Opera Eugena Suchoňa Krútňava patrí medzi kľúčové opusy modernej slovenskej hudby. Jej osudy boli rovnako komplikované ako doba, v ktorej vznikala. O ideologických zásahoch, inscenačných špecifikách a estetike diela diskutovali autor rekonštrukcie pôvodnej podoby opery, skladateľ Vladimír Bokes, hudobná teoretička Markéta Štefková, dramaturg a režisér Martin Bendik a hudobný historik Vladimír Zvara. Polemiku, ktorá bola odvysielaná na Rádiu Devín v relácii Rozhovory o hudbe, moderoval Peter Zagar.
Peter Zagar: Budeme sa rozprávať o diele Eugena Suchoňa, preto položím na úvod osobnú otázku: Aký je váš vzťah k jeho hudbe?
Markéta Štefková: Obrázky zo Slovenska patrili k hudbe môjho detstva. Z ostatných diel si vždy rada vypočujem „klasiku“: Krútňavu, Metamorfózy, Malú suitu s passacagliou, Baladickú suitu, Žalm zeme podkarpatskej, Fantáziu na BACH...
Vladimír Bokes: Ako 7-ročný som bol na druhej premiére Krútňavy. Bola poznačená ideologickými zásahmi, no aj tak to bol veľký zážitok. Keď sa v roku 1958 celoštátne oslavovali Suchoňove 50. narodeniny, mal som možnosť navštíviť ho so svojimi detskými skladbami. Dal mi vtedy niekoľko rád, ktoré si pamätám dodnes. Rád spomínam aj na 60. roky, kedy sa najintenzívnejšie zo svojej generácie snažil pridať k aktuálnym štýlovým tendenciám. Nielen adaptovaním dodekafónie. Pri pohľade do Akordiky je zrejmé, že smeroval ešte ďalej. Napriek vyššiemu veku chodil na koncerty, zaujímali ho názory a štýl mladých. V rámci svojich možností sa mi snažil pomáhať aj vtedy, keď som sa dostal do problémov.
P. Z.: A čo sa týka hudby?
V. B.: Vždy sa mi zo Suchoňovej tvorby páči niečo iné. Myslím si napríklad, že diela ako Šesť skladieb pre sláčiky sa dnes hrajú málo, čo je škoda. V poslednej dobe si cením skladby, ktoré predchádzali Krútňavu – Baladickú suitu, Žalm a najmä Fantáziu pre husle a orchester. Ide o mimoriadne dielo s množstvom podnetov. Tým, že som sa podrobne zaoberal Krútňavou, našiel som tam veci, o ktorých som ani netušil.
Martin Bendik: Ako divadelníka ma najviac priťahujú Suchoňove opery. Krútňava je v našej opernej literatúre jedným z najzaujímavejších diel. Táto opera je veľkou výzvou pre každého režiséra, pretože umožňuje množstvo výkladov. Je to veľmi úprimná, veľmi autentická a veľmi divadelná opera.
Vladimír Zvara: Vyrastal som v 70. a 80. rokoch, ktoré klasikom slovenskej hudby škodili tým, že boli postavení na oficiálny piedestál nespochybniteľných majstrov. To sa týkalo aj Suchoňa. No už ako žiak základnej školy a neskôr gymnazista som so záujmom objavoval jeho dielo: Žalm, Fantáziu pre husle a orchester, Baladickú suitu... Keď v 80. rokoch dirigent Ondrej Lenárd a režisér Branislav Kriška naštudovali v SND Svätopluka, boli sme so spolužiakom Rasťom Štúrom azda na všetkých reprízach. Neskôr som sa ako dramaturg SND detailnejšie zoznámil s Krútňavou, ktorá je pre mňa vrcholným Suchoňovým dielom. Zrkadlí sa v nej doba vzniku a veľmi logicky zapadá do toho, o čo sa usilovali v medzivojnovom období slovenskí modernisti – výtvarníci, literáti, dramatici i hudobníci...
M. Š.: Doplním, že umelci ako Martin Benka alebo Ivan Krasko vtedy hľadali umelecký výraz pre slovenskú baladickosť. Tá podľa mňa pramení z vášnivej povahy Slovákov, ktorá je v istom rozpore so silným kresťanským cítením. Myslím si, že práve Suchoňovi sa v tvorbe stredného obdobia podarilo túto emóciu vyjadriť, a aj preto sa diela ako Krútňava, Baladická suita, Žalm či Metamorfózy stali trvalou súčasťou repertoáru.
