Logo HŽ

Agata Schindler: "Doležité je nezabudnúť"

Keď som sa minulý rok v novembri zúčastnila na treťom uvedení Terezínskeho koncertného večera (premiéra koncertu sa uskutočnila 16. 11.), ktorý na Malej scéne drážďanskej Semperovej opery zostavila a moderovala moja priateľka, muzikologička Agata Schindlerová, zostala som prekvapená i zaskočená. Prekvapená záujmom verejnosti o toto podujatie a zaskočená tým, ako na mňa ten večer zapôsobil. Bola som hrdá na priateľku a ohromená z neznámeho, o čom som síce viackrát v našich rozhovoroch počula, ale v sále, kde okrem účinkujúcich a poslucháčov nebolo v podstate nič, len strohá čierna scéna, reflektor osvetľujúci interpretov, moderátorku a občas niektorý z ilustračných záberov v pozadí (noty, portrét skladateľa), som viac ako inokedy pochopila, čím sa vlastne už roky zaoberá a aký to má význam. Môj rozhovor s ňou sa týka jej výskumnej práce v oblasti tzv. prekliatej či zabudnutej hudby a hudobníkov v období, keď svet ovládal Adolf Hitler a jeho krutá ideológia.

Čo máme chápať pod pojmom „prekliata hudba“ a ktorého obdobia sa týka?

„Prekliata, prenasledovaná či zakázaná hudba“ nie je len hudobný pojem, používa sa aj pre iné druhy umenia. V prípade hudby je spoločným menovateľom tvorby, jej autorov a interpretov, ktorí sa v 30. a v prvej polovici 40. rokov minulého storočia dostali hlavne z „rasových“ dôvodov do nemilosti. Nacistické zákony vyradili v Nemecku už v roku 1933 tzv. „neárijských“ hudobníkov a ich diela z verejného hudobného života. Postihnutí boli samozrejme aj hudobní vedci a pedagógovia hudby na všetkých školách, vrátane univerzít, ktorí v dôsledku týchto zákonov nesmeli vykonávať svoje povolanie. Tieto normy postupne uplatňovali nacisti vo všetkých nimi obsadených krajinách Európy. „Len“ existenčne a psychicky sa dotkli tých, ktorí pred nimi zavčasu unikli do exilu, ale trpko až tragicky tých, ktorí ostali doma až dovtedy, kým neboli deportovaní do koncentračných táborov. Mnohí sa z nich nevrátili.    

V jednom z našich rozhovorov si spomenula, že v ohlase na Terezínsky koncertný večer ti jeden tvoj známy, drážďanský skladateľ, napísal, aké máš šťastie, že si našla svoju životnú tému. Mnohým ľuďom sa to nepodarí nikdy. Kedy si sa začala vážne zaoberať myšlienkou, že sa budeš venovať téme zabudnutých skladateľov?

Ako sú mnohé veci a udalosti v živote človeka súhrou náhod, i pre mňa bolo takýmto šťastím „ postretnúť“ úsek dejín hudby, ktorý bol málo prebádaný, vlastne nebol známy skoro vôbec. Bolo to po roku 1990, keď som po zrušení drážďanského Zväzu skladateľov, kde som dlhé roky pracovala, hľadala novú náplň života. Zhodou okolností sa v roku 1995 v Drážďanoch otváralo malé vedecké pracovisko s cieľom venovať sa okrem iného výskumu hudby, ktorá bola v období vládnuceho nacionálneho socializmu perzekvovaná. Pracovisko malo síce z dôvodu neriešiteľných finančných problémov krátky život, ale táto téma ma natoľko zaujala a ovplyvnila môj život, že som sa jej dodnes nevzdala. Po zrušení pracoviska som sa rozhodla venovať výskumu na tzv. voľnej nohe. Toto rozhodnutie mi prinieslo slobodu v ďalšom konaní. S prenasledovaním židovských hudobníkov som bola konfrontovaná už počas na štúdií na Univerzite Komenského v Bratislave. Silné dojmy vo mne zanechal nielen Oscarmi ovenčený film Obchod na korze, ale i posledný koncert Karla Ančerla s Českou filharmóniou tesne pred jeho emigráciou, na ktorom som sa zúčastnila v Prahe po roku 1968. Tam som sa dozvedela, že tento umelec prežil koncentračné tábory Terezín a Osvienčim. O tom, čo bol koncentračný tábor, som však už vedela. Začiatkom 60. rokov sme s rodičmi navštívili Osvienčim. Vtedy, ako 12-ročná, som na vlastné oči videla hromady vlasov, ktoré ostali po zavraždených ľuďoch, ako aj kopec detských topánočiek, jedinú pamiatku na deti zavraždené v plynových komorách. Ešte aj dnes ma vtedajšie myšlienky neustále sprevádzajú a niekedy mám pocit, že som sa zabudla smiať...    

