Nedokončené spomienky – Pavol Polanský (14.6.1925 – 17.3.2010)

Keď som v roku 2008 požiadal Pavla Polanského, aby čo najpodrobnejšie sumarizoval svoje spomienky, jeho reakcia bola veľmi pozitívna. Pohotovo odpovedal na prvé otázky, týkajúce sa svojho rakúskeho pôsobenia a v sprievodnom liste písal: „Milý Igor, toto je moja prvotina. Skutočne to trvalo 83 rokov, kým prišiel pán Wasserberger a vyžmýkal zo mňa spomienky. Napíš, či Ti to tak vyhovuje a ja budem ihneď intenzívne pracovať.“ Ďalšia odozva prišla až o niekoľko mesiacov a znamenala dokončenie reminiscencií na kariéru v rakúskom rozhlase. K tretej časti, v ktorej sme sa konečne dostali k prvým hudobným podnetom v detstve, pripojil slová: „Ospravedlňujem sa, ale mal som zdravotné problémy; nielen nohy, ale aj oči mi zase začali blbnúť a to pri počítači dosť vadí. No nakoniec je zase všetko ako tak v poriadku a pokúsim sa pokračovať v duchu našej predchádzajúcej korešpondencie.“ Žiaľ, tento zámer sa už neuskutočnil...

Začnime od tvojho životného zlomu – od príchodu do Rakúska. 

O tom, ako sme opúšťali Bratislavu, nebudem dlho rozprávať: každý si dokáže predstaviť, aké to je, keď sa dopoludnia rozhodneš odísť a o štvrtej poobede si s troma deťmi, manželkou a tým najnutnejším na rakúskej hranici. Bolo to 28. augusta 1968. Milým prekvapením v tej napätej situácii bolo oslovenie rakúskeho hraničiara, ktorý dostal predtým niekoľko telefonátov, či nás ešte nevidel na hranici. Boli to rakúski priatelia, niekoľkokrát volal Bill Ramsey, známy americký spevák a entertainer, jeden z mojich skutočných priateľov. Od rakúskych hraničiarov som dostal odkaz, že nás v každom prípade očakávajú v obchode s hudobnými nástrojmi Musikhaus Bauer na viedenskej Mariahilferstrasse. Keď sme tam podvečer dorazili, nastalo veľké privítanie, už v priebehu niekoľkých minút sa rozdrnčali telefóny a niekoľko dobrých priateľov – kolegov muzikantov a „rozhlasákov“ – vyjadrilo radosť, že som sa rozhodol z okupovanej krajiny odísť. Prvú noc si nás „rozobrali“ kamaráti: manželka s deťmi ostala u rodiny Weissovcov, ktorá vtedy vydávala časopis Jazz Podium, a ja som spal u Johanna Fritza, prezidenta Európskej jazzovej federácie. Začínal som tušiť o svojej pozícii v Rakúsku, o ktorej som do tých čias, pravdupovediac, nevedel. Ako stále v mojom živote, za to môžem ďakovať len hudbe a jazykom, ktoré som ovládal.  

 Gustav Brom 1947 v rozhlasovom štúdiu na Zochovej ulici

 

Autorita v zahraničí    

Poznáme mnoho emigrantských osudov, ale nespomínam si na také okamžité uplatnenie hudobníka v profesionálnom živote v cudzej krajine. Pripravoval si sa na podobnú situáciu?

Ešte počas práce v bratislavskom rozhlase som sa zaujímal o program Radio Wien, vtedajšieho rakúskeho rozhlasu. Častým počúvaním som si pamätal mená programových pracovníkov a pokiaľ som mohol, čo nebolo jednoduché, nadviazal som s nimi písomný kontakt. Z Radio Wien sa dalo mnohému priučiť, najmä pokiaľ som mal záujem túto činnosť profesionálne vykonávať. To bolo v čase tvrdého reálneho boľševizmu 50. rokov. Keď sa ľady začali málinko topiť, rozšíril som svoje viedenské kontakty o osobné stretnutia s pracovníkmi rádia, ktorých som pozýval do Bratislavy. Prijali ho napríklad Günter Schiffter, Eva Maria Keiser alebo spomínaný Johann Fritz, teda ľudia okolo muziky, najmä jazzu.    

Tvojej autorite v zahraničí značne pomohla kariéra medzinárodne uznávaného hudobníka v období od konca 50. rokov až po odchod do zahraničia.

