Polstoročie Raschèr Saxophone Quartet

Organizátorom podujatia Saxophobia Bratislava sa podarilo tento rok priniesť výnimočné zoskupenie Raschèr Saxophone Quartet. Päťdesiat rokov profesionálnej kontinuity, budovania repertoáru, koncertnej činnosti a v mnohých smeroch aj pionierskej práce v oblasti klasického saxofónu, charakterizujú činnosť najstaršieho nepretržite existujúceho telesa vo svojom žánri. Kvarteto sa okrem koncertu predstavilo aj na workshopoch, kde odovzdávalo skúsenosti mladšej generácii. Svoje prepojenie aj mimo pódia dokázali, keď sa sopránsaxofonistka Christine Rall, altsaxofonista Elliot Riley a tenorsaxofonista Andreas van Zoelen nezávisle od seba zhodovali v postojoch počas dvoch separátnych rozhovorov, neskôr spojených do jedného celku.

Počas päťdesiatročného pôsobenia zhromaždili Raschèr Saxophone Quartet množstvo repertoáru. Jubileum oslávite okrem iného septembrovým koncertom vo Freiburgu. Čo bude na programe?

CHRISTINE RALL: Bude to široký prierez naším repertoárom za posledných päť desaťročí. Lera Auerbach bude dirigovať svoju skladbu, ktorú budeme hrať spolu s dievčenským zborom freiburského Dómu. Ďalej to budú XAS od Iannisa Xenakisa a Preludes od Fazıla Saya. Hráme aj jedno z prvých diel českého skladateľa Zdeňka Lukáša zo sedemdesiatych rokov (Rondo Per 4 Sassofoni, pozn. red.). Tento kúsok hrávame veľmi často a radi, lebo si myslíme, že je to jedno z najlepších diel prvej dekády telesa. Potom bude aj niečo krátke od Arva Pärta. Nie je to pôvodná skladba, ale od deväťdesiatych rokov sme hrávali jeho diela a vytvorilo sa medzi nami osobné priateľstvo. Zahráme aj jednu časť Saxofónového kvarteta od Philipa Glassa. Túto skladbu sme určite hrali najčastejšie, takmer štyristokrát. Pokúsime sa ísť chronologicky, ale zároveň zachytiť čo najširší štýlový záber.

Vaše kvarteto disponuje originálnou zvukovosťou. Aké sú východiská tejto špecifickej „farby“ telesa?

ANDREAS van ZOELEN: Všetci používame saxofóny Buescher z tridsiatych rokov. Zvukovosť, flexibilita a možnosti, ktoré tieto nástroje poskytujú, vychádzajú priamo z pôvodnej myšlienky Adolpha Saxa: vo vojenských orchestroch mali byť nástroje medzistupňom medzi plechovými a drevenými dychovými nástrojmi, ale podobné prepojenie medzi dychmi a sláčikmi mali vytvoriť aj v klasickom orchestri. Pre zvukovosť je tiež dôležitá hubica a v našom prípade sú to Buescher alebo Raschèr, ktorú navrhol Sigurd Raschèr podľa pôvodnej Saxovej koncepcie nástroja. Naše saxofóny majú síce trochu inú zvukovosť ako tie Saxove, ale v každom prípade sú si podobné a v kombinácii s náustkami vytvárajú náš „sound“.

 

From Bach to Auerbach

Interpretujete aj súčasnú hudbu. Hodí sa k nej koncept vychádzajúci z pôvodného Saxovho zámeru?
ChR: Myslím si, že neexistuje iné kvarteto, ktoré by iniciovalo toľko diel súčasnej hudby ako práve naše. Z tohto pohľadu je otázka skôr zbytočná, lebo skladatelia pre nás komponujú, keď nás počujú na starých nástrojoch. Vezmite si napríklad violončelistov: ich nástroje sú niekedy staré aj niekoľko sto rokov a nikto nie je na pochybách, keď hrajú Šostakoviča. Sigurd Raschèr mal nástroje, ktoré boli v tom čase moderné a svojou hrou inšpiroval vtedajších skladateľov. Preto sa núka protiotázka, či je vhodné hrať Iberta na nových nástrojoch. (Jacques Ibert napísal pre Raschèra Concertino da camera, pozn. autora.)

Pri starej hudbe, napríklad Bachovi, volíte zrejme iný prístup ako k Lere Auerbachovej...

ChR: Áno, sledujeme určitú „základnú“ estetiku, ale podobne ako každé sláčikové kvarteto, snažíme sa hľadať viacero farieb a zvukov. Prispôsobujeme sa určitej tónovej predstave aj s ohľadom na požiadavky skladateľa. Keď spomínate Leru – tá pri nás stojí a permanentne vyžaduje extrémy. Keď píše glissando, tak nechce iba trošičku glissanda, ale zavýja pred vami takpovediac ako pes. Aj päťkrát vyskúšame, či je spokojná s výrazom.

