Logo HŽ

Edin Karamazov: „Hranie na ulici bolo dobrou školou.“

Edin Karamazov sa nenecháva spútavať tradíciou udržiavaných kánonov interpretácie a pretože sa vyhýba vychodeným chodníčkom, odchádzajú poslucháči z jeho koncertov s katarzným zážitkom. A nezáleží, či im Bacha prednesie na lutne, na klasickej alebo dokonca na elektrickej gitare. Na jeho koncert v Bratislave som sa tešil dlhé mesiace a Festivalu J. K. Mertza som vďačný aj za príležitosť vzájomného dialógu, počas ktorého bol Karamazov otvorený a nadmieru úprimne predstavil aj svoje názory siahajúce mimo hudby.

Kedy si sa začal venovať gitare?

Vôbec nie skoro. Venujem sa jej od svojich desiatich rokov.

Aké bolo v tých časoch postavenie klasickej hudby v tvojej krajine?

Vtedy sme patrili pod Juhosláviu a čo sa týka hudby, bol to skvelý čas plný koncertov. Pochádzam z malého mestečka v Bosne a Hercegovine a gitaru som prvýkrát počul, keď akísi chalani hrali rockovú hudbu. Neskôr sa ku mne dostala nahrávka Bachovej Ciaccony v interpretácii klasického gitaristu a okamžite som vedel, kam sa budú uberať moje kroky.

Ako vnímaš situáciu v Bosne a Hercegovine dnes, keď sa klasická hudba dostáva na perifériu?

Používajme termín art music. To, čo dnes počuť odvšadiaľ, art music nie je. Samotné umenie sa aj s hudbou nachádza (použijem to slovo?) – v kríze. Ale nie samo o sebe. Zdá sa mi, že ľudia ktorí vládnu systému, nechcú, aby sme čítali knihy a počúvali kvalitnú hudbu. Nechcú ani len to, aby sme jedli dobré jedlo. Potrebujú totiž pod sebou primitívov. Neservírujú nám umenie, ale niečo iné. Niečo, čo nás utlmí a vďaka čomu „kúpime“ hlúposti, ktoré nám tlačia. Preto sa umenie opäť dostáva do undergroundu, „ilegality“ či „guerilly“. A to je presne pozícia, z ktorej umenie vzišlo, čiže sa vracia k svojím počiatkom. Platí však, že pokiaľ budeš počúvať Mozarta, tak sa z teba ťažšie stane otrok.

Predpokladám, že odísť študovať z východnej Európy do Švajčiarska nebolo najjednoduchšie.

Bol som mladý, keď som bez ničoho odišiel na Hudobnú akadémiu do Záhrebu. Samozrejme som mal podporu rodičov, ale finančne to nebolo ktoviečo. V Záhrebe som však ostal veľmi krátko, nerozumel som si s tamojším učiteľom gitary a Angelo Gilardino ma povzbudil, aby som odišiel študovať inde. Aj preto som odvždy hrával na ulici. Práve účinkovanie na ulici bolo úplne fantastické, je to skutočne dobrá škola. Odporučil by som všetkým konzervatóriám a hudobným akadémiám, aby nabádali svojich študentov k pouličnému hraniu. Predovšetkým študentov gitary a lutny, keďže tieto nástroje priamo vyšli z ulice. Bach hrával na pohreboch, tak prečo nie ja? Môžem povedať, že všetko v mojich študentských časoch bolo o hudbe a ja som sa veľmi chcel učiť.

Pravdepodobne to bol skromný život.

Práve naopak. Založili sme ansámbel, ktorý hral klasickú hudbu v netradičnom zložení a zarábali sme naozaj slušne.

V Bazileji si študoval u Hopkinsona Smitha a tvrdíš, že navždy bude v každej note, ktorú kedy zahráš. Spomínal si, ako ti otvoril dvere a podporoval ťa, aby si bol sám sebou.

Dobrý učiteľ ti otvorí dvere a postrčí ťa. Je potom na tebe, aby si ďalej sám objavoval. Dodnes však pociťujem potrebu kouča ako niekoho, kto mi poskytne iný názor. Teraz je veľmi jednoduché vycestovať kdekoľvek a navštíviť majstrovské kurzy: prídeš, zaplatíš a dostaneš hodinu. Máme tu mnoho technicky zdatných mladých gitaristov, ale nemám ten dojem, že sú na tom muzikálne najlepšie. Preto pochybujem, že je dobré mať k dispozícii príliš veľa. Bach jednoznačne nebol v takej situácii, dokonca ani v mojich študentských časoch nebolo ľahké nájsť dobrého pedagóga.

Odjakživa som pri počúvaní tvojej hry obdivoval jej komunikačný potenciál a napriek tomu som sa neubránil pocitu, že k notovému zápisu pristupuješ skôr liberálne.