P. Z.: Aká je podľa vás dnes recepcia Suchoňovej hudby v porovnaní s tým, aký význam jej prisudzujeme? Občas zaznievajú aj názory, že bol postavený nad všetkých trochu umelo...
M. B.: Podľa mňa je na tom, čo sa týka hranosti, celkom dobre. V Suchoňovom prípade je „piedestál“ azda trochu prítomný, no myslím si, že Suchoň ho nepotrebuje.
V. Z.: Ak sa organizuje k jubileu skladateľa „Rok“, ide o určité „stavanie na podstavec“. Sugeruje to „rebríček významnosti“, vzniká akýsi nedobrý, zúžený kánon národnej kultúry. Menej známy tvorca môže mať skladby, ktoré sa vyrovnajú alebo aj prevyšujú diela učebnicového klasika. Dôležité je, aby sa diela slovenských skladateľov hrali a aby ich spoznalo čo najviac ľudí. Keď pred dvomi rokmi Vladimír Godár pripravil festival Epoché, bolo to pre mňa 10 dní plných objavov.
P. Z.: Hneď po premiére opery Krútňava v roku 1949 predvolali Suchoňa na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, kde mu Ladislav Novomeský oznámil, že v pôvodnej podobe sa nemôže ďalej uvádzať a navrhli mu úpravy. Autor napokon s niektorými súhlasil a dielo sa od roku 1952 uvádzalo v tzv. „chalabalovskej“ verzii, pretože jedným z ľudí, ktorí ho presviedčali, aby tieto úpravy prijal, bol dirigent Zdeněk Chalabala. Až v roku 1963 režisér Branislav Kriška presadil v Banskej Bystrici návrat k pôvodnej verzii, odvtedy sa opera uvádzala v rozličných podobách do roku 1990, kedy sa inscenátori vrátili opäť k pôvodine. Aké boli zásahy do diela?
V. Z.: Zásahy do diela začali v roku 1950 veľmi neférovým spôsobom, bez účasti autorov a boli jednoznačne ideologicky motivované. Všetky boli na škodu diela, jedinú výnimku tvoria podľa mňa postavy Básnika a Dvojníka. My s Martinom Bendikom, ale aj ďalší ľudia z divadelného prostredia, napríklad nebohý režisér Branislav Kriška, sme dospeli k názoru, že ich vynechanie dielu neublížilo. Ako historika ma verzia s Básnikom a Dvojníkom fascinuje. Kritická edícia, kde by bola originálna podoba diela zrekonštruovaná, je potrebná. No v hudobnom divadle nie je partitúra natoľko „posvätná“ ako v hudbe. Organický celok vzniká až na javisku.
Z divadelného, režisérsko-dramaturgického hľadiska sú Básnik a Dvojník historicky veľmi zaujímavým, aj keď podľa mňa nie veľmi vydareným pokusom o aktualizáciu deja. Je to oblúk medzi dedinským príbehom situovaným do minulosti a súčasnosťou, v ktorej Suchoň komponoval. Myslím si, že posolstvo Básnika s Dvojníkom je vo svojej podstate obsiahnuté v diele aj bez nich. Možno je niekedy lepšie veci len naznačiť, než ich explicitne vysloviť, ako to robia tieto postavy. V roku 1999, keď režisér Juraj Jakubisko tvoril svoju inscenáciu, sme sa preto rozhodli Básnika a Dvojníka vynechať.
M. B.: Myslím si, že tieto postavy boli inšpirované Goetheho Faustom. Básnik a jeho alter ego mali úlohu dielo „dovysvetliť“. Ich pôvod možno hľadať v 30. rokoch, kedy u nás existovali literárne kaviarne, divadlá uvádzali hry v réžii Viktora Šulca a v scéne Františka Tröstera, vznikala avantgarda... Bola to doba filozofovania o umení. Myslím, že aj pod jej vplyvom ich Suchoň do Krútňavy násilne vkomponoval. Dovysvetľujú však len to, čo je z diela zrejmé aj bez týchto postáv. Divadelná prax ich preto neprijala.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.