V septembri bude mať festival Konvergencie 20 rokov. Do konca roka si jeho zakladateľ a umelecký riaditeľ Jozef Lupták pripomenie ešte dva ďalšie dôležité jubileá: 30 rokov od novembra ’89 a v decembri on sám oslávi päťdesiatku. Dosť dôvodov na inventúru minulosti, pohľad do súčasnosti a zamyslieť sa nad víziami budúcnosti.
Začnime odbočkou. Časť leta ste strávili vo Fínsku, na festivale v meste Kuhmo. Čo ste si odtiaľ odniesli?
Fínsko má porovnateľný počet obyvateľov ako Slovensko. V Kuhmo žije 8300 ľudí a v roku 1969 tam violončelista Seppo Kimanen založil festival komornej hudby. Umeleckým riaditeľom sa po ňom stal violista a skladateľ Vladimir Mendelssohn. Vždy sa tam stretnú muzikanti a program dávajú dokopy na mieste. Ale aj niečo iné je zaujímavé. Pred desiatimi rokmi vystavali špeciálne kvôli festivalu sálu pri jazere pre 800 návštevníkov s plným zázemím. Dajú sa tam robiť koncerty, divadlá, je tam vynikajúca akustika, nachádzajú sa tam tiež cvičné triedy, sála pre malé projekty, presscentrum, kaviareň. Počas festivalu sme sa dozvedeli, že len desať percent publika tvoria miestni ľudia, ostatní domáci počas festivalu odchádzajú preč a dávajú k dispozícii byty či domy pre muzikantov a divákov.
Ako oslávia Konvergencie dvadsiate výročie?
Slávnostným koncertom. Ten odkazuje na jeden z prvých ročníkov festivalu, kde vystúpil Robert Cohen s Brittenovou Suitou pre sólové violončelo, v druhej polovici sme s ním hrali Schubertovo Sláčikové kvinteto. Na jubilejnom ročníku sme sa rozhodli vrátiť k skladbám, ktoré publikum i interpreti veľmi dobre prijali. Zaradili sme do programu oktetá Šostakoviča aj Mendelssohna, ktoré dajú večeru slávnostný ráz. Mendelssohn skomponoval Okteto veľmi mladý, festival je približne v rovnakom veku. Zároveň je tento slávnostný koncert prepojený s otváracím, na ktorom bude Brodsky Quartet hrať Brittena a Šostakoviča. To je naše vyjadrenie, že máme radi aj britské umenie a netešíme sa z Brexitu. Takže na úvod i záver zaznie britská hudba spolu so Šostakovičom. Špeciálny koncert sme pripravili aj k výročiu Novembra ’89. V programe nemôže chýbať Soft November Music Romana Bergera a Klavírna sonáta 17. 11. 1989 Ilju Zeljenku. Ale pozval som aj Pjoniho s Jakubom Kudláčom, ktorí zaujímavo spracovali Insomniu Mariána Vargu s citátom z Góreckého Symfónie č. 3. Chcel by som, aby tam ešte zaznel Záznam siedmeho dňa Maťka Burlasa, Ricercar Vlada Godára a skladba Dana Mateja. Bude to symbolické. Chceme predstaviť rôzne generácie skladateľov, ktorých sa November ’89 dotkol. Najskôr sme nechceli robiť rockový koncert, takých bude zrejme v novembri viac, ale nakoniec sme potvrdili vystúpenie legendárnych Plastikov s Brnianskou filharmóniou a projektom Co znamená vésti koně. Ide o dôležité memento čias spred roku 1989 a sebavyjadrenia slobodných umelcov v dobe totality, ako aj zásahov establišmentu do umenia. Tento projekt ešte v Bratislave nezaznel, jeho slovenská premiéra bola tento rok na Pohode. Mám radosť, že sa to podarilo, lebo je to finančne náročný projekt a spojenie rockovej hudby s klasickým orchestrom sa do nášho programu veľmi hodí. Primárne sa však sústredíme na komornú a súčasnú hudbu.
Kto má na starosti dramaturgiu?
