Ľubice Orgonášová: "Túžim sa dotknúť každej duše"

Od polovice 80. rokov, kedy prijala prvý zahraničný angažmán, stratili slovenskí poslucháči na dlhý čas možnosť obdivovať mäkký žiarivý soprán Ľubice Orgonášovej. Odvtedy táto umelkyňa spievala snáď na všetkých významných operných i koncertných adresách sveta. V týchto dňoch sa konečne opäť predstaví aj pred domácim publikom ako hosť Bratislavských hudobných slávností. Prichádza s programom zostaveným z koncertných árií Wolfganga Amadea Mozarta – skladateľa, s ktorého dielami si vydobyla najväčšie svetové uznanie.

Študovali ste u profesorky Márie Smutnej-Vlkovej. Z jej triedy vyšlo viacero výborných spevákov. Ako by ste ju charakterizovali?

Pani Smutná-Vlková bola nielen výnimočná pedagogička, ale aj silná, charizmatická a temperamentná žena. Jej prístup k žiakom bol komplexný, formovala nielen ich vokálne schopnosti, ale aj ľudskú a umeleckú osobnosť. A sama popri nich pedagogicky rástla, bol to obojstranne inšpiratívny vzťah. Vždy som ju vnímala ako veľký životný dar – boli sme vzácne kompatibilné, dokázali sme ladiť na jednej strune. Keď sa človek učí spievať, takýto súzvuk medzi ním a pedagógom je nesmierne dôležitý.

Čím bola jej vokálna metóda špecifická?

V prístupe pani Smutnej-Vlkovej sa spájali metódy viacerých medzinárodných pedagógov, u ktorých sa sama školila. Získané poznatky originálne syntetizovala vo fantastickej belcantovej technike. Jej špecialitou bol dlhý dych a viazané frázy, schopné akejkoľvek modulácie. Trvalo mi dosť dlho, kým som si túto techniku osvojila, ale dodnes z nej žijem a vychutnávam si jej jedinečnosť.

Stretávali ste sa aj po skončení štúdia?

Bola som ušetrená dramatickej zmeny pedagóga pri prechode medzi konzervatóriom a VŠMU, pani Smutná-Vlková ma viedla počas štúdia na oboch školách. A po celý život ostala mojím jediným pedagógom, čo považujem za svoje životné šťastie. Konzultácie u nej som aj po skončení školy naďalej cielene vyhľadávala. Vždy mala k môjmu spevu čo povedať, často bývala neúprosná a neústupná, ale bez výnimky v môj prospech.

Potrebuje vôbec zrelý umelec ešte názor pedagóga?

Spevácke umenie je nikdy nekončiaci proces, stále je čo zdokonaľovať.

Vy ste rodená Bratislavčanka a už ako študentka ste v drobných úlohách stáli na doskách SND. Po skončení VŠMU ste sa však členkou SND nestali.

Tých pár výstupov počas VŠMU by som ani nenazvala „drobnými úlohami“. Zväčša to boli záskoky v niekoľkotaktových postavičkách, napríklad páža v Rigolettovi. Okrem toho som v novej inscenácii Krútňavy v roku 1978 naštudovala part pastierika Jana. Ale tiež by som tomu neprikladala dôležitosť – je to rola presne zodpovedajúca študentským predpokladom. Významnejšiu možnosť predstaviť sa v Opere SND som nedostala. Bolo mi povedané, že žiadny soprán momentálne nepotrebujú a môj typ už vôbec nie.

Takže ste sa stali sólistkou Opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Prečo padla voľba práve na túto scénu?

Na banskobystrickom angažmáne sa spolupodieľali viaceré momenty. Hoci v tom čase mala košická opera vyššiu umeleckú úroveň, Banská Bystrica bola predsa len bližšie k Bratislave, kde žili moji rodičia. Navyše tam už v tom čase sólisticky pôsobil aj môj vtedajší manžel, takže som uprednostnila miesto, kde sme mohli účinkovať obaja.

