K základom skladateľského remesla privoňala v rodných Košiciach. Do Bratislavy prišla len pred niekoľkými rokmi, no jej skladby si už stihli nájsť svoje stabilné miesto v dramaturgiách kolektívnych podujatí organizovaných tunajšou mladou skladateľskou generáciou. Jej komorné kompozície pred poslucháča predostierajú osobitý zvukový svet, ktorý stále hľadá nové cesty a postupne sa kryštalizuje, no akoby nič neprezrádzal o veľmi mladom veku autorky. Tímea Maščáková.
Stáva sa mi, že keď sledujem hudbu mladých skladateľov, väčšinou viem určiť, z akých inšpiračných zdrojov vychádzajú. Pri skladateľkách sa mi to darí už ťažšie. Presne tak to bolo aj v tvojom prípade. Aká hudba ťa motivovala k rozhodnutiu stať sa skladateľkou, aká hudba ti bola blízka, keď si začínala?
Myslím, že popud bol z veľkej časti mimohudobný. Ako dieťa som bola veľmi kreatívnym človekom, bola som zručná, vyrábala som si všelijaké veci z papiera a to bol môj život. Rodina zo mňa príliš nechcela mať hudobníčku, nepochádzam z hudobníckej rodiny, pripadalo im to ako príliš neistá možnosť. Chodila som na tanečné a pohybové krúžky, no nebavili ma a už vtedy som mala chuť skúsiť to s hudbou. V šiestich sa ma otec pokúšal učiť hrať na gitare, no v tom čase mi ešte chýbala vôľa, neskôr som sa učila sama. Od ôsmich-deviatich rokov som počúvala rôzne kapely, začala som spievať a skladať si vlastné pesničky. Aj keď som si ešte neuvedomovala, že skladba je to, čo by som v budúcnosti chcela robiť, skôr ma vtedy priťahovala spevácka dráha. Chcela som na všetkom hrať, účinkovala som asi v štyroch projektoch súčasne, chcela som chodiť na všetky možné odbory na ZUŠ, keď som si ju už vydobyla u rodičov. Vedela som sa zavrieť na niekoľko hodín a hrať na klavíri alebo na gitare, byť vo svojom svete.
Keď nadišiel čas ísť na strednú školu, už som mala jasno v tom, že pôjdem na konzervatórium. Nevedela som však, na aký odbor. Rozmýšľala som nad spevom, no nie som príliš teatrálny človek, takže opera mi nebola príliš po vôli, hoci neskôr som spev študovala ako vedľajší odbor. Dozvedela som sa, že je možné študovať aj skladbu, čo ma veľmi zaujalo. Problém bol, že každý rok brali iba jedného študenta. Spočiatku ma to odradilo, no povedala som si, že tomu dám šancu, a začala som tvrdo pracovať, cvičiť aj šesť-sedem hodín denne. Išla som na prijímačky a vzali ma.
Spomínala si hranie v kapelách. Bola to rocková hudba, alebo niečo bližšie popu?
Začala som s tvrdšou hudbou, no prešla som aj cez blues a množstvo ďalších žánrov. Nemala som konkrétny obľúbený štýl, jednoducho som bola zvedavá.
V istom okamihu však muselo prísť aj zaujatie pre klasickú hudbu, či už staršiu, alebo modernú.
To prišlo neskôr, až keď som bola na konzervatóriu. Nemala som k vážnej hudbe silný vzťah ani žiadny odpor. Jednoducho to pre mňa bola hudba, nikdy som nerobila veľké rozdiely medzi žánrami. Postupne som ju začala objavovať; najskôr sa mi do uší dostal Mendelssohn a iní romantici. Táto estetika sa mi páčila, no časom mi prestala stačiť, niečo mi v nej chýbalo a hľadala som nové podnety, čo bolo neľahké. V podstate to trvá dodnes, ťažko nachádzam hudbu, ktorá sa mi páči. Bola som vtedy študentkou pána Bodnára, ktorý nebol práve nadšený, že ma zaujíma avantgarda. Čím netradičnejšie a „vulgárnejšie“ východiská som hľadala, tým horší bol náš vzťah. Začala som sa zaujímať o prírodné vedy, matematiku a fyziku, čoraz viac bola pre mňa dôležitá logika.