Prečo si myslíš, že obdobie nacionálneho socializmu a osud židov vyvoláva v Nemecku taký silný ohlas aj po viac ako 60 rokoch od skončenia 2. svetovej vojny? Týka sa tento záujem najmä kultúry, respektíve hudobného umenia?

Táto otázka nezodpovedá skutočnosti. Prenasledovanie židovského obyvateľstva a všetky jeho následky boli už po skončení vojny predmetom výskumu napríklad tých, ktorým sa podarilo ujsť do exilu. Čo sa týka samotného Nemecka, myšlienka holokaustu pochádza z tejto krajiny. Predovšetkým Nemci sa s minulosťou musia a chcú vyrovnať, pretože oni boli „majstrami smrti“. V Nemecku sa vedci touto témou zaoberajú už vyše 30 rokov. Stala sa predmetom výskumu a záujmu i v mnohých iných krajinách Európy a na americkom kontinente. Ako som už uviedla, keďže prenasledované boli všetky vrstvy spoločnosti, téma výskumu je akoby bez dna.    

Ako si vôbec začala svoj výskum?

Znie to paradoxne, ale na začiatku som v podstate nevedela, čo a kde mám hľadať. Začať či pokračovať tam, kde už boli čiastočné výsledky známe, som nechcela. Vedome som vstúpila do neprebádaného terénu. Pátrala som po hudobníkoch, ktorí boli kedysi regionálne alebo v širších kontextoch známi, ale po roku 1933 ušli do exilu alebo sa po deportácii do koncentračných táborov nevrátili. Z rôznych dôvodov zapadli v hudobnej histórii do zabudnutia. Dostať sa k menám osôb, pohybujúcich sa do roku 1933 vo svetle reflektorov, ktoré boli pre mňa zaujímavé, bol dlhý proces. Paradoxne mi najviac pomohla nacionálne-socialistická literatúra. Nacisti vydali v roku 1940 Lexikón židov v hudbe. Bola to publikácia obsahujúca mená zakázaných skladateľov a názvy ich diel, mená interpretov, hudobných vedcov a kritikov. Po niekoľkotýždňovom štúdiu lexikónu som získala vyše 100 mien, ktoré mali nejakú súvislosť s Drážďanmi. Predmetom môjho výskumu sa stali predovšetkým tie.    

Čo znamená v bádateľskej praxi odhaľovať stopy zabudnutých hudobníkov?

Po väčšine tých mien nebolo ani stopy, od roku 1933 sa nimi nikto nezaoberal. Kto bol kto a čo sa s nimi stalo nevedeli povedať ani etablovaní domáci hudobní historici. Navyše, vo februári 1945 ľahli Drážďany po bombardovaní popolom a vtedy zhoreli aj tamojšie orchestrálne a divadelné archívy. Začala som teda na kolene – rozmýšľaním, kde by bolo napríklad možné niečo získať o hudobnom historikovi, klaviristovi, skladateľovi a bývalom hudobnom riaditeľovi drážďanskej činohry Dr. Arthurovi Chitzovi, ktorý pochádzal z Prahy a zahynul v gete v Rige. Kde by mohli byť materiály o poprednom klaviristovi a usporiadateľovi Paulovi Aronovi, ktorý si zachránil život v americkom exile. Internet bol v tom čase iba v plienkach, ostalo mi len telefonovať a písať nespočetné listy do domácich a zahraničných archívov. Zaujímavé je, že oficiálne archívy poskytli a dodnes poskytujú minimálne informácie, svetlo do tmy prinášajú skôr osobné kontakty. Takéto bádanie niekedy hraničí doslova s metódami kriminalistov...    