Keď sa v roku 1958 začala moja druhá muzikantská kariéra, po odchode zo služieb Československého rozhlasu sa moje aktivity rozšírili o časté hranie s domácimi, teda aj českými skupinami. Mnoho zahraničných zájazdov som absolvoval napríklad s S+H Quintet a Pražským dixielandom. Svoje priateľstvá v Rakúsku som takto upevňoval osobným stykom. V Mníchove som sa stal členom vynikajúcej skupiny The Munich All Stars, neskôr som hral so švajčiarskym orchestrom Tremble Kids. V tých časoch to boli vyhľadávané súbory, ktoré boli vítanými hosťami na rôznych jazzových festivaloch. Bol som napríklad v belgickom Comblain La Tour, kde som sa prvý raz osobne stretol s Bennym Goodmanom a jeho orchestrom, ako aj s tenorsaxofonistom Johnom Coltranom. Nepredstaviteľným zážitkom bolo stretnutie s Quincym Jonesom a Countom Basiem na festivale vo švédskej Landskrone v roku 1963. Bolo úžasné hrať na tom istom pódiu pre obrovské publikum ako tieto orchestre. Nevyhýbali sme sa ani amatérskym podujatiam – vo Viedni mal tradíciu súťažný Amatérsky jazzový festival, ktorý organizovala Európska jazzová federácia. S Pražským dixielandom sme ho vyhrali dvakrát, cenu a pohár sme druhýkrát prevzali z rúk Duka Ellingtona. Po jej odovzdaní odohral koncert so svojím orchestrom a tam som naživo prvýkrát počul zvučku Conoverovej relácie Take the “A” Train, ktorú som poznal len z vysielania Hlasu Ameriky. Bol som dojatý k slzám.    

Premýšľal si už vtedy o emigrácii?

Rok 1963 bol pre moju muzikantskú kariéru veľmi dôležitý: so súborom S+HQ sme účinkovali v slávnom kodanskom klube Jazzhus Montmartre a vo Viedni som sa stal stálym členom poroty jazzového festivalu, čo znamenalo nadväzovanie ďalších známostí a priateľstiev. Po festivalových vystúpeniach sa v kluboch jamovalo do rána, a tak som mal možnosť hrať so svetovými špičkami. Čo pre bubeníka znamená skvelý kontrabasista, som si uvedomil, keď som sa na pódiu ocitol s Jimmym Woodom, ktorý bol chvíľu predtým členom Ellingtonovho orchestra. Zážitkom bolo aj spoločné účinkovanie so skvelými Rakúšanmi ako Erich Kleinschuster, Fritz Pauer, Fatty George a ďalší. Toto všetko bolo spojené s nahrávkami viedenského rozhlasu a umožnilo mi to nadviazať ďalšie kontakty. Netušil som však, že mi to o niekoľko rokov pomôže pri zakladaní novej existencie; vtedy som o emigrácii neuvažoval. Kuriozitou neskôr bolo, že z Bratislavy sme odchádzali bez uvažovania o tom, kam emigrujeme.  

Nacvik v Astorke (Hronec, Polansky, Ed. Vizvári, Jurkovič, Belan, Henter, Koval

 

Rozhlas    

Zvažoval si okrem Rakúska aj iné krajiny? Ako si získal zamestnanie v Rakúsku?

Odišli sme piati: manželka Katka – dlhoročná rozhlasová redaktorka –, synovia Paľo, Peter a Ďurko. V aute sme mali to najnutnejšie: bicie nástroje a niekoľko mojich najmilších elpéčok. Napriek fantastickému prijatiu som na druhý deň podal registráciu do Kanady a Austrálie. Keď som to oznámil Fritzovi, reagoval s počudovaním: „Zbláznil si sa? Si Európan, čo budeš robiť v zámorí?“ Pýtal som sa ho, kto má o mňa v Európe záujem (to sa ozvalo moje socializmom vypestované „sebavedomie“). Odpovedal otázkou: „Pokiaľ by bol záujem, zostaneš?“ To už stálo za uváženie. „Zajtra o jedenástej sa máš hlásiť u Gerda Bachera, generálneho intendanta rakúskeho rozhlasu,“ zakončil. Na druhý deň ma Bacher po polhodinovom rozhovore poslal za šéfom Ö3, pánom Grissemannom; skrátka a dobre 3. alebo 4. septembra som mal v rámci tretieho programu rakúskeho rádia svoju kanceláriu a  1. októbra 1968 som vysielal svoju prvú reláciu Musik zum Träumen, ktorú som potom 21 rokov neopustil bez ohľadu na to, akú funkciu som počas tohto obdobia zastával.    

