Portrét: Dominik Kopcsay

Napriek tomu, že jeho záujem o hudbu vyšiel z „neklasickej“ oblasti, počas štúdia na VŠMU sa pomerne zavčasu etabloval ako autor osobitých kompozícií pre komorné, ansámblové či orchestrálne obsadenia, prirodzene inklinujúci k väčším formám. Jeho autorské ja sa realizuje v dvoch paralelných svetoch – ako producent a tvorca elektronickej hudby s umeleckým menom Nightlines a zároveň ako ďalšia neprehliadnuteľná osobnosť mladej skladateľskej scény. Dominik Kopcsay.

Zaujalo ma, že si na jednej strane skladateľom píšucim tradične notovanú vážnu hudbu a zároveň si pred necelými dvoma rokmi vydal ako Nightlines svoj debutový pesničkový album s názvom Protisvit s vlastnými textami a elektronickými beatmi, smerujúci možno do oblasti „inteligentnej tanečnej hudby“. Ako dokážu tieto dva na prvý pohľad dosť odlišné svety koexistovať v jednej osobe?
Celkom prirodzene. Nepripadá mi to zvláštne. Možno preto, že zo začiatku som sa venoval elektronickej hudbe, moje prvé kontakty s komponovaním súvisia s počítačovým programom  Fruityloops (teraz sa volá FL Studio). Nepracuje sa v ňom s notáciou v klasickom zmysle, je to intuitívnejší typ softvéru, ktorý pôvodne využívali najmä hiphoperi. Mal som asi desať rokov a môj otec, ktorý sa tiež venuje aj hudbe, mal notebook, v ktorom bol tento program nainštalovaný. A vďaka tomu, že počúval množstvo žánrov od progresívneho rocku po elektroniku, je aj moje vnímanie hudby širokospektrálne. Aj ja mám veľmi rád progresívny rock a práve vďaka nemu som si našiel cestu aj ku klasickej hudbe, ku ktorej som čím ďalej, tým viac prenikal počas štúdia. Časť môjho hudobného vnímania sa teda realizuje v producentskej oblasti elektronickej hudby, časť zasa v klasike, kde si môžem dovoliť skúšať veci, ktoré by sa v elektronických projektoch nedali uskutočniť, alebo by sa do nich nehodili. Kedysi som chcel založiť progresívno-rockovú kapelu, keďže hrám aj na elektrickej gitare, no zatiaľ som sa k tomu nedostal, a tak niektoré svoje idey uplatňujem v klasickej kompozícii.

Ako si prišiel k hre na husliach a čo ťa neskôr motivovalo študovať skladbu?
Keď som mal päť-šesť rokov, mal som utkvelú predstavu, že musím hrať na husliach. Nevedel som to nijako zdôvodniť a ani ma k tomu – paradoxne – nenútili rodičia, ako to často býva. Skôr ma od toho odhovárali, otec mi radil klavír, gitaru alebo bicie, husle sa im zdali príliš ťažké. Možno som kohosi videl v telke hrať na husliach a to ma fascinovalo. Rodinná známa bola učiteľkou huslí, tak som začal chodiť k nej. Absolvoval som prvý stupeň ZUŠ, no neskôr som na husle nemal veľa času. Chvíľu som uvažoval o tom, že by som pokračoval na konzervatóriu, no nakoniec som šiel na gymnázium. Po jeho ukončení som sa vydal cestovať po Európe stopom. Pôvodne som chcel takto stráviť rok, no nakoniec to vydržalo len dva mesiace. Vtedy som sa rozhodoval medzi hudbou a psychológiou, to boli dva smery, o ktorých som rozmýšľal pri voľbe vysokoškolského štúdia. V prospech hudby rozhodol fakt, že som bol prijatý na VŠMU. Pre mňa celkom nečakane, pretože som nevedel, ako to na tejto škole chodí, pohyboval som sa úplne mimo tohto sveta. No už na prijímačkách na mňa prostredie školy veľmi zapôsobilo.

Dostal si sa do kompozičnej triedy Mariána Lejavu a pri pohľade na tvoje partitúry sa mi zdá, že ste si museli veľmi dobre „sadnúť“; vaša hudba má viacero spoločných čŕt a zdá sa mi, že vás spájajú podobné záujmy v oblasti kompozície. Ako vyzeral vo vašom prípade vzťah učiteľ – žiak?
Sadli sme si veľmi dobre, osobnostne, aj čo sa týka vkusu či záujmu. Páčilo sa mi, že tiež nie je zameraný iba na klasiku a počúva aj neklasickú hudbu. Veľmi ma ovplyvnil spôsob, akým učil a aké skladby mi dával za príklad. Mám pocit, že to, čo na hodinu priniesol, sa mi vždy páčilo.

Čo konkrétne?
Veľmi dôležitý moment prišiel napríklad hneď na úvod štúdia, keď som mal skomponovať sólovú skladbu. Priniesol mi husľovú sonátu Bélu Bartóka. Veľmi na mňa zapôsobila, podrobne som si ju zanalyzoval a snažil sa z nej vytiahnuť čo najviac užitočných informácií a využiť ich vo vlastnej kompozícii pre husle sólo.

Tak teda vznikla Cadenza per violino solo. Všimol som si, že v nej používaš takzvaný krížový motív, chromatický posun nahor a nadol okolo centrálneho tónu, a pracuješ s ním veľmi dôsledne. Aj keď prechádza rôznymi variáciami, sluchovo je vždy identifikovateľný. Túto previazanosť formy si si tiež odvodil z Bartóka?
Ťažko povedať – je možné, že som túto črtu podvedome spracoval a veľmi intuitívne ju potom aplikoval. Bola to zaujímavá skúsenosť a veľmi náročná úloha vyťažiť maximum z možností sólového nástroja. K tomu ma práve viedol Marián Lejava: vyťažiť čo najviac z jediného motívu. Dodnes mám menší problém s tým, že sa mi to nedarí dostatočne. Skôr mám tendenciu chrliť stále nový materiál a nie vždy dokážem plynule previazať jednotlivé nápady. Počas celého štúdia som sa snažil pracovať najmä na tomto.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.