Pri príležitosti tohtoročných Ostravských dní som využil možnosť porozprávať sa s mladým a výrazným skladateľským zjavom z Hongkongu, Danielom Ting-cheung Lo. Jeho hudbu som počul už na Ostravských dňoch 2017 a zapôsobila na mňa pútavo a poeticky komunikatívne. Daniel je príjemný človek a bystrý umelec, ktorý na seba upozornil okrem iného aj operou A Woman Such As Myself (NODO 2018). Nastávajúce riadky poodkryjú skladateľove zmýšľanie a zaujímavé umelecké postoje.
Daniel, čo prezradíš o svojej hudobnej ceste?
Pochádzam z Hongkongu, kde som na miestnej univerzite vyštudoval kompozíciu. Moje kroky následne viedli na univerzitu v anglickom Yorku, kde som získal doktorát. Pôvodne som však sníval o kariére rockového bubeníka – od dvanástich som hral v kapelách. Avšak v čase, keď som sa rozhodoval pre univerzitné štúdiá, som pochopil, že sa nechcem vydať na interpretačnú dráhu. A to napriek tomu, že som hrával na klavíri. Učiteľ mi vtedy poradil hudobnú kompozíciu, a tak som začal. Hoci v osemnástich je už celkom neskoro.
Ľudia sa zvyknú zháčiť, keď im poviem, že súčasťou mojej profesie je spolupráca so skladateľmi: „To vážne? Skladatelia vážnej hudby ešte existujú?“ Čo znamená byť skladateľom v dnešnej dobe?
Môžem povedať len toľko, že píšem hudbu a snažím sa to robiť dobre. Byť skladateľom je v modernom svete náročné. Ľahko ťa prepadnú myšlienky o „sláve“, resp. či budeš mať dostatok šancí a príležitostí. Poľahky tak prepadneš na „zlú stranu“. Mnohí skladatelia tzv. súčasnej hudby sú dnes zameraní výlučne na akademizmus, čo nie je vôbec dobré. Ich hudba nie je praktická a stráca kontakt s publikom. Ďalšou stránkou veci je, že príležitostí je málo, ale práve tie potrebuješ k zlepšovaniu sa. Ak sa ti podarí napísať päť alebo šesť orchestrálnych diel, tak už ide o mimoriadny úspech. Ale čo taký Mozart a jeho doba? Napísal desiatky orchestrálnych diel a aj on potreboval príležitosti k zlepšovaniu sa. Dnes dostane skladateľ azda len jednu šancu a musí sa jej chopiť, ako najlepšie vie. Potom možno príde ďalšia.
Pred nástupom na štúdiá v Anglicku som dúfal, že napíšem aspoň jednu orchestrálku. V prvom ročníku som sa dozvedel o Ostravských dňoch a organizátorom som poslal portfólio mojich komorných diel. Jedného dňa, vo februári 2013, mi Petr Kotík zavolal a pýtal sa na moje kompozičné plány. Povedal som mu, že chcem napísať orchestrálnu skladbu a za pár týždňov mi potvrdil, že ju zahrnú do programu. Bola to úžasná správa. Moja prvá hudba pre orchester mala tak premiéru tu, v Ostrave. Festival je špeciálny tým, že vytvára platformu, v rámci ktorej píšu mladí skladatelia pre orchester. Mne to v kariére pomohlo nesmierne. Keď som bol v lete 2013 naspäť doma, stretol som ľudí z Hong Kong Sinfonietta. Vďaka Kotíkovi som im mal čo ukázať a o pár mesiacov som od nich dostal objednávku na nové dielo. Odvtedy sme spolupracovali už štyrikrát a aj túto jeseň vyrazíme na turné po Japonsku, Taiwane a Hongkongu.
Ázijčania ma nikdy neprestali prekvapovať. Napriek tomu, že klasická hudba je predovšetkým európskou doménou, dokáže vám učariť natoľko, že sa jej rozhodnete venovať profesionálne. Čím zaujala teba?
Hongkong bol po dlhé roky pod vládou Británie, je to zaujímavé a kozmopolitné mesto. Hongkončania sú preto odchovaní na západnej kultúre. Moji rodičia sú fanúšikmi opery, hoc nemajú hudobné vzdelanie. Mama miluje európsku, otec zas kantonskú operu a ja som sa od malička venoval klavírnej hre. Celé moje detstvo a aj obdobie základnej školy bolo plné západnej kultúry. Dodnes počúvam veľa západnej popovej hudby. Čo je však asi naozaj zaujímavé... S čínskou hudbou som sa stretol až na univerzite. Predtým som o nej naozaj veľa nevedel, dnes je ale súčasťou univerzitného vzdelania.
Pripomenul si mi konvergencie čínskej a západnej hudby na platforme klasického žánru. Takéto hudobné kombinácie mi zneli zakaždým podozrivo.
Som rád, že na to prišla reč. Ide o tému, ku ktorej sa chcem adresne vyjadriť. Ako som už povedal, Hongkong je miestom stretu čínskej a západnej kultúry. Môj spôsob komponovania je ale viac zameraný na to, kým som, a aké sú moje korene. Otázkou národnej identity sa nezaoberám. Myslím si, že akékoľvek umelecké dielo, a nielen to hudobné, by malo byť odrazom sociálneho a kultúrneho backgroundu svojho tvorcu. O to sa snažím aj ja.
