Hosťujúci šéfdirigent?

Nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume uviedol v marci posledný z trojice programov, ktoré naštudoval v aktuálnej sezóne. Charizmatický Francúz s imponujúcim životopisom je s orchestrom evidentne naladený na jednu strunu. Jeho meno a doterajšie účinkovania vzbudzujú očakávania, koncerty sú zážitkom, no krátky čas, ktorý má k dispozícii, núti byť skeptickým.

Prečo ste sa rozhodli prijať post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie?

Bolo to jednoducho dobre načasované pre obe strany. Som ustavične na cestách, a preto som hľadal pozíciu, kde by sa dalo aspoň na pár týždňov usadiť a pracovať s hudobníkmi kontinuálne. Je pre mňa dôležité vyvažovať účinkovania na operných a koncertných pódiách v USA i v Európe. V mojom kalendári dominuje opera, no ak máte pozíciu šéfdirigenta, môžete sa viac uchádzať o koncertné príležitosti. Okrem toho má Slovenská filharmónia pozoruhodné kvality, ktoré sú pre mňa osobne veľmi dôležité – hudobnú veľkorysosť a zmysel pre poetickosť v hudbe. Dirigent ich však musí vedieť vyprovokovať. Keď mi zavolal profesor Lapšanský, rozhodol som sa príležitosť využiť.  

Rovnakú funkciu zastávate i v Ľubľane. Aký je rozdiel medzi Slovinskou a Slovenskou filharmóniou?

Keď vyšla v USA tlačová správa, že som sa stal šéfdirigentom Slovinskej fiharmónie a o pár mesiacov to isté o Slovenskej filharmónii, spôsobilo to mierny zmätok. Viacero ľudí ma kontaktovalo, že to som už predsa avizoval. Bolo to teda dobré i na lekciu z geografie. (Smiech.) Prácu v Ľublane a v Bratislave chápem ako komplementárnu, i keď telesá sú veľmi odlišné. V slovenskej mentalite, ktorá mi veľmi vyhovuje, nachádzam srdečnosť a ľudské teplo. Slovinskí hudobníci sú zase veľmi seriózni, berú svoju prácu vážne. Tradícia má pre nich veľký význam.  

Keď ste opisovali kvality Slovenskej filharmónie, vyjadrovali ste sa v súvislosti s hudbou najmä prostredníctvom emocionálnych kategórií – hudobná veľkorysosť, zmysel pre poetickosť. Aké sú podľa vás aktuálne technické dispozície orchestra?

(Po krátkom zamyslení.) Stále je na čom pracovať. Orchester potrebuje predovšetkým kultivovať presnosť, na čom veľmi tvrdo pracujeme. Hudobníci musia pravidelne hrávať Haydnove, Mozartove, Beethovenove a Brahmsove symfónie, aby získali silný pocit spoločného muzicírovania. Jednotlivé elementy interpretácie musia byť integrované do presvedčivého celku. Musím však zdôrazniť, že úroveň je veľmi vysoká už teraz. Sú veci, ktoré potrebujú zlepšiť, ale potenciál je perspektívny.  

V súvislosti s precizovaním hry orchestra ste spomínali konkrétny repertoár. Máte vplyv na dramaturgiu sezóny?

Mám rozhodujúci vplyv na programy, ktoré dirigujem. S kolegami vo Filharmónii máme dobré vzťahy, takže o mnohých veciach budeme ešte diskutovať. Potrebujem však aj nejaký čas na to, aby som pochopil, aká je tu tradícia či vkus publika. Myslím, že každý chce výsledky, najmä zvýšenie kvality orchestra. Otvorene o tom hovoríme. Tento rok hlavne získavam informácie.  

Som rád, že opäť hovoríte o kontinuálnej práci. Aké časové obdobie máte na mysli, vzhľadom na váš post šéfdirigenta?

