O bohatstve aktivít skladateľa a dirigenta Mariána Lejavu vypovedá žatva hneď niekoľkých CD titulov, ktoré sa objavili v nedávnych mesiacoch: Pavlík Records vydal albumy Fantastickými krajinami piesne s Gustávom Beláčkom a Mnemiranet – 6 Bratislavských koncertov Jevgenija Iršaia. Kým na nich Lejava vystupuje v úlohe dirigenta, čerstvo vydané CD Hudobného fondu Metrum Ensemble plays Marian Lejava – Live in Budapest dáva nahliadnuť aj do jeho skladateľskej dielne. Budapeštiansky súbor, predtým známy pod menom Quaartsiluni Ensemble, uviedol v rokoch 2012–2014 rad koncertov venovaných výlučne hudbe Mariána Lejavu a ich záznamy poskytli dostatok materiálu pre samostatný autorský album. Ten v zhustenej podobe predstavuje tvorbu jednej z najvýraznejších postáv slovenskej skladateľskej scény svojej generácie z prvej polovice minulej dekády.
Vo viacerých rozhovoroch, ktoré si poskytol v uplynulých rokoch, si spomenul, že sa ťa viacerí známi pýtajú, či ešte vôbec komponuješ. A že tvoja odpoveď vždy bola áno, dokonca že komponuješ pomerne veľa, no častejšie ťa hrajú v zahraničí než doma. Vnímaš to ako všeobecný trend, potvrdzujúci ono známe „doma nikto nie je prorokom“, alebo ide skôr o tvoj individuálny prípad?
(Smiech.) Chce sa mi pritakať, že áno, je to potvrdením tohto úslovia, no musím povedať, že je to moja súkromná záležitosť, dôsledok starých kontaktov a priateľstiev, na ktoré človek časom zabudne, no potom sa sčista-jasna znovu objavia – napríklad v podobe objednávky komponovať pre maďarský ansámbel. Spolupráca, ktorá sa spočiatku zdala byť jednorazovou, sa napokon rozvinula do trojročného vzťahu. Koncertov bolo šesť a vznikli z nich nahrávky, na ktoré som si neskôr spomenul, keď Hudobný fond ponúkol možnosť realizovať vydanie autorského CD.
Tvoje kontakty s Maďarmi sa viažu k Ostravským dňom novej hudby?
Áno, v roku 2001, keď som tam bol prvýkrát, ešte ako študent skladby, som spoznal Ádáma Kondora, maďarského skladateľa, ktorý je fascinujúcou a originálnou autorskou osobnosťou. Hneď medzi nami nastalo vzájomné porozumenie v umeleckých aj ľudských otázkach. Náš kontakt sa na dlhé roky stratil a v roku 2012 sa opäť obnovil. Nie síce priamo, ale na základe jeho odporúčania ma oslovil Lajos Rozmán, umelecký vedúci Quaartsiluni Ensemble, a spomenul, že by Ádám rád urobil skladateľský dvojportrét so mnou. Ponúkol som im teda skladby, ktoré sa dali uviesť v ich vtedajšom obsadení a časom sa toto obsadenie rozšírilo. Som za to Lajosovi veľmi vďačný, lebo to rozšírenie bolo nadštandardné; skladba s najväčším obsadením je pre štrnásť hudobníkov, kým súbor má len päť-šesť kmeňových členov. A je možno vecou náhody, že práve v tom čase bol aktívnym členom súboru aj Milan Paľa. Ako ansámblový hráč – ako je to zachytené v skladbe The reVENIers na začiatku albumu – aj ako sólista. Ostatne na albume je dovedna prítomných až 21 hudobníkov!
Podľa akého kľúča si vyberal nahrávky a zostavil dramaturgiu albumu?
Odvíjalo sa to od kvality nahrávok, pretože ide všetko o live záznamy...
… čo sa mi zdá takmer neuveriteľné. Viaceré dosahujú „štúdiovú“ kvalitu…
Áno, aj tím, ktorý nahrávky realizoval, bol takpovediac ideálny – v tom zmysle, že interpret takmer neregistruje prítomnosť technikov s aparatúrou. Z posledného koncertu, z 2. decembra 2014, sa na CD dostali dokonca až tri skladby. Dostali sme vynikajúco nahraný materiál a skutočne si nepamätám, že by som videl čo len jediný mikrofón... Repertoár som vyberal tak, aby som zvolil čo najnovšie skladby a zároveň čo najkvalitnejšie nahrávky. Zhodou okolností to boli diela s najpočetnejším obsadením.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.