Logo HŽ

O centre pre umenie VIOLA s Tatianou Pirníkovou a Ondrejom Veselým

Za veľkými oknami na prízemí nenápadnej uličky v centre Prešova sa okrem útulnej kaviarne obloženej knihami nachádzajú pôsobivé viacúčelové koncertné i javiskové priestory, takmer nepretržite naplnené pestrými a kvalitnými umeleckými aktivitami, predovšetkým v hudobnej oblasti. VIOLA – centrum pre umenie, dokázala, okrem iného, v priebehu niekoľkých rokov svojej existencie poskytnúť hodnotnú platformu pre premiérové uvedenie množstva súčasných svetových i slovenských hudobných diel. O špecifikách činnosti centra sme sa porozprávali s Tatianou Pirníkovou a Ondrejom Veselým.

Prešovská VIOLA niesla istý čas „podtitul“ Literárna kaviareň, v posledných mesiacoch je to Centrum pre umenie. Aký je vlastne jeho presný status a odkedy je aktívne?

Ondrej VESELÝ: Dnes je VIOLA už pred koncom svojej tretej sezóny, v rámci ktorej prešla z literárnej kaviarne na platformu umeleckého centra. Portfólio literárnej kaviarne je jeho súčasťou a je naďalej činné aj po tejto transformácii. V decembri minulého roku pribudol VIOLE nový priestor – divadlo, ktoré je akusticky a priestorovo mimoriadne vhodné aj pre koncerty s odvážnejšou dramaturgiou. Súčasným a oficiálnym názvom je teda VIOLA – centrum pre umenie.

Dušou VIOLY je muzikologička a hudobná pedagogička Tatiana Pirníková, ktorá je všestrannou manažérkou, organizátorkou a hybnou silou všetkých aktivít centra. Kto spolu s ňou tvorí personálne jadro?

OV: Okrem toho, že Tatiana je umeleckou a organizačnou riaditeľkou, je taktiež garanciou kvality, o ktorú sa ako dramaturgovia môžeme oprieť. Pre literárne portfólio je hybnou silou Soňa Pariláková, o hudobný program sa starám v dramaturgickom tandeme s Tatianou ja. Súčasťou dramaturgickej rady sú v externej spolupráci pre divadlo Katarína Jánošová a Alžbeta Verešpejová a pre pripravovaný festival starej hudby Musica Testudinis s nami spolupracuje lutnista Michal Hottmar.

Aké je priestorové, technické, zvukové a nástrojové zabezpečenie centra?

Tatiana PIRNÍKOVÁ: V súčasnosti máme klubovú sálu s pódiom a s pianínom, divadelnú sálu s koncertným krídlom a tri ateliéry, kde je umiestnená zbierka Orffových, bicích a ďalších ľahko ovládateľných nástrojov a zvukových hračiek. V klube, ktorého súčasťou je aj kaviareň, sa konajú klubové koncerty, literárno-hudobné večery, podujatia čitateľského klubu, prezentácie kníh a vydavateľstiev, vernisáže a výstavy výtvarných prác, spomienkové večery na umelcov a významných predstaviteľov kultúry či interaktívne umelecké programy pre školy. Divácka kapacita je 55 miest. Javiskový priestor divadla je určený na realizáciu komorných divadelných inscenácií a zároveň na koncerty vážnej, súčasnej a experimentálnej hudby. Vo vybavení sály máme nový koncertný nástroj – krídlo Yamaha a profesionálne divadelné osvetlenie. Kapacita pre divákov je 90 miest. Oba priestory majú výbornú akustiku a zároveň možnosť ozvučenia, osvetlenia a premietania. Presné technické parametre sú uvedené priamo na stránke www.violapresov.sk.

Podľa čoho sú podujatia rozdelené v rámci dvoch „scén“ centra – priestoru kaviarne a novootvoreného koncertného priestoru?

TP: Podujatia rozdeľujeme podľa spôsobu, akú komunikáciu chceme divákovi poskytnúť. Ak je to divadelné predstavenie pre rodičov s deťmi viazané na bohatý svetelný dizajn, uskutočňujeme ho v divadle. Ak je to kontaktný workshop, kde sú priamo deti zapájané do deja, uskutoční sa v klube, kde nie je pevné sedenie, a tak môžeme priestor prispôsobiť aj pohybovým aktivitám detí. Koncerty folkových spevákov patria jednoznačne do klubu, koncerty sólovej a komornej hudby zas do divadla.