Výsledky tvojho výskumu boli prezentované vo viacerých štúdiách v odbornej literatúre, lexikónoch či v dennej tlači, ale aj v referátoch na konferenciách a dvoch publikáciách. Tá druhá, ktorá vyšla v roku 2003 pod názvom Dresdner Liste (Drážďanský zoznam), je u nás asi známejšia, bola recenzovaná i v Hudobnom živote. Slovenskej verejnosti je pravdepodobne menej známa tvoja prvá rozsiahlejšia práca, ktorá vyšla pod názvom Aktenzeichen, Unerwünscht v Drážďanoch v roku 1999...

Publikácia Aktenzeichen‚ Unerwünscht (Záznam spisu „nežiaduci“) vznikla po trojročnom bádaní. Jej obsahom bolo prvé zmapovanie situácie prenasledovaných židovských hudobníkov na drážďanskom hudobnom poli v rokoch 1933—1945. Boli v nej uverejnené aj prvé životopisné kapitoly, ktoré sa mi podarilo zostaviť v prvej etape bádania. Táto publikácia bola vlastne sprievodnou knihou k rovnomennej výstave, ktorú som zostavila zo získaných materiálov – fotografií umelcov, plagátov a programov koncertov, recenzií, ale i mimoriadne vzácnej korešpondencie. Po prvýkrát si verejnosť mohla pozrieť tváre ľudí, ktoré po roku 1933 zmizli z verejného života, a pozrieť si dokumentáciu (i keď len čiastkovú) ich činnosti. Výstava bola inštalovaná v niekoľkých kultúrnych inštitúciách v Drážďanoch, dostala sa i do Prahy, Schwerinu, napokon si našla stále miesto v reprezentačnej Vile Salzburg v Drážďanoch. Príležitostne si ju zapožičiavajú rôzne inštitúcie, ako tomu bolo naposledy počas Terezínskeho koncertného večera na Malej scéne Semperovej opery. Informácie o výstave v Prahe uverejnené na internete mali mimoriadny prínos pre ďalšie bádanie. Na ich základe sa mi ozval pán Michael Sheets z USA, jeden z vnukov Arthura Chitza, ktorý sa týmto spôsobom vlastne dozvedel dovtedy jemu neznáme veci o svojom starom otcovi. V priebehu dvoch týždňov ma navštívil. Jeho prekvapenie a radosť z faktov, ktoré mu výstava a kniha poskytli, sa stali preňho a všetkých ďalších potomkov Arthura Chitza zadosťučinením za všetko poníženie a zbytočnú smrť bývalého hudobného riaditeľa drážďanskej činohry. Rodina mi dala celý rad ďalších nových informácií a fotografií.    

Ako sa píše kniha o niečom, o čom ešte nikto nepísal?

Predovšetkým je to zodpovednosť zachytiť udalosti, ich kontext a témy podľa najlepšieho vedomia a svedomia – samozrejme musia byť podložené pramenným materiálom. Moje publikácie obsahujú vždy zoznam navštívených archívov, preštudovanej tlače a pozostalostí, na ktoré sa odvolávam. Patrí to ku každej serióznej vedeckej práci. Dôležité je tiež byť politicky a azda aj religiózne nezávislým, a mať odvahu pomenovať veci pravým menom. A spomeniem snáď ešte niečo: dlhé mesiace sedieť nad rukopisom knihy, v ktorej sa premietajú nielen obrazy hudobných aktivít daných osôb, ale aj ich dnes takmer nepredstaviteľné tragické životné osudy, je duševne značne vyčerpávajúce. Človek sa s osobami a ich osudmi stotožní, všeličo s nimi takmer pretrpí.  

Ako vôbec prebieha výskum témy z nedávnej minulosti, ktorá bola do určitého času v bývalej NDR snáď i tabuizovanou, nežiaducou, čo mohlo znamenať sťažený prístup do archívov miest a ich inštitúcií, mlčanlivosť rodiny, priateľov či známych dotknutých osôb... Stretla si sa aj s negatívnymi ohlasmi?

