Brazílske gitarové duo Assad Brothers sa svojím interpretačným umením preslávilo do takej miery, že ich mnohí označujú za najlepších gitaristov histórie. Málokto tuší, že ich medzinárodná kariéra sa začala v roku 1979 práve víťazstvom na Medzinárodnej tribúne mladých interpretov TIJI/UNESCO v Bratislave. Legendárna dvojica sa nedávno predstavila na brnianskom Medzinárodnom gitarovom festivale, kde vznikol aj rozhovor so Sérgiom Assadom.
Ako veľkého fanúšika tvojej hudby ma prekvapili tvoje piesne, a zároveň by som na ne bol zvedavý, keďže ich tvorbou si kedysi začínal. Neplánuješ ich oprášiť a sprístupniť?
Nie. Sú to naozaj iba obyčajné piesne, ktoré sú odrazom môjho dospievania.
Máš ich zdokumentované alebo sú navždy stratené?
S piesňami som začal ako trinásťročný. Nezapisoval som ich do nôt, ale pamätám si ich vďaka textom. Keď som v osemnástich rokoch nastúpil do hudobnej školy, narazil som na ľudí akademického razenia, ktorí takúto tvorbu neuznávali. A tak som s tým skončil. Moje základy sú však práve v brazílskej populárnej hudbe a v choro. Po čase som sa ku komponovaniu vrátil práve takým spôsobom, že som kombinoval klasické formy s populárnou hudbou. Mnohí tomu opäť nepripisovali veľkú hodnotu. Dnes je to však naopak a viacerí robia to isté. Myslím, že som tým našiel spôsob, ako sa vymaniť z komplexnosti. Hudba bola zvyčajne spočiatku vždy jednoduchšia a komplikovanejšou sa stávala až vývojom. To platí pre všetky etapy hudobnej histórie. Následne sa však vývoj posunul inam, keďže hudba strácala kontakt s publikom. Písať komplexnú hudbu je fajn, musíš však nájsť spôsob, ako to spraviť príťažlivo. V opačnom prípade budeš len súčasťou hudobného múzea a tvoja práca nikoho nebude zaujímať. Vrátim sa k mojim začiatkom: často som počúval, že robím iba veci malej hodnoty, údajne len pre potešenie publika. S tým však nesúhlasím. Aby bola tvoja hudba „živou“, potrebuješ jednoznačne poslucháčov. Ostáva výzvou vytvoriť hudbu, ktorá má za sebou určitú dávku intelektuálnej práce a zároveň v sebe nesie akýsi typ príťažlivosti. Túto kvalitu má hudba Stravinského alebo Ravela. Myslím, že v 20. storočí sme v tomto smere stratili viac než dosť.
S Odairom po boku
V súvislosti s povojnovým vývojom európskej hudby je pre mňa najzvláštnejšie to, že zástupcovia týchto smerov negovali minulosť, hoci akcentovali imperatív hudobnej evolúcie. Je to akoby si tancoval na Evereste a tváril sa, že pod tebou Everest nie je.
Súhlasím. Tento koncept vývojovej lineárnosti má v sebe kúsok pravdy, pretože zakaždým vychádzaš z toho, čo už bolo vytvorené. Aj po dodekafónii a serializme ľudia komponovali rozličnými spôsobmi a vznikali nové hudobné jazyky. Ale prečo by sme mali zakazovať kombinovať ich s tým, čo bolo platné predtým? Dnes už skladatelia bez problémov tvoria podľa vlastného receptu. Zoberú kúsok z toho, štipku z toho... Osobne si nemyslím, že môžeme ešte veľa objaviť. Ibaže by sme pristúpili k mikrotonálnej hudbe alebo k nepárnym rytmickým deleniam. Z nich ešte stále môžu vzísť nové a zaujímavé kombinácie. Nemyslím si však, že ešte aj teraz žijeme onen typ lineárnej evolúcie. Ocitáme sa skôr vo svete kombinovania rozličných možností.
Nespôsobil to predovšetkým internet? Zdá sa mi, že svet sa virálnou entropiou zmenšuje. Azda aj preto sa môžu filozofické a historické koncepty minulosti zdať ako neplatné.
Veci momentálne napredujú prirýchlo a pre ľudí môjho veku je náročné reagovať na všetky novinky. Aby si sledoval, čo sa vo svete deje, musíš byť „pripojený“ toľkými rozmanitými spôsobmi... Dnes sú mladí ľudia pripravení excelovať v mnohých aspektoch života už od skorého veku. Prichádzajú s kvantom nového softvéru, hardvéru, aplikácií a hovoria viacerými jazykmi. Myslím si, že ak by som sa zobudil o sto rokov, nič by som už nespoznal. Aj ty, Ondrej, si pre dnešných pätnásťročných už „starou mašinou“, ktorá potrebuje „update“. Pozri sa na mladých hráčov: pred tridsiatimi rokmi by nebolo možné, aby také množstvo ľudí hralo tak výborne.