Viaceré malé kultúrne centrá sa pokúšajú spájať koncerty s posedením pri dobrej káve či víne s expozíciou výtvarných diel a vytvárajú miesto pre intelektuálne podnetné stretávanie širokého spektra ľudí. Je táto synergia citeľná aj vo VIOLE?

OV: Spomínajúc takúto synergiu mi prichádza na myseľ večer venovaný Jane Kmiťovej zo začiatku tejto sezóny. V rámci večera sa Kmiťová predstavila nielen ako skladateľka, ale spolu s dcérkou aj ako interpretka, poetka a výtvarníčka. Priestory klubu sú vhodné a aj využívané na synergiu výtvarného a hudobného umenia. Zároveň je k dispozícii aj (na Slovensku jediná) kamenná predajňa vydavateľstva Portál. Čo sa týka podávania nápojov počas koncertov, sú prípady, keď ide naozaj o vhodné spestrenie, nie však vždy! Ako dramaturg sa posledný čas zameriavam skôr na možnosti multimédií či dokonca na (v našom prostredí netypickú a možno aj prekvapujúcu) platformu uvádzania hudby, keď poslucháči načúvajú umeniu v polohe ležmo. Rôznorodých a inovatívnych možností je dostatok. Prirodzene, snažíme sa z toho spektra vyberať citlivo a nepodliehať automaticky módnosti. No ak považujeme netradičný a nový spôsob umožnenia umeleckej komunikácie s návštevníkom za funkčný, s radosťou ho implementujeme do programu.

Je VIOLA niečím osobitá z hľadiska svojej polohy v centre Prešova a akým spôsobom sa v nej prejavuje genius loci? Spolupracuje s podobnými centrami na Slovensku?

OV: VIOLA je súčasťou priameho centra Prešova a nachádza sa na Tkáčskej ulici. Záležalo nám, aby kompletné priestory boli zasadené do mesta čo najcitlivejšie. Pozornosť sa venovala tomu, aby VIOLA bola súčasťou genia loci mesta a nenarúšala ho. Autorom architektonického riešenia oboch priestorov je Irakli Eristavi (Architekti zerozero), inovatívny architekt, ktorý má okrem slovenských aj gruzínske korene. 
Čo sa týka spolupráce s inými kultúrnymi stánkami, sme v kontakte s Novou synagógou v Žiline, s Dierou do sveta v Liptovskom Mikuláši či s hudobným festivalom Hudba u Fullu v Ružomberku. Vždy sa tešíme všetkým možným prienikom umení a spolupráce.

Ako vznikla myšlienka celovečerného umeleckého profilu s názvom O hudbe s jej tvorcami, ktorý pozostáva z diskusie s domácim skladateľom a koncertným uvedením jeho diel? Týka sa iba autorov s koreňmi z východného Slovenska alebo má širší kontext?

OV: S tradíciou uvádzať program venovaný slovenským skladateľom prišla ešte v prvej sezóne Tatiana Pirníková. V tom čase sa profiloval na skladateľov žijúcich v zahraničí (Oľga Kroupová, Iris Szeghy, Alexander Michalič) – odtiaľ názov Návraty domov. Keď ma Tatiana oslovila k programovej spolupráci, bolo pre mňa prirodzené pokračovať a rozvíjať možnosti uvádzania slovenskej hudby. Dnes sa teším častým a pozitívnym ohlasom zo strany hudobnej obce na Slovensku, ktorá reflektuje prítomnosť slovenskej hudby vo VIOLE. Keďže z Prešova pochádza niekoľko skladateľov, bolo prirodzeným krokom venovať program aj im, nejde však o výlučnú profiláciu. Doposiaľ sa u nás predstavili, okrem už spomínaných, Vladimír Bokes, Peter Machajdík, Peter Duchnický či Juraj Hatrík. V rámci spomienkových večerov sme venovali program V retrospektíve Jánovi Cikkerovi a Jánovi Zimmerovi. Verím, že vývin bude umožňovať rozvíjanie týchto večerov i naďalej, a to aj s perspektívou rozširovania na medzinárodné kontexty.

Vo verejnosti výrazne zarezonovali hudobné podujatia Sólo-duo-trio alebo ViolaKlasik. Aká je ich náplň a aké ďalšie základné programové línie VIOLA ponúka?