Ako zvukový režisér si spolupracoval na koncertoch amerických hviezd vo Viedni. Aké máš na to spomienky? Tvoja viedenská pozícia umožňovala tvojim bratislavským priateľom bezplatnú účasť na koncertoch. Bolo to vtedy pre nás i vďaka tebe okno do sveta.

V rakúskom rozhlase ma zaujímalo všetko, čo sa týkalo jazzu, populárnej hudby a hudby vôbec – od programu po výrobu. Hudobná réžia bola vždy mojím koníčkom a keď som ponúkol tieto služby, zistil som, že to bolo pole neorané. Vo Viedni v tom čase ešte existovala obrovská produkcia nemeckej hudby v gramofónovom priemysle štúdia Austrophon, takže rozhlas v tom čase hral len druhoradú úlohu. Keď v októbri 1968 rozhlas nahrával viedenský koncert jazzového orchestra Illinoiskej univerzity, oslávil som svoju prvú hudobnú réžiu. Dodnes mám v archíve tento záznam ako milú pamiatku. Neskôr som pracoval na nahrávaní najslávnejších svetových big bandov; je priam neuveriteľné, že medzi nimi boli Ellington, Basie, Kenton, James... Koncom 70. rokov som potom robil produkcie pre rozhlas a televíziu súčasne: v tom čase televízia nevysielala v stereu a tak som vymyslel, že budú vysielať obraz a my v rádiu k tomu zvuk v stereo kvalite. Bol to obrovský úspech. Vznikli tak produkcie so Stéphanom Grappellim, Tootsom Thielemansom, Antoniom Carlosom Jobimom, Joeom Passom, Oscarom Petersonom a mnohými ďalšími.    

Na tvoju pozíciu v rakúskom rozhlase boli pyšní všetci tvoji priatelia, ktorí ostali doma. Šírili sa i správy o tom, ako si Karlovi Krautgartnerovi pomohol pri získaní postu dirigenta rozhlasového big bandu...

Niekedy začiatkom septembra 1968 som na recepcii rozhlasu zazrel od chrbta človeka, ktorý mi bol povedomý. Bol to Karel Krautgartner, ktorý emigroval s rodinou z Prahy. Zvítanie bolo veľmi emocionálne, spoločne sme sa tešili, že sme z toho „raja“ robotníkov a roľníkov ufrkli. Krautgartner bol práve u generálneho intendanta, kde prebiehali rokovania o založení nového big bandu pod jeho vedením. Na začiatku hral pod menom Big Band Karla Krautgartnera, neskôr ako ORF Big Band. Mal som ohromnú radosť, lebo som vycítil možnosť spolupráce a uskutočnenia projektu, o ktorom som celý život sníval: mať zodpovednosť za program a výrobu kvalitnej hudby, a to po každej stránke – umeleckej i technickej. S Karlom sa o tom dalo vynikajúco hovoriť a začali sme spolupracovať. On zakladal nový orchester a ja som sa stal jeho stálym režisérom. Dramaturgickým plánom bolo vyrábanie pôvodnej hudby rakúskych skladateľov na medzinárodnej úrovni.

Realizácia projektu sa rýchlo približovala a už v novembri 1968 sme boli na radosť rakúskych skladateľov, hudobníkov, autorského zväzu, riaditeľstva ORF a všetkých zúčastnených prvý raz v štúdiu. Toto všetko by nebolo možné bez obrovského rešpektu vedenia ORF pred osobnosťou Karla Krautgartnera. Ja som v priebehu činnosti orchestra napomáhal pri jeho exploatácii vo vysielaní tretieho programu rakúskeho rozhlasu: tam som bol od roku 1970 šéfom programu a neskôr vedúcim hudobného vysielania. Keď som prevzal vedenie celej hudobnej výroby populárnej hudby v rádiu, chtiac-nechtiac som sa stal aj šéfom Krautgartnerovho orchestra. Môjmu vedeniu podliehali dramaturgické, výrobné a termínové otázky. Jedným slovom: Karel bol od samého začiatku váženou a uznávanou osobou vo všetkých grémiách rakúskej kultúry.

