Roku 2005 ho časopis Opernwelt vyhlásil za „Spevácky talent roka“. Pavol Bršlík odvtedy v zahraničí pravidelne účinkuje na prestížnych operných scénach a festivaloch. Napriek tomu si slovenského tenoristu, ktorý má pracovný diár zaplnený na tri roky dopredu, môže naše publikum naživo vypočuť len zriedka. V lete sa to podarilo na festivale Viva Musica. V tom čase uskutočnil ďalší významný krok v kariére – úspešný debut na Salzburskom festivale.
Ako ste sa dostali k hudbe?
Chodil som na Základnú umeleckú školu v Kysuckom Novom Meste na akordeón. Mama veľmi chcela, aby som sa na ňom naučil hrať, aj keď mňa tento nástroj vôbec nelákal. Snažil som sa deväť rokov, aj keď teraz by som už asi nevedel veľa zahrať... A keď sme raz sedeli na chodbe s kamarátmi, prišla za mnou jedna učiteľka, povedala mi, že mám pekný hlas a mal by som vyskúšať spev. Tak som to vyskúšal a neskôr ma prijali na konzervatórium. Aj keď prvým motívom, pre ktorý som na túto školu chcel ísť bolo, že sa vyhnem matematike. A myslel som si, že po skončení konzervatória budem učiť na umeleckej škole.
Kariéra operného speváka vás vtedy nelákala?
Nad tým som najskôr vôbec neuvažoval. A spievanie mi dlhšiu dobu išlo akosi „samé“. Až niekedy vo štvrtom ročníku som si zrazu uvedomil, že to nie je len tak a ak chcem niečo dosiahnuť, musím na sebe pracovať. S operou som sa zoznámil prostredníctvom môjho profesora, pána Livoru, ktorý mi dal operné základy. Vďaka nemu som zistil, aká môže byť opera krásna a čo všetko ma v nej ako speváka čaká. Nezabudnem ani na prvé predstavenie, ktoré som videl – bol to Svätopluk v Opere SND, spieval v ňom aj pán Livora. Veľmi to na mňa zapôsobilo a aj vďaka tomuto zážitku som sa napokon rozhodol pre dráhu speváka.
V zahraničí ste sa však do povedomia operného publika dostali skôr, ako tu. Čím to je?
V Opere SND som sa pred rokmi trikrát uchádzal o angažmán. Po treťom predspievaní mi vtedajší šéf opery poslal list, že ich môj spev oslovil, takže budú pozorovať vývin mojej kariéry a možno sa z toho v budúcnosti vyvinie nejaká spolupráca. Vzápätí na to prišla ponuka od dirigenta Daniela Barenboima na predspievanie do Štátnej opery v Berlíne. Stal som sa členom súboru a strávil som tam tri sezóny. Momentálne pôsobím na voľnej nohe.
Aký to bol pocit, stáť ako „čerstvý“ spevák na javisku takého prestížneho divadla?
Bola to naozaj vysoká škola operného života. Naučil som sa „hýbať“ na javisku, pracovať s režisérmi, s dirigentmi, s kolegami. Spoznal som, čo všetko operné divadlo predstavuje, že je to jeden veľký kolos a živý organizmus, v ktorom musí všetko perfektne fungovať. Ale najdôležitejšie bolo, že som od začiatku spieval naozaj len to, čo mi sedelo. Vedenie opery so mnou vždy konzultovalo, čo by som vzhľadom na moje hlasové dispozície mohol spievať a čo zatiaľ nie. Toto divadlo ma vlastne vychovalo. Vonku to tak funguje. Veľké operné domy majú operné štúdiá, kde si vychovávajú mladé talenty. Kvalitný systém má napríklad londýnska Covent Garden. Dajú mladým šancu naštudovať menšie postavy, ale aj alternovať úlohy s „veľkými“ spevákmi. Síce fungujú prevažne ako ich „záskok“, ale v malých postavách sa na scéne objavujú a majú tak šancu sa vypracovať.
Ako sa vám na začiatku kariéry spolupracovalo s umelcom ako je Daniel Barenboim?
Výborne. On mi vlastne „naštartoval“ kariéru. Je to naozaj všestranná a výnimočná osobnosť. A neuveriteľne veľa pracuje. Minulý rok na zájazde v Japonsku viedol tri predstavenia Dona Giovanniho, štyrikrát Tristana a Isoldu, štyrikrát Schönbergovho Mojžiša a Árona a niekoľko symfonických koncertov. Takže dirigoval každý večer. Takéto vyťaženie som ešte nezažil u žiadneho iného dirigenta.
Na konte máte prestížne ocenenie časopisu Opernwelt – Spevácky talent roka. Ako ovplyvnilo vašu kariéru?
Určite som sa tým, že sa o mne písalo, dostal do širšieho povedomia. Intendanti a šéfovia kastingov už o mne v tom čase vedeli, pretože okrem Berlína som už spieval aj v iných operných produkciách, ale nepochybne mi to pomohlo výraznejšie sa presadiť.
Tento rok sme vás videli aj v Bratislave na koncerte Troch tenorov v rámci festivalu Viva musica, ktorý sledovalo absolútne preplnené Hlavné námestie. Vyhovujú vám open-air koncerty?
Toto bol môj prvý open-air koncert. A veľmi sa mi páčil, atmosféra bola výborná. Mal som aj skvelé ohlasy. Vôbec mi nechýbalo „vzorné“ publikum, ktoré ticho sedí a iba počúva. Pretože opera je živá. Je úžasné, keď s nami ľudia „žijú“, spontánne reagujú a komunikujú.
Čo je pre speváka rozhodujúce na to, aby sa v dnešnej konkurencii presadil na prestížnych operných scénach?
Musí sa držať repertoáru, ktorý jeho hlasu vyhovuje a dávať si na hlasivky pozor. Nesmie príliš „vymýšľať“, ani sa rozptyľovať. Inak sa môže stretnúť s problémami. Lebo v divadle nebudú uvažovať nad tým, prečo nemôžete spievať. Ak vám to zrazu nepôjde, nahradí vás ďalší spevák.
Koľko predstavení za rok sa dá „stihnúť“, aby to spevák bez problémov zvládol?
Ja ich mám tento rok okolo šesťdesiat. To je asi maximum, ktoré sa dá v pohode zvládnuť. Dôležité je tiež správne si ich naplánovať. Určite by nebolo dobré, aby som spieval napríklad dnes Dona Ottavia a na budúci týždeň hneď skúšal nejaké dielo Richarda Straussa. Vždy sa snažím nájsť si čas na výmenu môjho speváckeho „čipu“, aby som sa bez problémov preorientoval a skoncentroval na každú úlohu.
viac v aktuálnom čísle Hudobného života...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.