Primárne ja s Andrejom Šubom a Adrianom Rajterom, príležitostne sa radím s Igorom Karškom či ďalšími priateľmi. Samozrejme, potom sa to snažíme zložiť ako mozaiku. Čo sa týka zimnej časti, je oveľa ťažšie vybrať si výlučne jedného skladateľa. Najskôr sme vedeli, že to musia byť Šostakovič, Bartók a Beethoven, potom to začalo byť zaujímavé. Skúsili sme Stravinského a nevedeli ako ďalej. Už to však vieme – najbližšie to bude Bach. Nemá žiadne výročie, je to vlastne náš darček. Mal som pocit, že sa veľmi hodí po Stravinskom. Budeme sa venovať jeho ansámblovým a sólovým skladbám: Brandenburským koncertom, partitám a suitám.
Plánujete k výročiu vydať nejaké nahrávky?
Máme okolo tristo archívnych nahrávok z koncertov, mnohé sú naozaj excelentné. Môj sen je sprístupniť ich, no nechcem o tom veľa hovoriť, pretože s tým ešte bude množstvo práce: od čistenia záznamov cez práva, licencie až po vydanie. Bude to drahé a zároveň to nie je komerčná záležitosť. Zatiaľ hľadáme vhodnú formu a možnú podporu. Už teraz však môžem povedať, že k februárovej edícii Konvergencií vyjde Stravinského Príbeh vojaka s Robertom Rothom. Bude to prvá nahrávka tejto skladby s pôvodným slovenským textom.
Musíte dnes ešte niekomu vysvetľovať, čo sú Konvergencie?
Už ani nie. Ale napríklad až teraz bude prvýkrát festival oficiálne pod záštitou primátora Bratislavy. Verím, že naša spolupráca s mestom bude v budúcnosti ešte užšia. Mnohí ľudia o Konvergenciách síce počuli, no ešte ich nezažili. Stále sa snažíme prinášať nové veci v rámci komornej hudby a zároveň vytvárať špecifickú atmosféru, pretože chceme, aby sa diváci aj hudobníci cítili príjemne. Odozvy ľudí, ktorí prídu prvýkrát sú také, že nič podobné ešte nezažili. Blízkosť hrania, živosť komorného muzicírovania, interpretačná úroveň a nasadenie. Dobrý koncert vás chytí a nechcete, aby sa skončil.
A u poslucháča zrazu zmizne pocit „páči sa mi to, ale ja tomu nerozumiem“?
Presne tak. Stratíte ostych pred klasickou hudbou a emocionálne sa stanete jej súčasťou. Mojou túžbou je, aby toto boli Konvergencie. Bez ohľadu na to, či znie Bach, Brahms, Stravinskij, Šostakovič alebo Bez ladu a skladu. Aby si publikum odnieslo domov niečo, čo mu nik nezoberie. To je pre mňa najsilnejší moment v súvislosti s festivalom. Môžem byť akokoľvek unavený, ale keď si vypočujem dobrú hudbu alebo zahrám na dobrom koncerte, vtiahne ma to, mám silné zážitky, ktoré spracovávam týždne i mesiace. Aj hudobníkov baví, ked komunikujú niečo silné.
Konvergencie mali dlho svoj hlavný stan v Design Factory. Kvôli veľkej rekonštrukcii celej zóny ste tam však v posledných rokoch museli výrazne obmedziť koncerty. Ako to poznačilo festival?
Mať centrálny priestor bolo výhodou i nevýhodou. Design Factory je sála, kde sa zmestí takmer dvesto ľudí a zároveň máte stále pocit, že ste v obývačke a prišli ste navštíviť hudobníkov. Ľudia tam veľmi silne prežívajú hudbu s nami. Neradi by sme toto miesto stratili, jeho budúcnosť je však otázna a festival sa tomu bude musieť prispôsobiť.
Keď ste začínali, albrechtovský dom, ktorý bol desaťročia oázou komornej hudby a slobody, pustol a takmer oň Bratislava prišla. Dnes je už skoro nanovo zrekonštruovaný a má slúžiť opäť ako kultúrne centrum. Viete si tam predstaviť nejaké koncerty v rámci Konvergencií?
Určite s nimi budeme radi spolupracovať. Je to menší priestor, ale viem si predstaviť, ako by sme ho vedeli využiť. Treba tam robiť a skúšať nové projekty ešte v zárodku, cykly komornej hudby, ktoré môžu byť soľou nového muzikantského podhubia. Práve Jánovi Albrechtovi sme venovali našu tohtoročnú Bratislavskú noc komornej hudby, ktorá bude v Design Factory.