Práve naopak! Keď študujem nové dielo, vždy rešpektujem notový zápis, a to do posledného detailu. Keď však dielo interpretujem, je to už iná situácia. Najradšej mám koncerty, ktoré v sebe prinášajú niečo nepredvídateľné. To je práve to, o čom je umenie. Príprava je jedna vec, ale keď koncertuješ, musíš zabudnúť na všetko, čo si predtým robil. Povedané inými slovami: všetko je v Božích rukách. Nie som to ja, kto hrám, ale hudba hrá skrze mňa. Ja som len ten, kto je pripravený. To je to tajomstvo. Musíš obetovať svoj život cvičeniu na nástroji, avšak dôležité je, či dokážeš na koncertnom mieste „komunikovať s duchovným svetom“ a dostať z hudby niečo viac, alebo či všetko ostane tak, ako si to nacvičil doma. Osobne preferujem prvý prípad, keď je v umení niečo, čo nemožno opísať. Áno, som ten, kto hrá Bachovu Ciaconnu na gitare, ale posledných dvadsať rokov som strávil hraním Jánových Pašií v ansámbloch, ako aj interpretáciou mnohých kantát a ďalšieho Bachovho odkazu. To je cesta, ako sa priučiť jazyku vtedajšej doby. Následne je pre mňa prirodzenejšie interpretovať Ciaconnu, hoci aj na gitare. Rovnako som pracoval napríklad na Katedrále Augustína Barriosa Mangorého: študoval som všetky rukopisy – najstarší z roku 1921, najmladší z 1939 –, počúval autorskú nahrávku z roku 1927, venoval čas každému jednému prstu v tej skladbe. Napriek tomu sa pri koncertnom predvedení môže udiať čosi iné. Všetko je ale o rešpektovaní Barriosa ako skladateľa. Podobným príkladom je moja spolupráca s Leom Brouwerom, s ktorým som strávil nespočetné hodiny rozprávaním o jeho názoroch a skladbách.

Preferuješ interpretáciu z rukopisov alebo z edične spracovaných vydaní?

Záleží od situácie: Bachov rukopis Ciaconny je krásny, jednoznačne nad ním strávil množstvo času. Dnešné edície pracujú naopak veľmi rýchlo. Barriosove rukopisy sú tiež nádherné, je to doslova kaligrafia. Je úžasné uvedomiť si, akým bol veľkým pedantom a zároveň umelcom. Môžeš sa tak o ňom viac dozvedieť. Vždy sa snažím vyhľadať rukopis skladby, ktorú študujem, predovšetkým kvôli kontrole nôt, ale koniec koncov nie som typom interpreta lipnúcim výhradne na manuskriptoch.

Prezradíš, čo sa odohráva v tvojej hlave pri koncertovaní?

Na koncerte nie som v takej pohode, ako keď cvičím doma a nemusím sa sústrediť na rozličné veci. Snažím sa odovzdať kúsok zo srdca každému poslucháčovi v sále. To je dôvod, prečo som tam, to je moja profesia a niečo, z čoho žijem. Niekedy som nervózny, inokedy celkom uvoľnený, som však vnímavý k publiku a uvedomujem si danosti koncertného priestoru: jeho veľkosť, akustiku... Ak hrám vo väčšom kostole, ovplyvňuje to aj tempá, pretože pri rýchlych tempách sa zo zvuku stáva „kaša“. To je to, na čo sa sústredím. Snažím sa však ostať uvoľnený, aby hudba samotná prehovárala cez moje prsty.

Dalo by sa povedať, že cieľom je vypnutie vedomej kontroly hry?

Bravó! Náš mozog je zázrak, o ktorom vieme stále pramálo. Musíš dovoliť mozgu a prstom, aby urobili veci za teba. Samozrejme, len ak si dobre pripravený a ak si pracoval inteligentne. A to je veľké AK! Potom už len necháš hudbu, aby sa prepojila s čímkoľvek.

Aký máš vzťah k nahrávaniu?

Zbožňujem ho, je to ako nakrúcanie filmov. Legendárny dirigent Sergiu Celibidache, u ktorého som sa vzdelával, nikdy nenahrával v štúdiu. Tvrdil, že to už nie je umenie, že nie je možné zaliať Brucknerovu symfóniu do kúska plastu. Rešpektujem to, na druhej strane ale povolil nahrávky svojich koncertov. Pre mňa je nahrávanie koncertu horšie ako práca v štúdiu: keď si predstavím, že hrám a sústredím sa na nebo a zem (alebo na čokoľvek iné) a predo mnou je mikrofón, ktorý zaznamená všetko. Nemám to rád.

Moja obľúbená filozofická otázka: čo je hudba?

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/1595-edin-karamazov-hranie-na-ulici-bolo-dobrou-skolou/



Aktualizované: 12. 08. 2019