Mezzosopranistka Magdalena Kožená patrí medzi svetovú interpretačnú elitu. Meno si získala spoluprácou s renomovanými dirigentmi tzv. starej hudby a dnes disponuje širokým repertoárom siahajúcim až k hudbe 20. storočia. Najnovšie CD Songs my mother taught me s piesňami českých autorov prišla predstaviť aj na Slovensko. Jeden z dvoch rozhovorov, ktoré pri tejto príležitosti pre slovenské médiá poskytla, sa uskutočnil telefonicky týždeň pred jej koncertmi v Košiciach a v Bratislave.
Po rokoch sa vraciate na Slovensko, kde ste študovali spev na Vysokej škole múzických umení. Prečo ste si vtedy vybrali Bratislavu?
Vysoká škola múzických umení bola vtedy považovaná za najlepšiu školu s najlepšími profesormi. Keď som sa tam hlásila, bol záujem o štúdium spevu trikrát vyšší ako v Brne alebo v Prahe. Hoci moje štúdium nebolo celkom bez problémov, spomínam na toto obdobie veľmi rada. Nie všetkým v škole sa páčilo, že som už vtedy veľa koncertovala so súborom starej hudby. Moja profesorka Eva Blahová ma však podporila, za čo som jej veľmi vďačná. Okrem mohých vecí, ktoré som sa od nej naučila, mi súčasne poskytla aj dostatočnú voľnosť, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. Je dobré, aby človek zbieral počas školy aj praktické skúsenosti. Napriek hektickosti som mala pocit, že niekam smerujem a získala som sebavedomie, že to, čo som si vybrala, budem vedieť robiť.
Obľubili ste si niektorého zo slovenských skladateľov?
Veľmi rada som spievala piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského. Pre môj hlas ale nie je veľa literatúry od slovenských autorov, ktorí vyžadujú skôr dramatickejšie hlasy...
Len krátko po skončení školy a ročnom angažmán vo Viedni sa vám podarilo podpísať dôležitý kontrakt s renomovanou nahrávacou spoločnosťou Deutsche Grammophon. V jednom z rozhovorov ste sa ale vyjadrili, že niektoré veci by ste už dnes robili inak...
Podpísanie kontraktu bolo pre mňa vtedy niečím neuveriteľným. Keď sa ale obzriem späť, nevyhovoval mi vždy celkom spôsob propagácie mojej osoby. Súvisí to so súčasným postavením vážnej hudby a nahrávacieho priemyslu, ktorý sa ocitol v kríze. Bola zrejmá snaha nalákať ľudí na niečo, čo vlastne nebolo podstatou veci – na atraktívny obal CD, publicitu v časopisoch, ktorá sa ale netýkala spevu, a na imidž. Hovorili mi, že si musím vymyslieť niečo ako napríklad, že chodím na motorke, niečo čo bude ľudí zaujímať... Myšlienka, že by mi to pritiahlo nové publikum mi pripadá skôr smiešna. Myslím si, že v umení to takto nefunguje.
Svet klasickej hudby evidentne preberá marketingové postupy šoubiznisu. Do akej miery je to podľa vás v poriadku?
Táto hudba nebude nikdy pre masy. To, že urobím projekt s populárnym spevákom, alebo sa objavím v spoločenských časopisoch, mi neprinesie publikum, ktoré by zaujímal piesňový recitál s dielami Erwina Schulhoffa. Je to ako nafúknutá bublina, cez ktorú sa dostávate do úplne iného sveta. Očakáva sa od vás niekoľko slávnych árií a koncerty na štadiónoch... Akoby ste sa stávali spevákom iného žánru. Keď som ako 25-ročná debutovala v Paríži, bolo to spojené s veľkou propagáciou. Firma dala všade obrovské plagáty. Ľudia si určite hovorili, čo je zač táto mladá blondínka, fotky ako barbie – tá predsa nemôže spievať dobre. Myslím, že vtedy boli kritickejšie ohlasy na môj výkon spôsobené aj tým, že kritici prišli na koncert už mierne podráždení touto propagáciou. Dnes by som to už nedovolila. Ste známa tým, že si kariéru strážite starostlivým výberom repertoáru. Prečo to iní nedokážu? Je veľa mladých spevákov, z ktorých sa firmy a manažéri snažia okamžite získať maximum. Skutočnému talentu to môže skôr poškodiť. Človek si musí dobre rozmyslieť, ktoré úlohy kedy prijme. V tomto som bola vždy nekompromisná, lebo som vedela, že si nemôžem dovoliť chybu, ktorej následkom by bol zničený hlas. Človeka samozrejme sláva priťahuje a odhadnúť hranice niekedy skutočne nie je ľahké.
Na svetové pódiá ste sa dostali s renomovanými interpretmi tzv. starej hudby. Aká to bola skúsenosť?
Keď som ako 16-ročná začínala s barokovou hudbou, bolo u nás všetko dvadsať rokov pozadu. Žili sme v komunizme a na to, čo objavil Nikolaus Harnoncourt a jeho generácia, sme prichádzali sami štúdiom prameňov, čítaním kníh a cez nahrávky. Podľa mňa to malo aj pozitívne stránky, pretože aby sa človek niečo dozvedel, musel vyvinúť určité úsilie. Po otvorení hraníc som sa zoznámila s ľuďmi, ktorí sa historicky poučenou interpretáciou zaoberali už roky a bola to pre mňa veľmi uvoľňujúca skúsenosť. Zistila som, že všetky poznatky predstavujú len určitý návod a vždy ostáva dostatok priestoru pre vlastnú imagináciu. Že nemusím spievať len bez vibrata, alebo, že túto ozdobu nemusím použiť striktne tak či onak. Všetko bolo odrazu veľmi prirodzené.
V čom bola špecifická spolupráca s dirigentmi ako Nikolaus Harnoncourt, Marc Minkowski, Paul McCreesh alebo Simon Rattle?
Každý z týchto velikánov je úplne iný. Títo umelci študovali niektoré diela celý život a na základe konkrétnych historických faktov majú o nich veľmi jasnú predstavu. Napriek tomu sa ich výsledky dokážu od seba diametrálne líšiť. Zdá sa, akoby mal každý kus svojej pravdy. Rada skúšam nové veci, takže ma to skôr teší, ako ruší. Napríklad Harnoncourt je veľmi striktný, čo sa týka temp. Má ich často úplne iné ako ostatní, za čo býva niekedy kritizovaný. On má však takú charizmu a vieru v svoju pravdu, že keď človek spieva pod jeho taktovkou, urobí všetko preto, aby to bolo tak ako chce. V tom je sila osobnosti dirigenta a rozdiel medzi priemerným dirigentom a géniom. Že človek, ktorý mal pôvodne inú predstavu, sa v hudbe aj napriek tomu zrazu cíti dobre, prirodzene a má z nej radosť.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.