Takmer polstoročie pôsobil ako hudobný riaditeľ, dirigent a organista v dvoch kostoloch v americkom Seattli a počas svojej kariéry odohral viac ako tisíc organových recitálov. Na Slovensko prišiel ako hosťujúci pedagóg, no nakoniec sa sem definitívne presťahoval a pôsobí na Katedre hudby Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Americký organista a dirigent David di Fiore.
Pripravil Jozef Horvát
Narodili ste sa v americkom Seattli, ale máte talianske korene. Ako sa tieto rozdielne kultúry prejavovali počas vášho detstva?
Moja mama sa narodila v Taliansku, ale jej mladší súrodenci už v Spojených štátoch. Spomínala, aké to bolo pre ňu ťažké, pretože keď prišla do Ameriky, nehovorila anglicky. V prostredí, kde som vyrastal, boli iba Taliani a to malo veľký vplyv na moje detstvo. Taliani sú veľmi emocionálni, no väčšina ľudí v Seattli taká nie je. Čiže ak vyjadríte emóciu, ste považovaný za čudáka. Jeden z dôvodov, prečo mám rád Slovensko, je aj ten, že tu je to bežné. Pripomína mi to moje detstvo a páči sa mi to, pretože sa mi to zdá normálne.
Vnímali ste v rodine pozitívny vzťah k hudbe?
Príbuzní môjho otca boli veľmi muzikálni, ale on nie. Jeho sestry odmalička spievali v chrámovom zbore, môj bratranec Paul, ktorý zomrel veľmi mladý, spieval dokonca v newyorskej opere. V tejto rodinnej línii bolo množstvo hudobníkov, naopak, z maminej strany sa nikto hudbe nevenoval.
Ako ste sa dostali k organu a čo vás na ňom očarilo?
Počul som ho v kostole a bolo to ako magnet. V období, keď som študoval klavír, potrebovali niekoho, kto by hral na pobožnostiach, takže ma zverbovali. (Smiech.) Nevedel som hrať na organe, ale povedal som si, že to skúsim. Počul som organistku a snažil som sa to kopírovať, fascinoval ma predovšetkým pedál. Hrať na pedáloch som sa naučil vlastne sám a kým som neprišiel na univerzitu, nemal som žiadnu technickú pomoc. Možno preto sa mi doteraz páčia skladby pre pedál sólo. Myslím si, že na niektoré veci musí človek prísť sám. Teda ak to funguje – lebo často to skôr nefunguje a potom musím študentom ukázať lepší spôsob.
Študovali ste organ na americkej univerzite?
Áno, hoci moji rodičia nechceli, aby som študoval hudbu. Pôvodne som chcel študovať biológiu, na gymnáziu som bol dosť dobrý v chémii a biológii. Na univerzite mi však povedali, že si nemôžem hneď zvoliť zameranie, to sa dalo až po dvoch rokoch všeobecného štúdia. Ale ja som chcel hneď študovať v odbore, a tak som si vybral hudbu.
Čo ste robili po skončení univerzity?
Po dokončení magisterského štúdia som si nebol istý, čo chcem robiť. V tom čase nás nabádali, aby sme si nerobili hneď doktorát. Hovorili, choďte do sveta, koncertujte, koľko môžete, a príďte neskôr. Začal som teda koncertovať a mal som toľko vystúpení, že nebol čas vrátiť sa späť do školy. V Seattli som pôsobil ako organista a dirigent v dvoch kostoloch a mal som dosť práce. Takže neurobil som si doktorát, pretože som koncertoval a nemal na to čas. Až teraz si dokončujem ArtD.
Študovali ste u francúzskej organistky Odile Pierrovej. Ako ste sa k nej dostali?
V metodistickom kostole v Seattli, kde som pôsobil 44 rokov, som založil medzinárodný organový festival. Predtým tam nič podobné nebolo a myslel som si, že by to mohlo inšpirovať ďalších organistov, ktorí si prídu vypočuť kvalitných interpretov. Odile Pierrovú sme pozvali ako jednu z prvých. Zahral som jej pár skladieb a ona ma pozvala študovať do Paríža. Bol som šokovaný, nikdy som nepremýšľal o tom, že by som mohol hrať na vysokej úrovni... Je skvelou učiteľkou a úžasnou hudobníčkou, bez nej by som nemal žiadnu kariéru a nekoncertoval by som.
V Seattli ste sa starali o hudbu v metodistickom aj katolíckom kostole. V čom spočívali tieto funkcie?