Súhlasím len sčasti. Aj ty si exceloval v mnohých oblastiach, a to na absolútne profesionálnej úrovni. Napísal si veľa výbornej hudby, aranžmánov, a to všetko popri hraní s Odairom. Byť aktívnym v toľkých smeroch a hrať v takomto duu mi pripomína presne to, čo si opisoval pred chvíľou.
Odair nie je obyčajný gitarista, v jeho vekovej kategórii nenájdeš podobného. Odair definoval štandard hry. Dnes sú síce mladí gitaristi veľmi dobre technicky disponovaní, ak sa však zameriaš na jeho technickú obratnosť, tak ide o niečo výnimočné aj zo súčasného pohľadu. Bolo veľkým šťastím mať spoluhráča ako on. Pre naše duo som písal s vedomím jeho dispozícií a do určitého času, približne 1985–1986, sme si vedúce party striedali. Napokon som to vzdal a dával som mu tie najnáročnejšie party, keďže som vedel, že je schopný takmer nemožných vecí.
Vždy som sa ťa chcel opýtať pochabú otázku: aké to je byť jedným z najlepších gitaristov na svete?
Ani ja, ani Odair, sa tak necítime. A to napriek tomu, že nám to mnohí pravidelne opakujú. S Odairom sme od začiatku udržiavali interpretačnú kvalitu na vysokej úrovni a pracovali sme s nesmiernou dávkou oddanosti. Nie som si však vedomý niečoho, čo by po nás nemohli zopakovať iní. Videl som už viacerých robiť neskutočné a úžasné veci.
Jedným zo špecifík dua Assad Brothers sú veľmi rýchlo interpretované rytmické zdvihy vo forme „odpovedí“: prvý hrá na ťažkej a druhý na ľahkej časti doby. Využíval si to s obľubou aj ako primárny rytmický prvok v kadenciách svojich koncertov: spomeniem Concerto Phases pre dve gitary a orchester či trojkoncert Originis pre husle, dve gitary a orchester.
Túto techniku sme využívali už skôr, dokonca sme hrali niekoľko aranžmánov, v ktorých bola použitá. Napríklad Les Cyclopes Jeana Phillipa Rameaua v aranžmáne Sergia Abreua. Podobné zdvihy využil aj Mario Castelnuovo-Tedesco v Prelúdiu a fúge H Dur z cyklu Dobre temperované gitary. Najnáročnejšie zdvihy sme hrali v Baião Malandro Egberta Gismontiho.
Dnes toho Gismontiho hráte ako „hudbu k raňajkám“.
Je to pre nás už jednoduché. Po toľkých rokoch si zvykneš.
Súčasným trendom sú gitaristi hrajúci výlučne z rukopisov, pričom dobrým príkladom je hudba Maria Castelnuova-Tedesca. Preferuješ edične spracované materiály, alebo si tiež zástancom manuskriptov?
Tedesco v prvom rade nebol gitaristom a preto napísal mnoho nôt, vhodnejších skôr pre klavír, než pre gitaru. Na tom, že gitarista pozmení niektoré tóny bez toho, aby narušil skladateľove zámery, nevidím nič zlé. Príde mi naopak nezmyselné, ak sa niekto trápi s nehrateľnými miestami len preto, že ich tak skladateľ napísal. Moja rada pre tých, ktorí chcú rešpektovať rukopisy znie: vytvorte si verziu s vlastnými obmenami. Vždy je možné nájsť viaceré spôsoby, ako nehrateľné pasáže upraviť a vlastný prístup môže priniesť zaujímavejšie výsledky.
Napriek tomu sa môže stať skladateľovi negitaristovi, že nevedomky rozšíri limity gitarového diskurzu...
Áno, niektoré veci sú fyzicky možné, hoci vyžadujú príliš veľa. Nevieme napríklad, do akej miery ovplyvnil Julian Bream finálnu verziu Brittenových Noktúrn. Nikto z nás netuší, ako vyzeral ich počiatočný rukopis. Tá skladba znie neskutočne skvele, vyzerá dobre v notách a všetko je v nej hrateľné. Som presvedčený, že je tam aj niekoľko techník, ktoré by vymyslel jedine gitarista. No koľko poznáš podobných prípadov? Hoci Tedescova hudba vychádza z klavírnej sadzby, pri tom všetkom je na gitare hrateľná. Zrejme dbal na jej technické možnosti. Písať pre gitaru je náročné. Ak požiadaš žijúceho skladateľa, napríklad Johna Adamsa, o skomponovanie gitarového diela, s najväčšou pravdepodobnosťou odmietne. Jeho hudobná predstava je proste príliš široká.
Čo sa týka spolupráce so skladateľmi, pre svet klasickej gitary ostáva dôležité pokračovať v stopách Andrésa Segoviu či Juliana Breama.
To je však veľmi náročné, predovšetkým v prípade zásluh Andrésa Segoviu.
Raz si spomenul, že interpretácia Bachovej hudby na sólovej gitare ťa nedokáže presvedčiť.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.