Na túto otázku môžem odpovedať iba čiastočne, pretože som sa témou začala, žiaľ, sama zaoberať až v roku 1995. Ale nemyslím si, že téma holokaustu bola v NDR tabuizovaná. Keď mohli v literatúre faktu vychádzať na danú tému publikácie všeobecného charakteru, mohli určite vo väčšej miere vychádzať aj v oblasti hudby. Skôr by sa dalo povedať, že v hudobnej oblasti sa skôr nenašli historici, ktorí by sa témou zaoberali a stáli za znázornením tohto úseku histórie v rámci dejín hudby. Samozrejme, pred rokom 1989 nebolo možné tak relatívne ľahko získavať informácie ako dnes, medzinárodné kontakty boli značne obmedzené. Je to veľká škoda, pretože pred 30 či 40 rokmi by bolo možné stretnúť viac pamätníkov a očitých svedkov. Počas mojej činnosti na tomto poli som sa stretla nielen v Drážďanoch, ale na celom území Nemecka, v blízkom a ďalekom zahraničí iba s pozitívnymi reakciami. Kto vedel a mohol, ten pomohol.

Pokiaľ dobre viem, úzko si spolupracovala s inštitúciami a ľuďmi v Čechách, kde sa tomuto obdobiu či jednotlivým skladateľom a ich tvorbe (P. Haas, H. Krása, V. Ullmann, G. Klein) venuje značná pozornosť. Ty si ale neobišla ani svoje rodné Slovensko...

Čo sa týka hudby na Slovensku v období Slovenského štátu v rokoch 1939—1945, tu som vstúpila na neprebádaný terén. Problematika ma zaujala hlavne preto, lebo o nej nebola nikde zmienka. Pramenný mate- riál som našla hlavne v Národnom archíve v Bratislave, v dobovej tlači, ako i v pozostalostiach u príbuzných prenasledovaných. Výsledky odzneli na konferencii v roku 2006 v Košiciach a v roku 2007 boli publikované aj v časopise Hudobný život. Z prvých záverov z faktov vyplynulo, že perzekvovanie hudobníkov prebehlo aj na Slovensku, že aj mnohí tunajší hudobníci prežili koncentračné tábory, do ktorých ich nedeportovali Nemci, ale podľa ich vzoru a zákonov príslušníci vlastného slovenského národa. Sama som bola prekvapená, že koncentračný tábor prežil aj môj bývalý kolega Alfréd Zemanovský, s ktorým som v 70. rokoch pracovala vo Zväze slovenských skladateľov. Téma rasového prenasledovania v oblasti hudby na Slovensku si vyžaduje a zaslúži ešte veľa pozornosti.  

Ako hodnotíš z pozície muzikologičky hudobné aspekty tvorby skladateľov, s ktorými si sa vo svojom výskume stretla? Zaujal ťa niektorý viac a prečo? Je možné ich tvorbu zaradiť do niektorého vývojového prúdu hudby 20. storočia?

Počas 15-ročnej výskumnej činnosti sa mi dostal do rúk celý rad neznámych či zabudnutých kompozícií. Zavrieť ich do jednej škatuľky nie je možné, ide o rozdielne osoby, o ich rozličné osudy a kompozičné štýly. Diela jedného zo zabudnutých skladateľov, Waltera Kaufmanna, pochádzajúceho z Karlových Varov, som našla v hudobnej knižnici v Bloomingtone v USA a v Bombaji. Nachádzajú sa medzi nimi opery, balety, symfónie, inštrumentálne koncerty a komorná hudba. Komponoval ich v Prahe, Berlíne, Indii, Kanade a v USA. Jeho život emigranta v krajinách na troch kontinentoch ho prinútil čiastočne komponovať tak, aby sa mohol tvorbou v danej krajine uživiť. Je známy ako jeden z popredných etnomuzikológov zaoberajúcich sa orientálnou hudbou. Z jeho komornej tvorby sa mi podarilo do programu viacerých autorských koncertov zaradiť niektoré z jeho piesní a klavírnych diel. Ohlas bol pozitívny. Kompozične ma však najviac zaujal drážďanský rodák Paul Aron, ktorý je ako skladateľ ešte veľkou neznámou. V jeho pozostalosti v New Yorku sa nachádzalo v rukopise 22 piesní a zopár klavírnych kompozícií. Na autorských koncertoch, ktoré som venovala Paulovi Aronovi, boli takmer všetky diela medzičasom premiérované, jeden cyklus je zaznamenaný na CD. Jeho piesne považujem za rovnako pozoruhodné ako sú piesne Richarda Straussa. Podľa môjho názoru patria k tým najlepším, ktoré v 20. storočí vznikli. Interpreti sa o ne začínajú zaujímať – a to je hádam najväčšia odmena za moju dlhoročnú prácu.    