Kde ste videli Konvergencie pred dvadsiatimi rokmi? Akú predstavu ste vtedy mali?
Určite som nevidel festival taký bohatý na podujatia. Okrem jesennej časti máme aj zimná, súčasťou bývajú aj letné kurzy pre mladých interpretov. Nevedel som si predstaviť, že z Konvergencií sa v istom zmysle stane „inštitúcia“. Sníval som, že sa podarí vytvoriť priestor, kde sa budú dobre cítiť hudobníci aj publikum. Nemal som konkrétnu predstavu, bol som inšpirovaný projektmi, ktoré som zažil v zahraničí a domáckymi koncertmi, ktoré som ešte stihol zažiť v Bratislave v domoch Hansiho Albrechta alebo profesora Ľudovíta Rajtera. V tejto tradícii pokračujeme aj prostredníctvom jeho syna Adriana, ktorý je členom festivalového tímu. Okrem toho som túžil prepojiť komornú hudbu s inými žánrami, od alternatívy cez world music až po jazz. To sa stalo v podobe projektov Afterphurikane, Chasidské piesne či Hilliard Ensemble so saxofonistom Janom Garbarekom. Myslím si, že realita často ešte predčila predstavy.
Vždy ste hovorili, že jedným z kľúčových impulzov pre založenie festivalu bolo vaše štúdium v Anglicku. V čom bol najväčší rozdiel oproti Slovensku?
Keď som prišiel do Londýna, zažil som obrovský šok z toho, čo znamená hrať klasickú hudbu slobodne. My sme boli vychovávaní na „ruskej škole“, ktorá zdôrazňovala perfekcionizmus, kládla veľkú dôležitosť na disciplínu a na to, že umenie musí prinášať veľké témy. To všetko je pravda, ale nemali by chýbať ani sloboda a radosť. Preto mi nikdy nesedel názov vážna hudba a radšej používam klasická alebo komorná hudba. To obsahuje všetky životné polohy, nielen tie hlboké a ťaživé. Samozrejme, aj tie sú dôležité a dotýkajú sa človeka v každom období života, ale nie sú úplné, pokiaľ im chýba aj druhá stránka – sloboda, radosť zo života, radosť z muzicírovania a z hudby ako takej. Tento rozmer mi veľmi chýbal, keď som v roku 1997 vrátil na Slovensko. V Anglicku som sa spočiatku sústredil najmä sám na seba. Mal som možnosť blízkeho kontaktu s violončelistom Robertom Cohenom, býval som u neho. Vnímal som to ako posledný „touch“, čo so sebou ešte môžem ako interpret-sólista spraviť. Neskôr som začal hrať komornú hudbu, ale skôr duo alebo trio, a britský prístup k hudbe mi veľmi pomohol z hľadiska hráčskeho, aj v rámci chápania nástroja ako takého. Zažil som kurzy v Aldeburghu (Britten-Pears Young Artist Programme), Robertov Charleston Manor Festival a iné podujatia. Dýchla na mňa sloboda a radosť z toho, že ideme robiť hudbu, a nie strach z toho, ako to dopadne. Často sa s Robertom rozprávame o tom, čo je pre klasickú hudbu lepšie: či asketický a do hĺbky idúci spôsob štúdia alebo slobodnejší prístup. Vzdelávam sa, som na ceste a zároveň nestrácam radosť. Mnohí na Slovensku získali počas štúdia blok z toho, že keď niečo nezaznie dokonale, stane sa niečo zlé. Utrpí osobnosť, pokazíme umenie. Vždy sa nepodarí všetko, treba mať radosť z toho, čo vyjde. To je veľmi dôležité a povzbudzujúce do budúcnosti. Umožňuje to ísť ďalej. O slobode je nielen bigbít a rokenrol. Ak klasická hudba stratí slobodu, čo sa z nej stane? Obyčajný snobizmus.
Prečo mal vlastne Robert Cohen ako známy hudobník a pedagóg ešte ambíciu organizovať aj festival?
Keď ho zakladal, bol ako interpret na výslní. V Royal Albert Hall hral ako zázračné dieťa, keď mal dvanásť rokov, odohral tam prvý koncert a jeho kariéra sa prudko rozvíjala. Nakoniec aj v Bratislave vyhral cenu v rámci Medzinárodnej tribúny mladých interpretov TIJI/UNESCO. Možnosť vlastného festivalu mu prišla do cesty. Páčilo sa mu to miesto, tristoročná stodola na juhu Anglicka prerobená na koncertnú sálu. Jej majiteľ mu ponúkol, či by tam nechcel mať festival. Robil ho 22 rokov, až kým pozemok nepredali inému majiteľovi, ktorý už nemal o koncerty záujem.