TP: Prešov je ako krajské mesto špecifické tým, že nemá žiadnu hudobnú inštitúciu, ktorá by kontinuálne rozvíjala koncertný život. Festivaly, akými sú napríklad Festival ARTIS alebo Prešovské dni klasickej gitary, pokrývajú tento hendikep len čiastočne, pretože ide o niekoľkodňové aktivity. Prešovská hudobná jar, ktorú organizuje PKO, je zasa primárne orientovaná na komerčnejšie tituly. Dramaturgiu vo VIOLE sa usilujeme koncipovať do cyklických programov, ktoré s výnimkou leta plynú celý rok. Prehliadka Sólo-duo-trio vstúpila do svojho tretieho ročníka a snažíme sa ňou nahradiť absenciu súčasnej hudby, prevažne experimentálnej a improvizovanej, ktorá si svojho poslucháča, ak k tomu nebol roky vedený, hľadá len pomaly. ViolaKlasik je zase cyklus sólových a komorných koncertov hudby 17. až 20. storočia, ktorú verejnosti prezentujeme úsmevným sloganom Nebojte sa klasiky!
Výchovne smerom k získavaniu stálej poslucháčskej základne je zameraný cyklus Cesty k hudbe, ktorého súčasťou je popri už spomínaných večeroch so skladateľmi a spomienkových večeroch na skladateľské osobnosti, aj cyklus Túžba tvoriť. Ide o popularizačné prednášky spojené vždy s koncertnou časťou, na ktorých sú prezentované rôzne polohy súčasnej interpretačnej praxe.

Vo svojom portfóliu máte pedagogické a detské predstavenia, akými sú premiéry divadelných hier Špinuška a Chrobáčikovia. Darí sa vám oslovovať školy a predškolské zariadenia?

TP: Divadelné inscenácie určené detskému divákovi naštudoval profesionálny tím (režisér, scénograf, dramaturg, hudobník, kostymér) a účinkujú v nich herci, absolventi divadelných fakúlt. Najväčší záujem o tieto podujatia sme zatiaľ zaznamenali zo strany širokej verejnosti (dospelí s deťmi). Spolupráca so školami sa rozvíja pomalšie. Za jeden z hlavných dôvodov považujeme skutočnosť, že školy sú dlhodobo zahlcované nekvalitnou ponukou výchovných programov, ktorá prichádza predovšetkým zo súkromnej sféry, a tak je ich prioritou komunikovať v tomto smere s inštitúciami, ktoré už fungujú roky i desaťročia, akými sú štátne divadlá, filharmónia a podobne. Potešujúcou a povzbudzujúcou je pre nás skúsenosť, že tie školy, ktoré už VIOLU navštívili, sa opakovane vracajú. Problematike umeleckých programov pre školy venujeme sústredenú pozornosť aj prípravou ďalších predstavení, ktoré staviame na interaktivite, priamom zapájaní detského diváka do deja alebo na dielňových činnostiach, ktoré prinášajú detským kolektívom priamu skúsenosť s elementárnym muzicírovaním. Uskutočnili sme v tomto smere celý rad podujatí a spolupracovali s viacerými výbornými hudobníkmi. Spomeniem aspoň klaviristku a skladateľku Janu Bezek a multiinštrumentalistu Michala Smetanku.

VIOLA výrazne podporuje súčasnú, avantgardnú aj experimentálnu hudobnú tvorbu. Ako je to s poslucháčskym ohlasom a návštevnosťou v centre pri „nemainstreamových“ podujatiach?

OV: Snažíme sa o „výchovu“ poslucháčov k načúvaniu rôznorodých poetík hudby, ako aj k vnímavosti rozmanitej výrazovosti umenia. Podpora súčasného, avantgardného a experimentálneho umenia je pre nás teda samozrejmosťou. Veríme totiž, že umenie nemôže mať hranice a akákoľvek snaha vymedzovať umeniu cestu má len obmedzené výsledky. Snažíme sa však usmerňovať frekvenciu a samotné zasadenie „náročnejších programov“ do celkového programu centra. Napriek tomu, že plná sála nie je vždy garanciou kvality (možno práve naopak), vnímame citlivo aj návštevnosť, ktorú nateraz stále nie je možné definovať.

Výrazné bilbordy propagujúce VIOLU vidieť napríklad aj v Košiciach. Ako riešite marketing a reklamu?

OV: Teší nás čoraz väčšia návštevnosť z radov Košičanov, pričom po desaťročia to bolo vo vzťahu Prešov – Košice skôr naopak. V rámci marketingu sa snažíme využiť čo najširšie spektrum marketingových možností, či už virtuálnych, alebo tlačených. V poslednom období sa tiež darí šíriť správy o VIOLE aj v širších kontextoch slovenských médií.