Pri bádaní po osudoch jednotlivých hudobníkov si sa dostala do osobného kontaktu s ich pozostalými, rodinami, priateľmi, kolegami. Tvoje výskumy ťa zaviedli i do vzdialených krajín – do Indie, Izraela, USA. Aké boli konkrétne ciele týchto zahraničných exkurzov?

Nie som človekom, ktorý túži po ďalekých krajinách, posadiť sa na množstvo hodín do lietadla mi spôsobuje skôr šok ako potešenie. Pozvania do uvedených krajín ma preto zaskočili. Keďže tieto cesty súviseli s výskumom, absolvovala som ich. Do Jeruzalemu ma pozvala klaviristka Edith Krausová, ktorá sama prežila koncentračný tábor Terezín, kde interpretovala o. i. diela Viktora Ullmanna. I keď má dnes vyše 95 rokov, jej bystrá pamäť je pre bádateľa spoľahlivým prameňom. Navyše prechováva doma súkromný archív, v ktorom sa nachádza množstvo koncertných programov, recenzií a fotografií. Od nej som získala materiály o Walterovi Kaufmannovi a informácie o klaviristke Juliete Arányiovej, ktorá pochádzala z Brezna.. Do Bombaja ma pozval tamojší Goetheho Inštitút na medzinárodnú muzikologickú konferenciu. Predniesla som na nej referát o Walterovi Kaufmannovi, ktorý z Prahy emigroval v roku 1933 do Bombaja, navštívila som miesta Kaufmannovho pôsobenia a stretla som indických hudobníkov, ktorí sa naňho ešte pamätali. Do USA som sa dostala na pozvanie potomkov Arthura Chitza. Na americkom kontinente som na jednom veľkom mítingu predstavila jeho hudbu vôbec po prvýkrát. Každá z týchto ciest bola pre mňa novým vzácnym kamienkom do mozaiky, z ktorej pozostáva výskum.  

Je všeobecnou pravdou, že o kráse hudby vypovie hudba samotná, keď zaznie... O pravdivosti tohto tvrdenia som sa napokon opäť presvedčila na už spomínanom Terezínskom koncertnom večere v Drážďanoch. Snom každého muzikológa, ktorý sa venuje výskumu, je oživiť hudbu archívov, priblížiť ju poslucháčovi a presvedčiť ho o jej kvalitách a hodnotách. Takýto sen máš zaiste i ty. Ako sa ti ho darí napĺňať?

Presvedčiť poslucháčov o kvalite objavenej neznámej hudby je naozaj vrcholom výskumnej činnosti. I keď sa to zdá absurdné, konkrétne Terezínsky koncertný večer priblížil na vysokej interpretačnej úrovni hudbu a koncertný život v koncentračnom tábore. V Terezíne, kde boli deportovaní všetci židovskí hudobníci z Prahy, sa so súhlasom nacistov uskutočňovali koncerty podobné koncertom európskych veľkomiest, vrátane operných a oratoriálnych predvedení. Väzni sa im smeli venovať po ťažkých denných prácach a o hlade, v katastrofálnych hygienických podmienkach a s vedomím blížiacej sa smrti. Z písomných a ústnych spomienok vieme, že hudba im pomohla aspoň na krátku chvíľu zabudnúť na útrapy a že bola pre nich „prameňom čerstvej vody“ v beznádejnej situácii. Keď sa dnes formou koncertu podarí priblížiť publiku túto situáciu, má to podľa mňa veľký význam.  

Počas 15 rokov, čo sa zaoberáš danou témou, si stretla rôznych ľudí, rôzne reakcie. Čo ti robí radosť, čo ťa snáď hnevá?

