Už tri desaťročia je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej skladateľskej scény ako autor nanajvýš produktívny a mimoriadne pohotový, ktorého meno je v povedomí našej hudobnej obce prítomné prakticky neustále vďaka živým predvedeniam aj nahrávkam. Napriek tomu bol uplynulý rok pre skladateľa výnimočný, minimálne z hľadiska nahrávacích aktivít. Pavlík Records vydal Iršaiov cyklus Mnemiranet – Šesť bratislavských koncertov s vynikajúcimi sólistami (M. Paľa, J. Lupták, P. Katina) a s brnianskym sláčikovým orchestrom Opera Diversa pod vedením Mariána Lejavu. Zakrátko, vďaka tomu istému labelu, uzrel svetlo sveta aj ďalší Iršaiov autorský album s názvom Nuclear Sax, na ktorého vzniku sa svojou všestrannou iniciatívou podieľal Ladislav Fančovič. Tým sa však výpočet nekončí...
Začnem možno rečníckou otázkou. Album Šiestich bratislavských koncertov má názov Mnemiranet je síce citátom ruského prekladu jedného z Petrarcových sonetov („Mne mira net“ – pokoja nenachádzam…), no aj tak nevdojak vzniká otázka, či môže byť ruský skladateľ, ktorý dlhodobo žije mimo svojej domoviny, naozaj spokojný. Stravinskij a Rachmaninov emigrovali a veľmi trpeli tým, že už sa nemohli vrátiť…
Oni sa mohli vrátiť, no nechceli. Prokofiev sa vrátil v roku 1936 a potom to oľutoval. Myslím si, že aj preto zomrel pomerne mladý. Je to veľká škoda, lebo práve v tom období sa uňho začal rozvíjať nový a veľmi zaujímavý kompozičný jazyk. Možno sa mýlim, ale bol v ňom skrytý obrovský potenciál, ktorý sa, žiaľ, už nerozvinul tak, ako by mohol.
Ako je to vo vašom prípade? Na Slovensku žijete takmer už tridsať rokov.
Áno, o chvíľu to bude presne tridsať rokov. No ak mám byť úprimný, nevnímam, že som ruský skladateľ. Vnímam sám seba ako človeka. Nevnímam národnosť. Možno to súvisí s tým, že mám rôznorodé korene: jeden starý otec bol Maďar, stará mama bola Židovka, ďalší starý otec bol Ukrajinec, len druhá stará mama bola Ruska a hovorilo sa, že máme aj tatárskych predkov, ale to nie je isté. Jednoducho, žijem svoj život. Pôvodný pracovný názov albumu bol Šesť bratislavských koncertov, mal nadväzovať na ideu Bachových Brandenburských koncertov. Nástrojové obsadenie každého koncertu malo presne kopírovať Bacha, no veľmi rýchlo som si to rozmyslel, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, mal som k dispozícii podľa mňa výborných interpretov, ktorí boli ochotní skladby predviesť, po druhé, v súčasnosti sa Bachove koncerty väčšinou interpretujú so sláčikovým orchestrom. My žijeme v úplne inom svete a v inej dobe a vzťah k hudbe, ktorý dnes panuje, je taký, aký je. No zohnať sláčikový orchester sa predsa len dá – vďaka entuziazmu alebo nejakému grantu. Tak som sa rozhodol nekomplikovať situáciu a koncipovať svoje diela od začiatku pre sólové nástroje a sláčikový orchester. Medzi sólovými nástrojmi mal byť aj klarinet, no koncert preň zastal kdesi pri tretej minúte. Myslel som tu na Braňa Dugoviča, s ktorým som pomerne úzko spolupracoval, no nakoniec to nevyšlo, nechcel som celú vec nasilu tlačiť. A potom, keď sme sa lepšie spoznali s Peťom Katinom, prišiel na rad akordeón. Pre akordeón som písal aj predtým, no ponímal som tento nástroj trocha inak. Názov albumu teda pochádza z koncertu pre akordeón. Milan Paľa bol z tohto názvu trochu rozčarovaný, pretože mal pocit, že tým kvalitatívne vydeľujem tento koncert a staviam nad ostatné v zbierke. Ale mne išlo o ten citát – ako vyjadrenie môjho vnútorného postoja k svetu. „Mne mira net“ – to je všetko.
Nepokoj teda vyviera z hĺbky osobnosti? Alebo je to reakcia na to, čo sa deje vo svete naokolo?
Jedno súvisí s druhým. Základ je pravdepodobne v mojom ...
...pokračovanie článku v čísle 11/2020. Teraz aj v PDF tu
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.