarteta. Ja som vtedy v Slovenskom hudobnom fonde zariadil dvom hráčom z kvarteta aj fondové štipendium a kombinácia štipendia s odkladom vojenskej služby spojila Moyzesovcov do jedného obdobia. Novák ich nechal vo VUS-e ako súbor a hoci to nebolo ideálne, kvartetisti mohli ďalej študovať nový repertoár. Mimochodom, prvá nahrávka Moyzesovho kvarteta pre Opus bola práve Novákova Hudba pre flautu a sláčikové kvarteto. Nahrávali sme ju v Redute pomedzi intervaly, keď nehrkala električka... Je to veľmi dobrá skladba, nestarne. Bolí ma, že tento umelec nie je docenený. Milan Novák si zaslúži uznanie nielen za svoje diela, ale aj pre svoje ľudské kvality.
Rektorom v dvoch režimoch
„Marcusiáni-novotomisti-hardinisti-komunisti-liberáli-moslimi a katolíci, / vďaka vám pavúci za siete. / Definovali sme parcely šťastia, / križovatky so semaformi, / privedú nás do malej ríše, / kde sa treba zmestiť do kože, / za túto malú daň z prepychu / nemusíme myslieť!“ (Zeljenka: Allelluja, 2. 8. 1979)
Jedno obdobie vášho rektorského pôsobenia na VŠMU bolo späté s udalosťami Nežnej revolúcie. Spoločenský chaos neposkytoval veľa návodov, ako obstáť so cťou. Čo vás motivovalo konať v oných mesiacoch po novembri 1989 tak, ako ste konali? Recept na prežitie „pri hľadaní nových parciel šťastia“ neexistoval. K nežnému priebehu prispelo veľa ľudských faktorov a vy ste boli rektorom školy, ktorá patrila k základniam študentskej revolty.
Spomínam si – Mistríková, Lauko, Vaculík, Popovič... – dominantné postavy tej študentskej skupiny. Asi mali ku mne dôveru, lebo nezačali štrajkovať bez môjho vedomia. Treba si prečítať, čo hovoril Peter Breiner o atmosfére v osemdesiatych rokoch na škole, nazval to ostrovom slobody na VŠMU. Snažil som sa, aby to tak bolo, neraz som bol „na koberci“ u súdruha Pezlára. Vravieval mi: „Súdruh rektor, na VŠVU to má Kulich pevne v rukách, ty nemáš ideológiu na škole v poriadku, varujem ťa...“ Keď prišli za mnou študenti, že chcú ísť do štrajku, šiel som s nimi. Mal som v pamäti to, čo svokor Moyzes zažil, keď odsúdil vstup vojsk v roku 1968. Odvolali ho z funkcií, zakázali hrať jeho hudbu a vytlačenú partitúru jeho Ôsmej symfónie s podtitulom 21. 8. 1968 zošrotovali. Len zásluhou riaditeľa Hudobného fondu Alojza Stušku, ktorý tajne odniesol dvesto kusov partitúr, sa z nákladu aspoň niečo zachovalo. Moja žena vedela, že sa možno niekedy nevrátim domov; ale podporovala ma. Aj ona bola hrdinka... Nikto z nás nevedel, čo bude. Zabarikádovali sme sa v škole, dal som študentom k dispozícii rozmnožovaciu techniku aj auto šesťstotrinástku so šoférom; radili sme sa spolu, nuž, bol to čudesný novembrový mesiac. Pre mňa to skončilo tak, že ako jediný rektor som bol po revolúcii opäť zvolený do funkcie.
Osobné postoje v zlomových časoch si žiadajú iné zložky ľudskej integrity. Vtedy ste nekonali ako hudobník – boli ste odvážny, či azda hazardér?
Hazardérstvo nemám v povahe; bál som sa, ale urobil som to, čo som považoval za správne.