Nešťastná som hlavne z toho, aké je nekonečné ťažké vrátiť späť do hudobného života tých, ktorí boli prenasledovaní. Carl Maria von Weber či Richard Wagner zostanú asi naveky na Olympe, lebo majú svojich „advokátov“ a ich pokračovateľov, ktorí sa im venujú už celé desaťročia, všetko má svoju tradíciu a tak je to v poriadku. Tí prenasledovaní, ktorí museli svoje pôsobisko opustiť a tí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch bez stôp, nemajú za sebou, za svojou tvorbou a za svojou činnosťou takúto dostatočnú loby. Treba vynaložiť ešte veľa úsilia, aby sa prinavrátili do hudobného života a jeho histórie, z ktorej pred rokom 1945 násilne vypadli. Inak to nie je ani na Slovensku. Radosť mi spôsobuje každý krok, ktorý sa vydarí. Myslím tu hlavne na moje projekty koncertov, ktorých dramaturgia spočíva z tvorby zabudnutých a neznámych diel, ale tiež z repertoáru interpretov, ktorí v 20. a 30. rokoch minulého storočia koncertovali v rôznych mestách Európy. Tieto projekty koncipujem výlučne ako moderované hudobné večery, počas ktorých priblížim publiku život a umeleckú činnosť programovaných osôb. Najviac takýchto koncertov sa uskutočnilo v Drážďanoch, ale aj v Prahe, Berlíne, Regensburgu a iných mestách. V diskusiách po koncertoch sa takmer vždy vyskytne tá istá otázka: „Ako je možné, že o tejto kvalitnej tvorbe sme dosiaľ nepočuli?“ Z takejto reakcie mám veľkú radosť a zisťujem, že skutočná radosť je vážna vec.    

Činorodý človek sa nikdy nenudí a ak náhodou aj áno, tak len dovtedy, kým si nevymyslí ďalšiu činnosť, ďalšie ciele, ďalšie plány. Ty k takýmto ľuďom patríš. Aké sú teda tvoje plány do budúcnosti?

Ku krátkodobým plánom patria projekty ďalších koncertov s moderovaním, k dlhodobým napísanie životopisu Arthura Chitza, ktorý si to z viacerých hľadísk zaslúži. Ako hudobný historik poukázal na nedostatky v Köchelovom zozname a objavil jeden neznámy Beethovenov autograf, ktorý aj sám v roku 1915 v Ústí nad Labem prvýkrát interpretoval. Ako skladateľ skomponoval desiatky scénických hudieb, z ktorých sa našťastie niektoré zachovali. Ako vyhľadávaný klavirista spolupracoval s vynikajúcimi sólistami a komornými hráčmi na koncertoch v rôznych veľkých mestách. Snáď sa mi podarí nájsť i jeho viaceré doposiaľ stratené komorné skladby, ktoré mali premiéry koncom 19. a začiatkom 20. storočia v Prahe. Vytvoriť vydarený a vierohodný obraz o takomto činorodom človeku snáď najlepšie priblíži a odkryje obludnosť jeho prenasledovania, deportácie a smrti.    

Ak sa teraz vrátime na začiatok nášho rozhovoru – pokladáš sa za šťastného človeka, ktorý našiel vo svojej práci svoju životnú tému?

Nie je dôležité, či som šťastná ja, dôležité je, že bádaním a výskumom „ožijú“ neprávom zabudnutí ľudia. 

Agata Schindler je slovenská muzikologička pôsobiaca v Drážďanoch. Predmetom jej výskumu sú osudy skladateľov a hudobníkov, ktorí boli v rokoch 1933–1945 prenasledovaní národnými socialistami. Je o. i. autorkou publikácií Aktenzeichen „Unerwünscht” : Dresdner Musikerschicksale und nationalsozialistische Judenverfolgung 1933–1945 (1999) a Dresdner Liste: Musikstadt Dresden und nationalsozialistische Judenverfolgung 1933–1945 in Wort und Bild; ein Beitrag zur Dresdner Musikgeschichte (2003) o židovskej komunite hudobníkov v Drážďanoch. V roku 2007 pripravila pre Hudobný život seriál Hudba medzi životom a smrťou. K dôsledkom politiky národného socializmu na hudobný život Slovenska. Hudbu prenasledovaných umelcov sa snaží vrátiť aj do koncertného života, v roku 2008 moderovala napr. sériu koncertov s názvom Theresienstädter Konzertabend – Musik als Todesverweigerung.

 




Aktualizované: 18. 05. 2016