Koncom minulého roka sa na druhej strane rieky Moravy objavil nekonvenčný album Bigbandová elektronika ambiciózneho jazzového orchestra, ktorý pred šiestimi rokmi založil trubkár JIŘÍ KOTAČA. Jeho víziu iného ako swingujúceho bigbandu ocenilo aj renomované americké vydavateľstvo, ktoré si debut Cotatcha Orchestra vzalo pod svoje krídla.
- Ste lídrom medzinárodného kvarteta i orchestra – čo vás viedlo k prevádzkovaniu početného súboru v dobe (tým nemyslím len súčasnú pandémiu), ktorá podobným zoskupeniam príliš nepraje?
Túžba hrať bigbandovú hudbu, ale trochu inú, akú som poznal zo súborov naokolo. Ešte pred tým, ako som začal študovať jazzovú interpretáciu na JAMU, som mal skúsenosti so študentským bigbandom zo Slovácka, odkiaľ pochádzam. Veľmi sa mi páči zvuk bigbandu, ktorého možnosti a farebnosť sú úplne iné ako pri menších kapelách. Pritom som však nechcel hrať klasické „swingovky“ a aby som mohol hrať hudbu, akú by som chcel, založil som vlastný orchester.
- V posledných rokoch vzniklo na Morave viacero bigbandov: od Young Moravia Jazzband Tomáša Černocha cez B-Side Band Josefa Buchtu, Cotatcha Orchestra a najnovšie Lukáš Oravec Orchestra. Je zaujímavé, že všetky tieto súbory vedú trubkári...
Vidíte, to som si ani neuvedomil. V tom prípade ešte musím doplniť trubkárku Štěpánku Balcarovú, ktorá vedie Concept Art Orchestra. Je však pravdou, že v Česku nastala v posledných rokoch v istom zmysle renesancia jazzových orchestrov a popri nich sa objavili aj také, ktoré sa rozhodli hrať nekomerčnú hudbu. A to je práve najťažšie na udržanie súboru.
- Na Slovensko zatiaľ táto renesancia nedorazila a nebyť iniciatívy Matúša Jakabčica, nemáme profesionálny bigband. Ani ten nedokáže zostaviť len z domácich hudobníkov, preto má česko-slovenský, príležitostne aj maďarský rozmer.
Podľa toho, ako poznám Matúša, tak si skôr myslím, že chce zachovať česko-slovenský kontext. Obe scény sú dosť prepojené a stále boli prieniky českých muzikantov na Slovensko a ešte viac Slovákov do Česka. Aj na brnianskej JAMU so mnou študovala približne tretina Slovákov, nehovoriac o slovenských pedagógoch na JAMU: Jurajovi Bartošovi, Rasťovi Uhríkovi či Ľubošovi Šrámekovi.
- S Lukášom Oravcom zdieľate vo svojich orchestroch napríklad saxofonistov Mareka Kotaču a Radka Zapadla, trombonistu Ivana Melina či slovenského kontrabasistu Petra Kormana. Neleziete si navzájom „do kapusty“?
(Smiech.) Lukáš založil svoj orchester pomerne nedávno, tesne pred pandémiou, a keďže koncertné možnosti prakticky skončili, nemali sme šancu vyskúšať, ako to bude fungovať. V lete sme s Cotatcha Orchestra odohrali jediný koncert a počas roka sme mali niekoľko nahrávacích stretnutí, ale to bolo všetko. Na druhej strane bigbandy často nehrávajú ani v normálnom období... Takže „do kapusty“ si zatiaľ nelezieme, hoci si uvedomujem, že sa nám obom trochu okreše výber hudobníkov. V určitom období môžu byť obsadení Lukášom a ja budem musieť hľadať iné riešenia a naopak. Každý z nás však pôsobí vo viacerých kapelách a podobné situácie sú bežné.
- Aké sú na českom trhu možnosti uplatnenia nekomerčných orchestrov? Väčšina slovenských jazzových festivalov si veľké kapely nemôže dovoliť a podujatia typu Bratislavské jazzové dni o ne prakticky nejavia záujem…
U nás je situácia o čosi lepšia a miest na hranie je viacero. Ale tiež to nie je „hitparáda“. Keďže potrebujeme väčšie pódium, niekde sme limitovaní priestorovými možnosťami, a tiež šestnásťčlenná kapela zaťaží viac rozpočet. Ale český trh je predsa len väčší a je tu viac festivalov, ktoré pozývajú bigbandy. S mojím orchestrom robíme viacero projektov, celkovo sme ich mali asi sedem. Samozrejme, niektoré odzneli len raz-dvakrát, iné sme hrali opakovane. Teraz sa situácia skomplikovala, keďže ostalo „visieť“ viacero odložených koncertov z minulého roka a ešte netušíme, čo prinesú najbližšie mesiace. Záujem v každom prípade je, hoci nie vždy sa premietne aj do odohraného koncertu – niekedy to padne napríklad na okresanom rozpočte festivalu.
- Festivaly v okolitých krajinách pravidelne ponúkajú priestor bigbandom – mám skúsenosť napríklad s festivalom JazzBaltica.
V Nemecku sú možnosti omnoho väčšie a myslím si, že to nie je len o veľkosti trhu. O inom kultúrnom povedomí svedčia napríklad aj ich rozhlasové bigbandy špičkovej úrovne. V Čechách ani na Slovensku rozhlasové bigbandy nepôsobia – špecifický je snáď prípad Orchestra Gustava Broma, ktorý čiastočne zastrešuje Český rozhlas. Mal som šťastie, že som v Rotterdame študoval u Wima Botha, ktorý je prvým trubkárom WDR Big Band a poznám odtiaľ aj Ruuda Breulsa. Mal som tak možnosť trochu nahliadnuť pod pokrievku fungovania jazzových orchestrov v Nemecku. Napriek tomu ostávam optimistom, pretože...
... pokračovanie článku v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.