Konvergencie nie sú len festivalom pre vás a vašu generáciu. Otvorili priestor pre zbližovanie hudobných svetov, v programe ste mali premiéry skladieb aj rôznych projektov z iných žánrov. Prvý koncert tam napríklad mali Triango či Chasidské piesne. Ako vznikol nápad otvoriť dramaturgiu aj týmto smerom?
Triango vymyslel Vlado Godár. Povedal mi, že Peter Breiner by sa už mal konečne stretnúť a spraviť niečo so Stanom Palúchom, že by to mohlo byť zaujímavé. Ja som povedal, že to je super nápad. Pribrali Borisa Lenka a teším sa, že mali premiéru práve u nás. Podobne to bolo aj s Afterphurikane, Chasidskými piesňami, programom Longital Suita a ďalšími projektmi, ktoré žijú vlastným životom. Výnimočnú radosť som mal aj z koncertnej premiéry albumu Zelená pošta, ktorú sme stihli urobiť ešte s Mariánom Vargom aj s Fedorom Frešom. Nevyrastal som len na klasike, ale aj na takejto hudbe. Podobný pocit som mal na Pohode, keď som tam videl Bolo nás jedenásť.
Na druhej strane tam v istých rokoch bolo už trochu priveľa inej hudby, spomeniem Idu Kelarovú či Ventil RG.
Túžili sme prinášať niečo, čo už nežije vlastným životom, ale kedysi oslovilo určitú generáciu. Či to bola Zelená pošta, Collegium musicum, Dežo Ursiny, suita Atom Heart Mother od Pink Floyd alebo skupina Bez ladu a skladu. Má to niečo spoločného s komornou hudbou? Mám pocit, že áno, aj preto bol náš program dosť široký. Už sme ho síce trochu zúžili, ale stále ostávam otvorený a chcem prinášať väčšiu žánrovú šírku. Veľmi sa mi páčilo, keď nedávno vo Viedni hovoril Yo-Yo Ma, že to nové, čo v umení žije takým čerstvým životom, je najprv na okraji, až potom sa to môže dostať do epicentra. Rovnako ako v prírode, čerstvé výhonky vždy vypučia na konci konárikov. Potrebujeme ten čerstvý vietor, aby umenie žilo svojím životom a nestávalo sa len muzeálnym umením. Keď som začal rozmýšľať o organizovaní festivalu, vedel som, že chcem na Slovensko pozývať ľudí, ktorí hudbu neberú len ako prácu, ale milujú ju a je ich radosťou aj poslaním.
Mali ste už počas dvadsiatich ročníkov niekedy chuť s festivalom skončiť?
Nikdy som nemal pocit, že s tým chcem „seknúť“, ale často som to pociťoval ako veľkú zodpovednosť a záťaž. Ťažko sa vysvetľuje, aká je za tým námaha, rozmýšľanie, stretnutia, plánovanie, prípravy, peniaze... Je to rok života, ktorý sme si navyše zdynamizovali tým, že sme k festivalu ešte pridali zimnú časť a letné interpretačné kurzy. Všetko nás baví, zároveň však máme menej času na reflexiu. Už pri 10. ročníku som sa pýtal, či to má v takejto podobe zmysel, ako ďalej. Bolo tiež obdobie, keď som sa cítil unavený z tvorby programu. Vtedy som sa rozhodol, že využijem schopnosti svojich priateľov a každý z nich si vymyslí vlastný program. Tak vznikol ročník sólových recitálov, potom ročník duo recitálov. Dramaturgia nevzniká tak, že berieme hotové programy, snažíme sa ich ťažiskovo vytvárať sami. Aj v prípade renomovaných ansámblov, ako je napríklad Brodsky Quartet, s nimi diskutujeme, čo by mohli hrať. Je pravdou, že istý typ hviezd si väčšinou presadí svoj program, ale zatiaľ vždy sme sa vedeli dohodnúť a niečím ten program ozvláštniť.
Prečo ste sa rozhodli pribrať vzdelávacie aktivity a kurzy?