Rozsah pestrých a takmer každodenných kultúrnych aktivít vo VIOLE je obrovský. Okrem podpory klasickej hudby a jazzu sú zreteľné menšinové žánre, folk, pesničkári, poézia, „čítačky“, prednášky, podujatia malých divadelných foriem. Podľa akého kľúča zostavujete plán aktivít v centre?

TP: Usilujeme sa vyhovieť osobným žánrovým i tematickým preferenciám a zároveň načúvať „hlasu verejnosti“. Sledujeme to, čo vykazuje známky umeleckej kvality a v meste i širšom okolí absentuje. Takou je napríklad nostalgia za Československom. S veľkým záujmom verejnosti celého regiónu sa stretla séria koncertov českých pesničkárov (Hutka, Merta, Jahelka, Dobeš, Andrtová-Voňková). Popri kategórii detského diváka a náročného záujemcu o hudbu je v našej trvalej pozornosti stredná a staršia veková kategória.

Silným prvkom aktivít centra je aj kultúra jazykových menšín v podobe prezentácie kníh, koncertov a divadelných predstavení. V akom rozsahu tieto aktivity rezonujú medzi predstaviteľmi samotných menšín?

TP: V začiatkoch činnosti VIOLY sme venovali sústredenú pozornosť rusínskej národnosti. Viac ako rok sme pravidelne dvakrát do mesiaca pripravovali programy zamerané na umeleckú kultúru a históriu tohto etnika. Naša ponuka je v súčasnosti v tomto smere širšia, oslovujeme väčšie spektrum záujemcov o umenie národnostných menšín. Usilujeme sa nachádzať témy, ktoré sú univerzálne a každé etnikum sa s nimi vyrovnáva príznačne. Takou bola napríklad téma baladickosti, ktorú sme prezentovali v rámci odborného fóra – konferencie – i v rámci hudobnej oblasti. Podnetom bolo vydanie rozsiahlej zbierky Oresta Zilynského Balady východného Slovenska, ktorú sme editorsky pripravili a jej umeleckej prezentácie cez rôzne žánrové uchopenia. Špecifické zameranie má cyklus Na 49. rovnobežke. Po prvom ročníku, ktorý bol zameraný na pozorovanie literárnych a hudobných kontextov piatich vybraných národností – pre mesto Prešov príznačných, venujeme druhý ročník významným osobnostiam histórie, ktoré boli s Prešovom prepojené, zároveň však prenikli aj do sveta. Takým je napríklad barokový maliar Jacob Bogdani, ktorého cesty smerovali z Prešova cez Viedeň a Amsterdam až do Londýna, kde bol maliarom aj na dvore kráľovnej Anny. Hudobnú časť večera venujeme práve výberu dobových skladieb, ktoré mohli znieť na vtedajšom anglickom dvore.

Aká méta v podobe výrazného umeleckého mena, koncertu či predstavenia by bola splneným snom pre dramaturga kultúrneho centra? Aké sú dramaturgické plány a vízie do najbližšej budúcnosti?

OV: Do určitej miery sú splneným snom skladateľské večery. Tie považujem za svoj azda najvýraznejší „imprint“ v programe VIOLY. Podporu a šírenie slovenskej hudby považujem za povinnosť slovenských interpretov. To, že mám šťastie rozvíjať tieto aktivity aj ako dramaturg, si veľmi vážim. Čo sa týka interpretov, krásnym koncertom bol nedávny recitál Daniely Varínskej. Dôležité však je, že čoraz viac sledujeme ľudí, ktorí prichádzajú do VIOLY pravidelne, čo je pre nás najväčším zadosťučinením.
Dramaturgické plány sú bohaté, štýlovo rozmanité a smelé. Pre nasledujúce sezóny som v kontakte so švédskym hráčom na zobcovej flaute Danom Laurinom, nemeckým violistom Nikolausom Schlierfom či s brazílskym gitaristom Odairom Assadom. Ďalším dôležitým cieľom je založenie ansámblu pre interpretáciu súčasnej hudby CAPELLA VIOLA, na ktorom pracujeme. Plánujeme pokračovať v podporovaní súčasnej (aj slovenskej) hudby a to aj spôsobom objednávania skladieb od skladateľov. Prvým počinom sú dve nové skladby Viery Janárčekovej, ktorej skladateľský večer odznie ešte pred tohtoročným letom.

 

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1588-o-centre-pre-umenie-viola-s-tatianou-pirnikovou-a-ondrejom-veselym/



Aktualizované: 20. 06. 2019