Myslím si, že na to neexistuje všeobecné pravidlo. Seiji Ozawa bol napríklad desať rokov v Bostone, čo je dnes skutočne veľmi dlho. A urobil tam veľký kus práce. Myslím si, že treba vedieť, kedy je čas posunúť sa ďalej. Na druhej strane nie je dobré fungovať ani ako meteorit: objaviť sa, povedať ahoj a hneď nato zbohom. Umelecký riaditeľ orchestra máva obvykle kontrakt na tri až päť rokov, ktorý sa potom obnovuje. Musím však hneď povedať, že toto nie je môj prípad. No ako určitý časový limit to považujem za minimum. Myslím, že som vám v tejto chvíli dal veľmi priamu odpoveď...  

Na Slovensku ste sa zatiaľ predstavili najmä vo francúzskom repertoári. K akej hudbe máte ešte blízko?

Prvé pozvania, ktoré som ako dirigent dostal, boli zamerané na francúzsky repertoár, čo ma na začiatku kariéry trochu dráždilo, pretože som chcel robiť Straussa, Brucknera a Mahlera. Dnes mám k francúzskemu repertoáru veľmi blízko. Narodil som sa v Štrasburgu, preto sa cítim doma i v klasickej, romantickej a neskororomantickej nemeckej hudbe. Myslím si, že je dobré ovládať obe tieto tradície. Nemôžete predsa pochopiť Wagnera, ak nepoznáte Berlioza alebo Belliniho. Spolu s Beethovenom, Weberom a Meyerbeerom absolútne zásadným spôsobom ovplyvnili jeho štýl. Na preniknutie do diela veľkých skladateľov potrebujete poznať rozličné gravitačné centrá a sily pôsobiace v európskej hudobnej tradícii. Šéfdirigent musí s orchestrom prechádzať cez rozmanitý repertoár. Som rád, že tu to budem môcť realizovať. V posledných rokoch som veľmi intenzívne študoval Čajkovského symfónie, ktoré sa dotýkajú môjho vnútra a snažím sa tento vesmír ďalej objavovať, preniknúť k jeho podstate...  

Ako?

Napríklad cez literatúru, čítaním Tolstého alebo Dostojevského. Ale počúvam tiež nahrávky Mravinského a ďalších ruských dirigentov.  

Ste vyhľadávaným operným dirigentom. Zaujalo ma, ako ste v jednom interview porovnávali orchestrálne a operné dirigovanie...

Teraz však riskujem, že sa budem opakovať. Keď pravidelne dirigujete operu, získavate zmysel pre naratívnosť, drámu, budovanie klimaxov, spájanie rozličných elementov či kontakt s publikom. Tieto kvality sú podľa mňa esenciálne i keď dirigujete Mozartove alebo Mahlerove symfónie, ktoré sú podľa mňa veľmi „operné“ a dramatické. Mozart predsa paralelne popri symfóniách komponoval opery, Mahler ich zasa dirigoval. Boli to tie isté ľudské bytosti so svetlejšími i temnejšími stránkami života... Tento rozmer potrebujete nájsť i v symfóniách. Je v nich rovnaká krv, ten istý pulz života ich tvorcov. Symfónia nie je predsa akademickou disciplínou. Skúsenosť s operou je preto pre dirigenta veľmi cenná. Na druhej strane, ak robíte len operu, časom dochádza k rutine: musíte sa prispôsobovať sopranistke, ktorá je príliš pomalá, či scéne, ktorá je príliš ďaleko.

Vytvárajú sa tiež určité štandardy, ktoré môžu viesť k znižovaniu presnosti, zmyslu pre viacvrstvovosť partitúry, teda kvalít ťažiskových pri dirigovaní symfonickej hudby. Precíznosť, cit pre plastickosť orchestrálnej faktúry sú prínosom v opere, schopnosť nájsť príbeh, drámu a spájanie rozličných elementov môžu pomôcť na koncertnom pódiu. No sú tu i čisto technické aspekty. Po skúsenostiach s operou sa dokážete ľahšie adaptovať na zmenu priestoru. Ste na prácu s priestorom zvyknutí. Orchestrálni dirigenti sa v takýchto situáciách dostávajú obvykle do problémov. Myslím, že najlepších dirigentov nájdete v opere i na koncertných pódiách. Bohužiaľ, agenti sa dnes špecializujú väčšinou len na jednu oblasť, preto musíte bojovať, aby ste sa presadili v obidvoch.