Začínajúci mladí adepti skladby spravidla komponujú v štýle eklektického neoklasicizmu alebo nejakej podoby minimalizmu. Ako to bolo u teba?
V začiatkoch som písala romanticky; klavírne suity, niekoľko variačných foriem, cvičenia, ktorými si každý musel prejsť. Písala som veľmi milo, bola to vyslovene „dievčenská“ hudba. Neskôr však prišiel zlom, keďže takáto hudba nebola tým, čo som chcela robiť a čo by ma uspokojovalo, ale istým spôsobom som musela. Chýbala mi aj zručnosť, nemala som systém práce, disciplínu. Začala som hľadať spôsob, akým pracovať sama so sebou. Dovtedy som bola učená nasledovať „emóciu“, ktorá je však u mňa veľmi prchavá. Kým sa mi skladbu podarilo dokončiť, pôvodná emócia už bola preč, a keďže som nemala nadhľad a jasnú predstavu, vzdala som to. Taktiež som sa veľmi často strácala a nevedela, ako ďalej, chýbala mi pevná forma. Mnohé skladby preto ostali nedokončené a ja som sa snažila prísť na spôsob práce, ktorý by ma vnútorne uspokojoval a umožňoval mi dotiahnuť začaté do konca.
Kedy teda prišiel tvoj príklon k racionalite?
Mala som asi sedemnásť rokov. Bolo to náhle; jedna skladba bola ešte veľmi romanticky intuitívne ladená a nasledujúca už riešená seriálne, hoci som vtedy ešte celkom nevedela, čo robím. Učila som sa aj dodekafonickej technike, no zistila som, že je pre mňa až príliš zväzujúca, hľadala som skôr strednú cestu. Čo sa týka výberu tónov, pomohlo mi, že som synestetik, že sa mi zvuky spájajú s farbami a začala som sa riadiť aj tým. Nikdy som sa však nepriklonila k striktnej racionalite, hľadala som skôr rovnováhu.
Niekedy v tom čase si prešla do Bratislavy…
Bolo to po treťom ročníku konzervatória, pretože vzťah s mojím pedagógom bol už značne narušený. Taktiež ma frustrovalo konzervatívne prostredie. Norbert Bodnár bol vtedy jediným pedagógom skladby v Košiciach a obom nám bolo jasné, že si nerozumieme a že ak sa chcem pohnúť ďalej, musím odísť inam.
A Jozef Podprocký alebo Juraj Vajó?
Jozefa Podprockého som zažila ešte ako prváčka, no potom odišiel do dôchodku. Juraj Vajó v tom čase na konzervatóriu neučil hlavný predmet. Chvíľu som dokonca rozmýšľala, že pôjdem robiť niečo iné. Zoznámila som sa však s Ľubošom Bernáthom, ktorý ma opäť postavil na nohy, a chcela som ísť študovať k nemu. Dal mi pocítiť, že smer ktorým sa uberám, je v poriadku a poskytol mi priestor, aby som objavovala ďalej.
Napriek tomu, že aj Ľuboš Bernáth je v podstate tradicionalista komponujúci tonálnu hudbu?
Áno, je to mimoriadne rozhľadený človek. Našla som v ňom pedagogickú osobnosť, ktorú si nesmierne vážim. Získala som všeobecný prehľad, ukázal mi čaro starej hudby, vďaka nemu som sa priučila technikám, z ktorých som začala čerpať, hlavne z palestrinovského sveta. Bola som uňho iba rok – prišla som na bratislavské Konzervatórium v maturitnom ročníku, po ktorom som šla na vysokú školu –, no neuveriteľne mi pomohol. Zrazu som dostala priestor slobodne robiť, čo som považovala za správne. Vyskúšala som si teda prácu s mikrotonalitou, minimalizmus, grafickú partitúru. Našla som sa niekde uprostred.
YouTube DVORANA / Timea Mascakova / Marionety
Tímea Maščáková SoundCloud
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.