Na tempo nahrávacích aktivít Milana Paľu si naša hudobná obec už akoby zvykla: po monumentálnej sérii desiatich CD s tvorbou slovenských skladateľov pre husle sólo prišiel rad na sonáty pre husle a klavír európskych klasikov od Beethovena po Bartóka v spolupráci s Ladislavom Fančovičom. Keď však v minulom roku vyšiel na labeli Pavlík Records komplet sonát a partít pre sólové husle Johanna Sebastiana Bacha, zákonite to muselo vzbudiť pozornosť. Milan Paľa vstúpil na teritórium, ktoré je žiarlivo stráženou výsadou akadémie, a nikoho zrejme neprekvapí, že jeho interpretačný prístup bol aj v tomto prípade neortodoxný.
Keď si mi v decembri dával do rúk svoj čerstvo vydaný bachovský komplet, povedal si, že kvôli tomuto sa s tebou už traja ľudia prestali rozprávať. Bolo to myslené viac ako žart alebo si naozaj zaznamenal až takéto reakcie?
Nebol to žart a myslím, že medzitým ich ešte pribudlo. Nahrávka, na ktorú som sa dlho pripravoval po tom, čo som Bacha roky nehral, spôsobila v mojom okolí istý rozruch. Aj medzi mojimi priateľmi. Hoci ma dobre poznajú a vedia, čo robím a ako to robím, a zrejme čakali, že výsledok nebude „normálny“, aj tak boli zaskočení. Dosť ma to prekvapilo, ale zároveň som sa potešil, lebo mojím cieľom pri interpretácii akejkoľvek hudby je, aby sa hranice trošku posunuli. To, že provokujem ľudí a oni celkom nerozumejú tomu, čo robím, je možno signál, že idem správnou cestou. Chcem niečo nájsť alebo vylepšiť; ak hovoríme konkrétne o Bachovi, jeho partitúry sú také otvorené, že im nemôže ublížiť žiadny kvalifikovaný interpretačný prístup. Dnes existuje veľmi veľa interpretácií Bacha a každá z nich je trocha iná. A aj preto, že ich je tak veľa, mi trvalo naozaj dlho, kým som sa k Bachovi vrátil. Zistil som, že teraz je ten správny čas vyjadriť sa. Bachova hudba je pre mňa jednou z najdôležitejších a držala ma pri živote, keď nadišli ťažké chvíle.
Zaujímalo by ma, aké konkrétne výhrady malo okolie k tvojej interpretácii.
Väčšina z nich sa ku mne dostala sprostredkovane, no niektorí mali odvahu povedať mi priamo, že to možno už trocha preháňam. Niektorí kritici tu v Česku sa vyjadrujú v tom zmysle, že sa len snažím na seba upútať pozornosť. Beriem to s veľkou rezervou, pretože tu vládne úplne iná rovina hľadenia na interpretáciu a na hudbu vôbec. Pravdaže, každý môže mať svoj názor. To, čo som chcel tými tromi CD povedať, je môj osobný názor. Nechcem tvrdiť, že takto by to malo byť a že je to jediná správna cesta. To ukáže čas. K tomuto som dospel a trvalo mi veľmi dlho, kým som sa mohol vyjadriť k Bachovi, kým prešiel proces mojej prípravy. Bol som nainfikovaný rôznymi profesormi a ľuďmi vo svojom okolí v čase, keď som študoval, a najprv som sa toho musel zbaviť.
Kedy si začal Bachove skladby pre sólové husle študovať po prvý raz?