V interpretácii sa v 2. polovici 20. storočia stali kľúčovými otázky štýlu. Čo pre vás slovo štýl znamená?
Sotva možno dať v tomto smere nejaké akademické návody, štýl je niečo veľmi ťažko uchopiteľné. Často veľa napovie vkus. V otázkach štýlu však musíte neustále bojovať i s mýtmi. Jedným z nich je, že francúzska hudba je hlavne o farbách a forme, prakticky bez emócií, čo ale vôbec nie je pravda! Je v nej veľa emócií, veľa senzitívnosti, tá však nikdy nie je extrovertná ani sentimentálna. Emócie nemôžu absentovať, ale navonok to musí pôsobiť veľmi čistým dojmom. Ako to môžeme vedieť? Napríklad z počúvania dobových nahrávok, dôležité sú však i znalosť jazyka, literatúry a poézie. Súvislosť s jazykom môže ozrejmiť frázovanie a výraz. Som fascinovaný štýlom, pretože je spätý s kultúrou i jednotlivcom. Ako tvorca sa pokúšate stotožniť so skladateľom, pochopiť, akú mal víziu predtým, kým ju dal na papier.

Zaujalo ma, že máte doktorát z muzikológie. Venujete sa tejto disciplíne?
Kedysi som pod vplyvom zaujímavej knihy Jacquesa Chailleyho o Mozartovi, Čarovnej flaute a slobodomurárstve napísal rozsiahlu štúdiu týkajúcu sa symbolov použitých v tomto diele. Niektoré jeho tézy som po dôkladnom preskúmaní partitúry spochybnil a naopak, našiel som viaceré dovtedy prehliadané súvislosti. Chailly hovorí, že Čarovná flauta odráža konflikt medzi mužskými slobodomurárskymi lóžami a lóžami, prístupnými i ženám. Tento je zakódovaný i v partitúre, ktorá má viacero vrstiev. Pravdupovediac, voči muzikológii som dosť skeptický. Často prináša problematické tézy, ktoré sa neustálym opakovaním a citovaním stávajú nudnými a čo je ešte horšie, i „pravdou“. Mám takú hypotézu: Muzikológia existuje preto, aby mohli muzikológovia na univerzitách učiť budúcich muzikológov. (Smiech.)

V rozhovore pre Pravdu ste spomenuli, že by ste na Slovensko radi pritiahli nových sólistov a hosťujúcich dirigentov. Čo tak napríklad Anna Netrebko?
(Smiech.) Moje kontakty budú orchestru samozrejme k dispozícii, no teraz je ešte určite predčasné hovoriť kto a kedy.

Túto sezónu dirigujete v Bratislave len tri programy. Čo možno zmeniť za taký krátky čas?
Kvalitu nemožno obísť a na jej dosiahnutie je potrebný čas. Čas je potrebný aj na jej rozpoznanie. V tomto biznise má orchester reputáciu podľa toho, ako hral pred dvomi alebo tromi rokmi. Pri dirigentovi je to žiaľ posledné vystúpenie. (Smiech.) Renomé ovplyvňuje i kvalita hosťujúcich umelcov, nahrávky a turné. Preto je pozitívne, že orchester má prenosy koncertov na stránke www.classiclive.com.  Je to motivujúce i pre hudobníkov, niečo na spôsob „veľký brat ťa sleduje“. Hosťujúci dirigenti sú v Bratislave na dobrej úrovni. Neexistuje kvalitný orchester bez kvalitnej sály. Reduta takouto sálou je a jej renovácia bude určite veľkým prínosom. V prípade hráčov sú kľúčovými disciplína a rešpekt voči sebe. To sa musí budovať. Myslím, že pár rokov tvrdej driny môže priniesť prekvapivé výsledky.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020