Tento nápad som mal už v začiatkoch festivalu. V spolupráci s VŠMU a s Konzervatóriom v Bratislave som zorganizoval niekoľko majstrovských kurzov Roberta Cohena a Vladimira Mendelssohna. Nemalo to vtedy dostatočnú odozvu, tak sme to nechali.
Nebol záujem zo strany študentov ani u pedagógov?
Na Mendelssohna, ktorý chcel robiť kurzy komornej hry, prišli traja-štyria ľudia. Povedal som si, že to nemá zmysel tlačiť a že musíme začať z iného konca. Niekedy pred siedmimi rokmi, po skončení doktorandského štúdia na VŠMU, som si myslel, že tam začnem učiť. Ukázalo sa však, že tam nie som žiaduci. Tak som si povedal, že si vymyslím niečo vlastné, nezávislé. Začali sme na ZUŠ v Bánovciach nad Bebravou, čo umožnil vtedajší riaditeľ Silvester Lavrík. Poskytol nám priestory, získali sme malý grant a tri roky sme takto fungovali. Potom sme kvôli dostupnosti prešli do Nitry a začali sme spolupracovať so Slovenským mládežníckym orchestrom, čo sa ukázalo ako veľmi zaujímavý projekt. Bol to pokus nadviazať na tradíciu cyklu Hudobná mládež, ktorú kedysi v Piešťanoch robieval Ľudovít Rajter. Popritom sme začali robiť kurzy rôznych zahraničných hostí festivalu a tieto podujatia začali mať váhu. Nie je to ľahká cesta, lebo človek musí vytvárať niečo samostatné a nové, ale úplne chápem študentov, ktorí odchádzajú do zahraničia. Akú inšpiráciu môžu nabrať na Slovensku? Česť výnimkám v niektorých odboroch, ale hudobné vzdelávanie u nás zaspalo. Dokonca by som povedal, že až pomaly umiera.
V čom je najväčší problém?
Nenastala prirodzená výmena generácií. Ľudia, ktorí chceli učiť a robiť niečo pozitívne, boli odstavení. Na VŠMU, na konzervatóriách, z katedry Hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty donútili odísť všetkých, ktorí tam vymysleli nový model. Študenti o to mali záujem, ale vedeniu to začalo klať oči. Škola ich nepodporila. Ako vo väčšine spoločnosti, aj v hudobnom školstve veľa pokrivilo štyridsať rokov komunizmu, rôzne strachy, animozity jedného voči druhému, kariérizmus. Málo si prajeme, málo si pomáhame. Preto je aj pre mňa osobne obrovským oživením a inšpiráciou pravidelne spolupracovať aj s ľuďmi mimo tohto priestoru, zo zahraničia. Nemusíme sa všetci vo všetkom zhodovať, ale keď je niekto naozaj dobrý, tak mu pomôžme a neklaďme mu do cesty prekážky.
Päť rokov po Konvergenciách vznikol v Bratislave festival Viva musica! V čom je medzi vami hlavný rozdiel?
Oni sa rýchlo začali profilovať pre väčšie a širšie publikum. Ako letný festival s letným programom. Nechcem povedať, že rovno strednoprúdovým, ale pokojne to vlastne tak môžeme nazývať, veď na tom nie je nič zlé. Začínali zaujímavo, veľmi pekným nápadom bol projekt Hudobné záhrady, dnes už sú úplne inde. Niektoré mená ich programu si viem predstaviť aj u nás. Už sme párkrát mali záujem o tých istých umelcov. Ale inak sme radikálne odlišné formáty.
Niektoré festivaly vzniknú a po nejakom čase, keď ich zakladatelia majú pocit naplnenej misie, skončia. Aká je vaša motivácia robiť Konvergencie ďalej?
Táto otázka prichádza cyklicky. Už napríklad nerobíme tak často jazzové a world music projekty, pretože je oveľa viac možností, kde sa k takejto hudba možno dostať. To, čo chýba, je stále rozvíjanie priestoru pre komornú hudbu a originálne, pôvodné projekty. Nechceme nikomu konkurovať a keď už aj máme prinášať niečo podobné, tak v inom duchu. Dlho som napríklad sníval o prepojení sveta elektroniky, vizuálu a 20. storočia. Presne takým bude Bartókova opera Hrad kniežaťa Modrofúza, ktorú v novej verzii pripravujú Eva Šušková a Peter Mazalán s herečkou Janou Oľhovou, klaviristom Petrom Pažickým, mladým producentom elektronickej hudby Pjonim a vizuálnou projekciou Jána Šicka. Rozhodli sa to urobiť v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, aby zdôraznili aj historický kontext. Som na to veľmi zvedavý.