Na konzervatóriu v Banskej Bystrici. Bolo to tak ako u všetkých ostatných, keďže tieto diela patria k základnému repertoáru každého začínajúceho huslistu. S tým momentálne absolútne nesúhlasím a nikdy by som Bachovu hudbu – a sonáty a partity už vôbec – nedával hrať študentom na konzervatóriu, možno ani na vysokej škole. Dovolil by som ich hrať až človeku, ktorý už niečo prežil a niečo si vyskúšal. Mám pocit, že sa z nich urobila takpovediac povinná jazda – podobný štatút majú Paganiniho capricciá a stále tie isté tri Mozartove koncerty, pretože sa vyžadujú na všetkých súťažiach a konkurzoch –, stala sa z toho až etudoidná záležitosť, ku ktorej sa prestalo pristupovať ako k naozajstnej hudbe. Často sa jej ubližuje aj tým, že v mladom veku zohráva silnú rolu puberta a vôľa presadiť sa. Pamätám sa, že som bol veľmi priebojný a snažil sa okolie presvedčiť, že „takto by to malo byť“. Dnes mám pochybnosti o tom, ako by to naozaj malo byť, moje vyjadrenie je mojím subjektívnym pocitom, nesnažím sa ho nikomu nanútiť. Nie je to preto, aby som ľudí vyprovokoval a ukazoval, že chcem byť silou-mocou iný ako ostatní.
Ako dlho si sa Bachom vôbec nezaoberal a čo bolo impulzom, aby si sa k nemu znova vrátil?
Trvalo to dvanásť rokov. Nahrať Bacha vždy patrilo na prvé miesta medzi mojimi životnými cieľmi – tak, ako som mal sen nahrať husľové koncerty Berga a Szymanowského, čo sa mi aj podarilo, hoci dnes by som sa k tým interpretáciám už rád vrátil a prehodnotil ich. Nahrať sonáty a partity som pokladal za svoju povinnosť. Aj keď si ma okolie zaradilo ako huslistu, ktorý hrá len súčasnú hudbu, Bach bol pre mňa vždy dôležitý. Po vysokej škole, keď som cez Viedeň prešiel do Brna na JAMU, som zistil, že túto hudbu už nemôžem hrať. Musel som prestať, lebo som cítil, že niečo nie je v poriadku. Bol to dôsledok nainfikovania určitými pedagógmi a tradícia – hoci ťažko povedať, či to vôbec bola tradícia – alebo klasické klišé typu „takhle se Bach nehraje“, ktoré sa na vysokých školách často objavujú a ničia študentov, lebo im bránia pochopiť túto hudbu. Akoby stačilo zapnúť metronóm a povedať: „Takhle se to hraje ve světě.“ Osobný prístup akoby tu vôbec neexistoval, čo je paradoxné, pretože Bachov notový zápis je svojím spôsobom celkom voľný, všetka informácia je daná len notami, je tu minimum ďalších inštrukcií. Je na každom človeku, aby doň vložil svoj vnútorný pocit, ak ho zo seba vôbec dokáže dostať. Musel som v istom momente prestať, vyhodiť všetky noty s poznámkami od mojich pedagógov a na všetko naozaj zabudnúť. Bola to svojím spôsobom očista – zabudnutie. Netvrdím, že som sa Bachovi nevenoval vôbec; počúval som veľa jeho hudby, s interpretmi, ktorých málokto pozná. Napríklad Temperovaný klavír so Samuilom Feinbergom, ktorý nie je považovaný za najlepšieho, no pre mňa to je najlepší Bach. Alebo Umenie fúgy a Hudobnú obeť s Hermannom Scherchenom. To udržiavalo pri živote moju nádej, že sa k Bachovi jedného dňa vrátim. Trvalo to teda dvanásť rokov, až kým som nezačal vyučovať a neprišla študentka, ktorá chcela hrať Ciacconu. Keďže učím s husľami v ruke a pri vysvetľovaní veľa hrám, cítil som, že možno už prišiel ten správny čas, že som sa už oslobodil od nánosov recyklovaných názorov na interpretáciu. Recyklácia je dobrá pre našu planétu, no myslím si, že v hudbe veľa dobrého neprináša. Ak sa sto rokov recyklujú tie isté názory, nemôže nastať nijaký pohyb vpred. A aj keď pochádzajú od veľkých ľudí, nemusia mať racionálny základ a nie sú záväznými historickými dokladmi. Dnes to cítim tak, ako som to urobil, a netreba mi brať môj subjektívny pocit. Môže nastať čas, keď to budem vnímať inak.
Pri počúvaní som si aj myslel, že keď budeš mať päťdesiat, vrátiš sa k Bachovi znova a budú z toho úplne iné nahrávky. A znova prekvapíš svoje okolie.