„Koľko umu a fantázie / vložili sme do skvelého projektu / prepojiť svet koľajami, diaľnicami / a vysielame si odkazy / a správy via satelit / – ktoré nás okamžite utvrdia / vo vzájomnej ľahostajnosti...“ (24. 1. 1981). Dnešný svet je navyše zosieťovaný via internet. Koniec informačným bariéram o novej hudbe. Hudobník sa dozvie o akomkoľvek koncerte, vďaka technológiám sa okamžite dostane k notám, knihám, nahrávkam... Porovnajte, prosím, vašu dobu, túžiacu po spoznávaní hudby spoza hraníc, a túto fázu globálnej hudobnej dediny, ľahko dosiahnuteľnej od laptopu. Bude hudba lepšia?
Pridávam vymoženosť ísť na zahraničný koncert; keď hrá dobrý interpret vo Viedni, môžem tam ísť. Pamätám sa, ako som raz veľmi chcel ísť na Karajana, ale nedalo sa. Dnes sa k tomu mladý človek dostane okamžite, plus noty, nahrávky, ale aj hudobné nástroje. Kvôli notovým materiálom sme sa za mojej éry stretávali v Sovietskej knihe pri Sv. Trojici v Bratislave. To bol cenný zdroj. Sovieti totiž v tom čase nerešpektovali autorské a vydavateľské práva a jednoducho mnohé notové materiály západných vydavateľstiev okopírovali a predávali za pár korún. No nekúpte to! Druhým zdrojom boli koncertné turné. Ako člen orchestra, aj ako sólista som míňal devízy hlavne na notoviny, ktoré u nás nebolo možné zohnať. Dnes môže mať hudobník stlačením klávesu čokoľvek za sekundu, to je úžasná vymoženosť. Učitelia majú dokonca na internete svoje masterclassy... Preto je dnešná generácia na tom lepšie, ako sme boli my. Či majú aj lepší životný pocit, to je iná otázka.
Vaša interpretačná minulosť je mimoriadne pestrá a kvantitatívne pozoruhodná. Čo bolo najcennejšou devízou vášho flautového spolužitia?
V baroku a klasicizme bola flauta obľúbený nástroj, neskôr v čase romantizmu už nebola taká atraktívna pre skladateľov, išla do úzadia. Až v dvadsiatom storočí prišiel Jean-Pierre Rampal, ktorý sa zaslúžil o renesanciu sólovej flauty a jej literatúry. Ako osobnosť bol veľmi príjemný, charizmatický, vrátil flaute jej postavenie. Veľmi som vnímal Rampalov príklad a mal tajnú túžbu vyzdvihnúť flautu na podobnú úroveň aj v slovenskom hudobnom živote. A to sa mi azda aj podarilo. Preto som prijal ponuku učiť, aby som mohol odísť z orchestra, lebo súčasne hrať v orchestri aj sólovo bolo veľmi náročné.
V rámci koncertných sólových aktivít ste dosiahli významné úspechy doma aj v zahraničí, o čom svedčia aj tituly Zaslúžilý umelec, štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu, Ocenenie umeleckej agentúry Slovkoncert či Cena Frica Kafendu za interpretáciu slovenských skladieb.
Pre mňa bolo veľké šťastie, že som sa mohol viac venovať sólovej hre. Súbeh akademických funkcií a koncertovania bol niekedy náročnejší. Dobrý partner je na nezaplatenie: veľa som koncertoval s Jozefom Zsapkom, Helenou Gáfforovou, Ivanom Sokolom a ďalšími. Partnerstvo v sonátovej hre je osobité. Komornú hru milujem, pritom každý dychár je nutne komorný hráč. Mojimi poslednými partnermi boli Ján Hajnal, s ktorým som nahral svoje posledné CD Classic Blue, a harfistka Katka Turnerová – s ňou som spolu so Slovenským komorným orchestrom pred dvomi rokmi odohral moje posledné vystúpenie, Mozartov Koncert pre flautu, harfu a orchester. Týmto aktom Jurkovič z koncertného pódia odchádza. Vydržal som na ňom viac ako polstoročie. Stačilo.