Je o vás známe, že si so skladateľmi budujete osobný vzťah.

ELLIOT RILEY: Keď hrám, predstavujem si, že mi na jednom pleci sedí Sax a na druhom skladateľ, či už je to Bach, alebo Auerbach. Keď skladateľ žiada H v pianissime, my vieme, že tu sú určité hranice. To znamená, že musím „hovoriť“ s pánom Saxom, aby som dobre pripravil tón. Nakoniec by mali byť spokojní obaja strážni anjeli na pleciach: aby skladateľ spoznal svoju hudbu, ale aby znela „saxofónovo“.

Nemáte šéfa a rozhodnutia prijímate spoločne. Nebýva to príčinou hádok?

AvZ: Kvarteto funguje demokraticky. Vždy to tak bolo a je to aj jeden z dôvodov, prečo vydržalo päťdesiat rokov. Osobne verím v koncept dialógu: navzájom sa počúvame a som hrdý na to, že sa v pokoji vieme vždy dohodnúť na spoločnom názore. Bolo by skutočne ťažké, ak by to tak nebolo.

Ako napríklad vyberáte skladateľov a repertoár?

AvZ: Keď má niekto návrh pre nejakého skladateľa, všetci si v prvom rade vypočujeme jeho tvorbu. Až keď sa preňho nadchneme a každý z nás súhlasí, oslovíme ho za účelom spolupráce.

ChR: V princípe dochádza k trom situáciám. Viacerí skladatelia oslovia priamo nás. Druhá možnosť je, keď si prajeme, aby pre nás čosi napísali. Práve entuziazmu Brucea Weinbergera (jeden zo zakladajúcich členov, pozn. autora) môžeme ďakovať, že keď niekto po oslovení aj trikrát odmietol, nehodilo sa to za hlavu. Nedal pokoj, ešte raz poslal nahrávku, partitúru a znovu pozval skladateľa na koncert. Mnohí aj majú záujem, ale sú zaslúžene známi a majú zaplnený kalendár aj na päť rokov. Pri Kalevim Ahovi to tuším trvalo sedem rokov; stále chodil na naše koncerty a javil záujem. Až potom prišiel ten čas, keď nám venoval Kellot – Koncert pre saxofónové kvarteto a orchester. Určite to však stálo za to, pretože za tie roky nás veľmi dobre spoznal.

ER: Keď mu Bruce v roku 1996 prvýkrát zavolal, odpoveď znela: „No, sorry.“ Po roku sa mu však opäť ozval...

ChR: Potom dochádza aj k takpovediac patovým situáciám, keď sa so skladateľmi jednoducho „nájdeme“. Pokúšam sa to robiť podobne ako Bruce, ktorý mal dobrých priateľov a veril ich hudobnému úsudku. Pýtal sa ich napríklad: „Kto je aktuálne pozoruhodným objavom na švédskej scéne?“ Tiež komunikujeme s svojimi vydavateľmi, aká je ich predstava. Aj teraz máme niekoho vo výhľade, no nebudem zatiaľ prezrádzať.

 

Saxofóny + orchester

Hoci saxofónové koncerty s orchestrom dnes nie sú zriedkavosťou, spojenie saxofónového kvarteta s veľkým telesom je predsa len niečo ojedinelé. V tomto ste priekopníkmi. Ako ste k tomu prišli?

ER: Sformulujem to veľmi opatrne. Niektoré saxofónové kvartetá síce hrali s orchestrom, ale my to robievame pravidelne. Ešte pred tým, ako pre nás holandský skladateľ Tristan Keuris skomponoval Concerto, tu boli jedno či dve diela pre kvarteto s orchestrom. V tejto skladbe však boli podľa môjho názoru skoncentrované skúsenosti predošlých desaťročí a premiéra v amsterdamskom Concertgebouw sa stala míľnikom v našom repertoári. Každý, kto Concerto počul, spomeniem napríklad Krzysztofa Pendereckého, vravel: „Vau! Neuveriteľné dielo.“ Je to naozaj inšpiratívna kompozícia od skladateľa, ktorý jej venoval rok života. Skúsenosť telesa v spojení s touto skladbou dospela k bodu, v ktorom sa zo spojenia saxofónového kvarteta s orchestrom mohol stať žáner. Potom prišli ďalší skladatelia, napríklad Philip Glass, ktorí pracovali s modelom jednej verzie pre orchester a jednej iba pre kvarteto, čo je podľa mňa veľmi praktické. Keď si pozriete video z premiéry Keurisovho Concerta z osemdesiatych rokov, dodnes z neho cítiť obrovskú naliehavosť. Treba sa pozastaviť aj nad dôležitou úlohou publika, pretože všetci v sále dýchali ako jedna bytosť.

Saxofón je pomerne mladý nástroj a interpreti často siahajú po transkripciách alebo vlastných úpravách. Počul som na to rôzne názory aj kritiky. Je podľa vás vhodné upravovať renesančné či barokové skladby?

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020