Bolo toho veľa. Som typom človeka, ktorý venuje veľa času príprave, pretože spev piesní a hymnov bol v oboch kostoloch najvyššou prioritou. Tou druhou bolo vedenie zboru a až treťou príprava prelúdií a improvizácií. V metodistickom kostole som každú nedeľu robieval aj minikoncerty. Niekedy som zahral len jednu-dve skladby, ale vždy som si pripravil aspoň niečo. Po bohoslužbách ostávali ľudia v laviciach, počúvali organovú hudbu. Najdôležitejšie však bolo sprevádzanie piesní a hymnov. Najmä v metodistickom kostole som si k jednotlivým hymnom pripravoval veľké prelúdiá. Niekedy som menil harmonizáciu hymnov, inokedy som si vybral harmonizáciu niekoho iného. V Amerike máme široké možnosti výberu. Piesne rozlišujeme najmä podľa nápevov. Môžete mať jeden nápev, na ktorý sa spieva aj niekoľko textov a podľa toho aj piesne voláme. Na Slovensku to nepoznáte, ale máte jednotný spevník. V Amerike máme stovky spevníkov a farnosti sa môžu rozhodnúť, ktorý budú používať.
Viedli ste aj niekoľko zborov. Nechýba vám to?
Ani nie, pretože učím dirigovanie. (Úsmev.) Keď som sa v roku 2015 prisťahoval, rok som viedol zbor v banskobystrickej katedrále. Bola to pre mňa výzva, pretože americké zbory boli iné. Prioritou v Banskej Bystrici nebola ani tak hudba, ale socializácia, vzťahy. Pre mňa to bolo nové a nemyslím si, že je to správne. Hudba je pre mňa vždy prvoradá bez ohľadu na to, čo robím. A pokiaľ nie je, potom sa musím opýtať, prečo teda robím hudbu! Predstavte si doktora, pre ktorého nie je prvoradá medicína. Čo potom jeho pacienti? Rovnako je to s hudbou: ak nedýchaš, nežiješ a nezaspávaš s hudbou, potom by si ju nemal robiť profesionálne. Ak je to koníček, v poriadku, ale potom sa nestavaj do pozície hudobného kritika. Samozrejme, nepoznám slovenské zbory a nemôžem hovoriť všeobecne.
Odohrali ste už viac ako tisíc recitálov; spomínate si na úplne prvý?
Prvý recitál som hral v roku 1970, viem to presne, mám ešte program. Inak mám plnú skriňu programov zo svojich koncertov. Môj prvý koncert v Európe bol 1. marca 1987 v Paríži. Viete si to predstaviť? Videl som organovú lavicu, na ktorej zomrel Louis Vierne... Ale nesedel som na nej. (Smiech.) Nikdy vo svojej kariére som nehral na takom organe! Bol to obrovský zvuk, ktorý úplne zmenil spôsob, akým som hral. Porozumel som tej hudbe lepšie. Viete, keď hráte skladbu na organe, pre ktorý bola napísaná, je to úplne iné. Nemyslím si, že môžete hrať napríklad Vierneho skladby rovnako v Notre-Dame aj v Ružomberku. Je potrebné urobiť isté úpravy. V tomto sa odlišujem od niektorých svojich kolegov. „Vierne by to urobil takto!“ Možno áno, ale v tom priestore a v tom čase. Ak hráte Vierneho v jezuitskom kostole v Ružomberku, ktorý je oveľa menší a kde je úplne iný typ nástroja, musíte niečo prispôsobiť. Vierne bol skvelý hudobník a mnoho jeho myšlienok poznáme z memoárov. Nanešťastie dnes niektorí organistom prikazujú: „Toto musí byť takto, musíš použiť taký prstoklad a taký register!“ Vierne to nemal rád. Dobrý hudobník nemôže povedať, že vždy musím použiť práve takýto register, nefunguje to.
Odborníkov pozitívne prekvapuje vaša pozoruhodná práca s farebnosťou organovej registrácie. Akými zásadami sa riadite?
Istý študent chcel, aby som mu povedal, ako registrovať jednotlivé hudobné obdobia. Povedal som mu, že toto bude objavovať celý svoj život! A možno sa dostane k organu, ktorý bude mať správnu dispozíciu, ale nebude znieť dobre a vtedy bude musieť registrovať inak. Nikdy nezabudnem na rady Odily Pierrovej. Organisti vravia, že musíte použiť jazykové registre. Ale čo ak tie jazyky neladia? Tak ich jednoducho nepoužite! To dáva zmysel – ak to neznie dobre, zmeň to! Ľudia prídu na váš koncert počúvať hudbu a nezaujíma ich, v akom stave je nástroj, na ktorom hráte. Nemôžete len tak zrušiť koncert, musíte z organa vyťažiť čo najlepší zvuk!
Ako by ste charakterizovali dobrého a zlého organistu?
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.