Nesmiem zabudnúť ani na Slovenský rozhlas, kam ste sa vrátili po mnohých desaťročiach. Čo sa vám vo vedúcich funkciách v rámci tejto inštitúcie podarilo a čo nie?
Pripomeniem, že práve Alexander Moyzes zaviedol pravidelné verejné koncerty rozhlasového orchestra. Ja som kládol veľký dôraz na dramaturgiu koncertov. Zaviedol som tematické koncerty a ako šéf SOSR-u som sa snažil zlepšiť podmienky pre orchester. Bol som tam počas zdravotnej krízy šéfdirigenta Roberta Stankovského. Po jeho smrti sa mi vzápätí podarilo angažovať kanadského dirigenta Charlesa Olivieriho-Munroa, a tak sme preklenuli toto obdobie. Návštevnosť koncertov, aj ich úroveň, bola vtedy veľmi dobrá, mali sme dosť zahraničných zájazdov, orchester na to rád spomína. Po mojom „šéfovaní“ tam ostali napríklad rampy pre vozičkárov, aby sa mohli dostať do koncertnej siene. Neuveríte, ale musel som o ne tvrdo bojovať!
Čo sa vám ešte podarilo na iných frontoch? Dali ste si niekedy symbolicky vlastný gól?
Nikdy nie v dôležitých veciach. Myslím si, že v podstatných veciach som si góly nedával. Viete, že Miloš Jurkovič pomáhal založiť Filmovú a televíznu fakultu VŠMU? Filmová a televízna katedra dovtedy fungovali ako súčasť Divadelnej fakulty. Porevolučným ministrom školstva bol Ladislav Kováč a za jeho ministrovania som bol potvrdený vo funkcii rektora. Vtedy filmári na čele s Martinom Slivkom a Tiborom Vichtom hľadali možnosti, ako založiť FTF na VŠMU. Pripravili kompletný návrh; vedeli, že v júni 1990 na zasadnutí Federálneho zhromaždenia bude možné na dlhý čas naposledy niečo zmeniť. Prezentovali sme úspechy katedry a minister sa dal presvedčiť. Predložil návrh Federálnemu zhromaždeniu, a skutočne v júli 1990 bola Filmová a televízna fakulta VŠMU schválená. Ako rektor som bol aktívne pri tom a som na to pyšný. Možno aj na to, že sa podarilo udržať budovu na Zochovej ulici pre VŠMU, lebo hrozilo nebezpečenstvo, že polovicu budovy stratíme. Bojoval som ako lev. Založenie nových študijných odborov ako hudobná teória, gitara, akordeón či bábkoherectvo, aj za tým je moja práca. Ďalej, môžem pripomenúť digitalizáciu a vydanie dvoch stoviek CD titulov, analógových LP nahrávok slovenských interpretov a sólistov, aj orchestrov, najmä pôvodnej tvorby za mojej éry v OPUS-e. A ešte som si spomenul na mládežnícky orchester. Jeho terajšie znovuoživenie nadväzuje na éru, keď som spolu s Pavlom Tužinským ako predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti (v spolupráci s Mariánom Turnerom, Karolom Kevickým, Mirkom Krajčim, Eugenom Prochácom a ďalšími) v rokoch 2000–2004 zorganizoval päť ročníkov letných sústredení a koncertov tohto telesa mladých orchestrálnych hráčov. V roku 2004 sme s veľkým úspechom dokonca účinkovali v berlínskom Schauspielhause. Som rád, že táto tradícia založená ešte v osemdesiatych rokoch doktorom Ladislavom Mokrým, Ľudovítom Rajterom, Jánom Pragantom a Ivanom Paríkom, našla pokračovanie v novej generácii mladých hudobníkov.
Ako by ste stručne zhodnotili svoj život?
Sú hudobníci, ktorí majú možno jednoduchší život. Ale ja som mal taký košatý a som tomu rád. Mám na čo spomínať.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.