Kedysi som tiež podobne uvažoval. Zastával som názor, že umelecké dielo je presným odrazom jeho tvorcu. Teraz už o tom nie som presvedčený. Napriek tomu, ak sa budeš štylizovať do cudzej „kože“, tak ťa poslucháč veľmi rýchlo odhalí. Pretvárka smrdí! Čo si teda na svojej hudbe ceníš najviac?
Pred každým dielom sa sústredím na to, čo chcem vyjadriť. Až potom uvažujem, ako dané posolstvo vyjadriť cez hudbu. Akademické špekulácie ma nikdy nedokázali zaujať. Vyznieva to asi dosť old-schoolovo, ale ja si myslím, že je to dôležité. Svojim študentom vždy hovorím, že pokiaľ nemajú čo vypovedať, tak pravdepodobne nie je podstatné, aby komponovali.
Ale! Hovoriť o expresívnosti je problematické. Expresívnosť sa nemusí spájať len s výrazom. Môže ísť aj spôsob, akým pracuješ s hudobným materiálom, alebo o to, na ktoré problémy svojou hudbou poukazuješ. Hudba je spravidla o matérii a štruktúre. V mojom prípade sa k tomu pripája aj expresivita a tieto aspekty sa potom navzájom ovplyvňujú...
Takže si jedným z tých skladateľov, pre ktorých je výsledný zvuk najdôležitejší?
Pre skladateľa je dôležité, aby dokázal udržať poslucháčovu pozornosť. Hudba sa od ostatných umeleckých foriem (okrem tanca, pozn. aut.) odlišuje tým, že sa odohráva v čase. Jej tajomstvo sa odkrýva v časovosti, je na ňu priamo naviazaná. Tým sa líši od maľby alebo svetelnej inštalácie. Rád používam analógiu s behom... Ak bežíš, tak nemáš čas zastaviť sa a poriadne sa poobzerať naokolo. Otázka teda znie: koľko hudobných detailov si všimne poslucháč pri načúvaní tvojej skladby? To je skutočným umením skladateľa. Na koncerte znie hudba až do konca, nemôžeš ju zastaviť. Skladateľ preto musí venovať veľkú pozornosť tomu, koľko na takejto „ceste“ poslucháčovi ponúkne.
Máš sa sebou skutočné úspechy. Na Ostravských dňoch novej opery NODO 2018 ti bola premiérovaná opera – žáner, na ktorý si mnohí trúfnu naozaj až v zrelom veku. Ďalším úspechom je, že učíš na Hongkonskej univerzite! Aké sú tvoje rady pre mladších kolegov?
Na takú otázku nie je ľahké odpovedať – jednoducho som mal šťastie na rôzne príležitosti. Ak sa však pýtaš na konkrétne rady, tak najdôležitejšie je byť úprimný k sebe samému. Nepíš hudbu, ktorú nemáš rád a nenasleduj bezdôvodne trendy. Píš tak, ako cítiš, a rečiam ostatných nepripisuj veľký význam. Snaž sa pracovať skutočne zanovito na každej jednej skladbe, pretože nikdy nevieš, čo sa stane! Aj ja píšem veľmi pomaly, za rok skomponujem len niekoľko diel.
Podobný je aj príbeh mojej opery. V Anglicku som sa venoval prevažne komornej hudbe a po návrate do Hongkongu zas prišlo veľa príležitostí pre vokálnu hudbu. Z toho neskôr vyvstala myšlienka na operu. Opera je pritom veľmi luxusná vec. Jedným z dôvodov je, že na jej realizáciu potrebuješ kvantum ľudí. Preto som ju plánoval dokončiť možno tak v štyridsiatke. Avšak na Ostravských dňoch 2017 zapôsobila moja orchestrálna skladba asi natoľko, že ma Petr Kotík sám od seba oslovil s návrhom skomponovať operu pre NODO 2018. Naozaj nikdy nevieš!
Aký trend považuješ v súčasnosti za doménu najmladšej generácie skladateľov? Ja o žiadnom neviem…
Dobrá otázka. Pozrime sa na ňu cez historickú prizmu. V 60. a 70. rokoch minulého storočia prevládali skutočne výrazné trendy. Jeden taký prišiel s Boulezom a Darmstadtom, takzvaná európska avantgarda. V tom istom čase bol podobne silný trend v Amerike (Cage, Wolff, Glass). Počas celej histórie takzvanej súdobej hudby sme boli svedkami rôznych trendov, ktoré však rýchlo stratili na čare a vyprchali. Na jeden si pamätám z čias, keď som navštívil Ostravské dni prvýkrát. Skladatelia vtedy komponovali veľmi krátke skladby. Predstav si tridsaťsekundovú orchestrálnu skladbu. S tým som sa stretol nielen v Ostrave, ale aj v celej Európe. Aj tento trend však zmizol veľmi rýchlo. Som presvedčený, že dnešný ne-trendový čas je dobrá vec. Ľudia sa sústredia na svoj vnútorný hlas a robia hudbu, ktorú majú naozaj radi. Pripomína mi to renesanciu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.