Mnohí ľudia tvrdia, že hudba je natoľko abstraktná, že vypovie všetko aj bez slov. Vy však často komunikujete jednoznačné postoje. Zorganizovali ste Koncert pre Jána a Martinu, objednali ste premiéry skladieb, ktoré boli venované ich pamiatke, odmietli ste urobiť koncert v Dóme sv. Martina, keď od vás požadovali, aby ste vynechali diela Mariána Vargu. Prečo je to pre vás dôležité?
Každý si, samozrejme, z hudby môže odniesť, čo chce. Ale aj keď je hudba abstraktná, neznamená, že existuje bez kontextu. Umelecká tvorba by mala odrážať a komentovať dobu, v ktorej vzniká, aby sa nestávali veci, ako je vražda novinára a jeho snúbenice. Ako hudobník nemôžem byť hluchý a slepý k tomu, čo sa tu deje. Som súčasťou tejto spoločnosti. Nemám politické, finančné ani iné páky, jediné, ako viem zareagovať, je prísť, zahrať a svojím postojom dať najavo, čo si myslím. Či chceme alebo nechceme, už tým, že vychádzame na pódium pred ľudí, prinášame isté politikum. Keď niekto zákerne zoberie život dvom mladým ľuďom, čo je zjavne len špička ľadovca, musíme reagovať. Aj predtým sme sa ako festival snažili hovoriť o tom, čo sa deje a spolupracovať s neziskovkami na rôznych projektoch týkajúcich sa menšín. Cieľom Afterphurikane bolo prepojiť rómsku hudbu s klasikou, ale aj ukázať Rómov inak, ako ich vníma väčšina ľudí. Alebo Chasidské piesne. Židovská hudba sa v našom regióne tvorila roky a takmer vymizla, musíme s ňou žiť rovnako ako s Mozartom, Beethovenom, Hummelom, Moyzesom či Cikkerom. Radi sa zapájame do umeleckých projektov s dôležitým spoločenským presahom. Tento postoj je pre mňa prirodzený. Aj počas komunizmu som na Slovensku vnímal priestory slobody cez môjho otca, ktorý sa ani vo väzení nezlomil, zároveň som zažil Nežnú revolúciu, ktorá pre mňa zostáva jedným z najsilnejších momentov v živote. Mal som devätnásť a všetky moje ďalšie aktivity ovplyvnilo to, že vznikol priestor pre slobodu a boli otvorené hranice. Keby k tomu nedošlo, nevznikol by takýto festival, nedalo by sa študovať v zahraničí, nadväzovať tam vzťahy a spoluprácu, prepájať rôzne kultúry. O slobodu treba stále bojovať.
Názov Konvergencie odkazuje na legendárny dvojalbum Mariána Vargu, ktorý bol zároveň častým hosťom festivalu. Po jeho smrti ste sa stali jedným zo zakladajúcich členov Spoločnosti priateľov Mariána Vargu. Jej prvou veľkou aktivitou sú pravidelné koncerty v Skalici a príprava boxu Collected Works I. Ako ste s ním ďaleko?
Tento rok sme sa špeciálne sústredili práve na box. Je to komplet pätnástich remastrovaných albumov, bonusové CD s raritami a veľkou knihou. Chceme to stihnúť k päťdesiatemu výročiu albumu Zvoňte, zvonky, dokončuje sa kniha, počúvame finálne remastre nahrávok. Je to primárne zásluha najmä dvoch osôb – Janky Vargovej a Ley Majerčákovej. A z produkčného hľadiska najmä Ley. Bez nej by to nebolo už teraz v tlači. Najmä vďaka nim sa podarilo všetko dotiahnuť do zdarného konca. Prekvapilo ma, že sme nenašli žiadneho veľkého donora, ale získali sme grant z Fondu na podporu umenia a v crowdfundingovej kampani sa podarilo vyzbierať takmer trojnásobok potrebnej sumy, čo je skvelé. Bude to pekne hrať aj vyzerať.
Autor je redaktorom Denníka N.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.