  

Orchester Boogie Club 1946, za bicími P. Polanský.jpg

 

Muzikantské začiatky

 Presuňme sa z Rakúska späť do Bratislavy – ako začala tvoja hudobná kariéra?
Môj vzťah k muzike začal pomerne skoro – už vo štvrtej ľudovej som sa začal učiť hrať na husliach. O poschodie nad nami na Hlbokej ceste býval vynikajúci a známy vojenský kapelník Rudolf Obruča. Bol výborným pedagógom a priblížil mi hudobné umenie nielen z pohľadu nástroja, ale aj hudobnej teórie a histórie. Nemusím zdôrazňovať, že za takýchto podmienok vo mne pestoval lásku k hudbe. Prehral som uňho všetkých sedem zošitov Ševčíkovej školy. Neviem, prečo mi už husličky na prejavenie mojich hudobných túžob nestačili, ale vždy po cvičení som začal spievať a k tomu prstami „bubnovať“ na okne.

Samozrejme, že tie pesničky boli iné, ako miloval môj vynikajúci mentor, ktorý komponoval vojenské pochody – jeden z najznámejších bol Pochod Župy Masarykovej. Moje spievanie a bubnovanie ho pomerne zaujalo a opýtal sa ma, či chcem byť huslistom alebo bubeníkom. Dohodli sme sa, že môžem hrať oboje, a pretože neznášal polovičatosť, začal ma nezištne učiť na malom bubne, ako sa to voľakedy robilo u vojakov. Čítanie nôt pre mňa vtedy nebol problém, horšie to bolo s nástrojom. Otec o kúpe malého bubna nechcel ani počuť, a tak ma kapelník Obruča začal učiť na „komisárku“, čo bol peceň chleba, ktorý „vyfasoval“ každý vojak. Tak som dostal základ narábania s paličkami a prvé cvičenia v technike tohto inštrumentu.

Ako si sa dostal pred obecenstvo?
Na druhej strane ulice bola Sokolovňa, kde každý štvrtok skúšala sokolská dychovka. Podvečer, často až do zotmenia, kedy ma mama musela zahnať domov, som tam chodieval počúvať muzikantov cez otvorené okná. To samozrejme nezostalo bez pozornosti kapelníka, ktorý sa prihováral za to, aby ma rodičia púšťali na skúšky. Tak som sa ako „zasran“ dostal ku skutočným skúškam, na ktorých som samozrejme vysedával pri bicích nástrojoch. Neviem už presne, aký pochod nacvičovali, pri ktorom nebol hráč na malom bubne schopný na jednom mieste zahrať, čo bolo treba. Keď pre neho museli niekoľkokrát prerušiť, opýtal sa kapelník, či si to trúfam zahrať. A zahral som! Tak som sa stal malým bubeníčkom známej sokolskej dychovky v Bratislave a premiéru som mal počas Slovanského dňa, keď sa išlo cez mesto na loď a na Devín.

K mojim začiatkom musím vysvetliť, že sokolská dychovka mala aj tanečný orchester, ktorý hrával pri rozličných príležitostiach – zábavách, plesoch... Vieš si predstaviť, aké problémy vznikli, keď mal maloletý človiečik hrať večer na bále v Sokolovni... To je však iná téma. Faktom ostáva, že tu sa vo mne rodilo to, čo mi v neskoršej dobe pomohlo prežiť udalosti, ktoré nasledovali po rozbití Československa a vlastne vyznačili celý môj muzikantský život.  Po skončení ľudovej školy na Grösslingovej ulici nesúcej meno Milana Rastislava Štefánika som prešiel na Masarykovo gymnázium na tej istej ulici. To som už bol bubeníkom, o ktorom sa hovorilo aj na škole, najmä po založení symfonického orchestra na 3. štátnom gymnáziu na Zochovej ulici. Dirigoval ho známy organista Rudolf Vanek a ja som bol pyšným členom tohto telesa. Môj muzikantský záujem ale patril hlavne tanečnej hudbe a tomu, čo sa vtedy predstavovalo pod slovom jazz.

Po tejto podrobnej výpovedi o detstve a hudobných začiatkoch Paľa Polanského logicky nasledovali otázky o pôsobení v povojnových skupinách, o rokoch v bratislavskom rozhlase a o spomienkach na jeho účinkovanie so slovenskými jazzovými formáciami na rozhraní 50. a 60. rokov. Žiaľ, odpovede na toto obdobie už neprišli. A tak nám neostáva iné, než zhrnúť fakty.
Popri všetkej rôznorodej aktivite zostane Pavol Polanský v pamäti priateľov a pamätníkov predovšetkým ako jedinečne nadaný hráč na bicích nástrojoch. V jeho osobnosti získal slovenský jazz na rozhraní 50. a 60. rokov skvelého bubeníka medzinárodnej úrovne, čo výrazne pomohlo domácej jazzovej scéne a jej vývojovej dynamike.

Pekná hudba na Rádiu Twist
Pekná hudba na Rádiu Twist

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020