To je celkom možné. Hneď ako sme s Rosťom Pavlíkom dokončili nahrávanie, mi bolo jasné, že akonáhle odznie posledný tón, už je to minulosť a musím sa s tým zmieriť. V prípade Bacha ma to až trápilo; musel som sa v danom okamihu prejaviť tak, ako som cítil. Niekedy to bolo veľmi ťažké, pretože každý deň prinesie niečo iné. Vedel som, že k niektorým okamihom sa ešte budem chcieť vrátiť, no nedalo sa, projekt bolo treba dotiahnuť do konca. Snažil som sa zachovať si aj tu svoju tvár a príliš sa nepodobať, lebo dnes už sa na seba interpretácie veľmi podobajú. No opäť chcem zdôrazniť, že nie preto, aby som sa nasilu odlišoval, ale preto, že takto hudbu cítim.
Poďme k niektorým detailom. Čo ma v istom zmysle šokovalo, keď som do prehrávača vložil prvé CD, bol hlavne zvuk huslí. Najmä pri pomalých častiach mám pocit, akoby som sa pozeral na zrýchlené zábery rozvíjajúceho sa kvetu. Zvuk prichádza akoby odnikiaľ a len veľmi postupne zo „šepotu“ prejde k hre plným tónom a metaforicky sa približuje k poslucháčovi…
Presne tak. K tomuto typu interpretácie som dospieval naozaj veľmi dlho a stálo ma veľa síl zmieriť sa s tým, že už nemám inú možnosť a musím zájsť do takýchto krajností. Pri interpretácii do nich zachádzam často a dynamická škála mojej hry je obrovská – a tu sa mi žiadalo, aby bola ešte extrémnejšia ako kdekoľvek inde. Prvotný šok pre poslucháča je moje Adagio zo Sonáty g mol. Vyšiel som zo zvuku, ktorý sa líši od všetkých ostatných a neskôr ho používam aj v rýchlych častiach, napríklad v doubles v Partite h mol. Snažím sa ich predstaviť ako „tiene“ zodpovedajúcich tancov, zaznievajúce z diaľky. Partita je napísaná naozaj úžasne; tance a ich doubles možno hrať súčasne, počty taktov aj harmonický pôdorys do seba zapadajú – takto som ich hral tu na JAMU s mojím spolužiakom Mariánom Svetlíkom. Niekto môže double chápať ako dvojitý náklad tempa a emócií oproti tancu, po ktorom nasleduje; ja som ho vnímal ako niečo, čo stojí „za“, na hlbšej rovine, niečo, čo je skryté. Zaujímavé je sledovať, akým spôsobom sa vyvíjali jednotlivé tance. Bach bol jedným z prvých, kto porušil ich pôvodné schémy; napríklad allemande sa stala prúdom šestnástinových nôt a už v nej neboli okamihy rytmického uvoľnenia, keď mohli tanečníci ostať stáť na špičkách a rozhliadnuť sa okolo seba. Na niektorých interpretáciách mi prekáža, že síce majú silný ťah, no chýbajú miesta, na ktorých sa obrazne môžeš zastaviť a porozhliadnuť. A ďalším impulzom bolo, že som začal študovať Bachov životopis, no nie ten klasický, ktorý všetci poznáme, ale od Christopha Wolffa, ktorý sa zameral na Bacha ako osobnosť, na to, aký bol vo svojom každodennom živote. Padli tu viaceré mýty, ktorými sú opradení veľkí skladatelia, z ktorých občas robia dokonalých ľudí až svätcov. Ukázal, že Bach si bol dobre vedomý svojho talentu a presne vedel, čo robí. Najviac ma povzbudilo to, že bol podporovateľom pokroku – ak sa napríklad objavili nové registre na organe, bol prvý, kto ich chcel vyskúšať, novinky prijímal s nadšením, chcel veci vylepšovať. Nechápem teda spiatočnícky postoj, že Bach by sa mal hrať iba na barokových husliach. Nekritizujem to, no viem, že musím ísť inou cestou.
V Grave Sonáty a mol je postup obrátený: z plného zvuku sa v závere prejde do šepotu, a keď zaznejú trilky v sextách – čo sa musí náramne ťažko hrať –, mám pocit, že už nepočúvam Bacha, ale Sciarrina…
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.