V banskobystrickom divadle s prevádzkovým repertoárom ste bez predchádzajúcej praxe takpovediac skočili rovnými nohami do vody. Naštudovali ste štýlovo rozmanité postavy – popri inom Zuzanku vo Figarovej svadbe, Verdiho Gildu a Violettu, Pucciniho Laurettu, ale aj operetnú Rollu... Ako zvládne mladý hlas bez interpretačných skúseností nápor divadelnej prevádzky?

V mojom prípade som mohla hľadať oporu v predchádzajúcom kvalitnom školení. Takže som nešla do rizika, nehrozilo mi, že si zničím hlas. Skôr som sa zaoberala otázkami, či je ten-ktorý part primeraný momentálnej fáze môjho speváckeho vývoja. Keďže pani Smutná-Vlková mi bola k dispozícii aj naďalej, riešila som ich spolu s ňou. Najväčšiu dilemu mi spôsobila Margaréta v Gounodovom Faustovi. Bola som presvedčená, že je to postava „o dve čísla väčšia“ než ja. Gilda, Traviata – to bolo v poriadku. Aj operetné postavy, ktoré ma veľmi bavili a rada som na ne spomínala najmä o pár rokov neskôr, keď som ťahala líniu veľkých tragických postáv, náročných technicky aj psychicky. Ale Margaréta? Mala som pocit, že to nezvládnem. Odpoveď pani Smutnej, ktorá nepochybovala o adekvátnosti ponuky, znela: „Nezvládneš, necháš stáť. Ale pokúsiš sa o to.“ Mala pravdu a v konečnom dôsledku ma Margaréta posunula technicky aj interpretačne ďalej.

Bystrická opera bola v tom čase zájazdovým divadlom. Neustále cestovanie a provizórium, to nie je pre speváka práve optimálny spôsob práce.

Bolo to náročné a únavné. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského malo veľký rádius pôsobenia, občas sme cestovali do mestečiek vzdialených aj dvesto kilometrov. To však nebola jediná záťaž. Aj samotná domáca scéna sa borila s veľkými prevádzkovými problémami. Koľkokrát nedosahovala teplota v sále ani pätnásť stupňov. Navyše nás frustroval divácky nezáujem – spomínam si na predstavenie, ktoré sme hrali pred trinástimi divákmi. Ale v konečnom dôsledku považujem túto éru za dobrý profesionálny štart a užitočnú životnú skúsenosť. V divadle ma rešpektovali, spievala som veľké party, na ktorých som mohla rásť. Hoci je pravda, že štyri roky boli zbytočne dlho, dva by boli úplne stačili.

Po štyroch rokoch ste opustili nielen Banskú Bystricu, ale aj Československo. Priblížite svoj príbeh?

Už počas bystrického angažmánu som sa snažila posunúť niekam ďalej. V tom čase však pre mňa jedinú reálnu možnosť predstavovali premiéry koncertných opusov slovenských skladateľov. Takto som sa dostala na Bratislavské hudobné slávnosti či Pražskú jar. Boli to len také „záchvevy“, ale utvrdili ma v rozhodnutí, že hoci sú Banská Bystrica i jej okolie krásne – odhliadnuc od práce som sa cítila ako na dovolenke – profesionálne tam ostať nechcem.

Takže ste sa rozhodli opustiť istotu rodinného zázemia a vrhnúť sa „do neznáma“?

O zahraničný angažmán som sa pokúšala asi dva roky. Vnútorne som sa s tým celkom nestotožňovala, cítila som sa dosť viazaná k domovu. Ale ako som spomenula, v SND pre mňa nebolo miesto, do Košíc som ísť nechcela a ostať v Banskej Bystrici tiež nie. Zahraničné pôsobenie bolo vo veľkej miere nápadom môjho manžela, ktorý veril v môj potenciál, veľmi ma podporoval a nechcel, aby som tu umelecky ustrnula.

Dostať sa na Západ však v tom čase nebolo jednoduché...

Bude to zrejme znieť neuveriteľne, ale prvý angažmán v Nemecku som získala na základe magnetofónovej nahrávky. Keď som opakovane nedostala povolenie vycestovať, istá dobrá duša zo Slovkoncertu poslala pásku prostredníctvom západnej umeleckej agentúry do jedného z nemeckých divadiel a oni mi poslali rovno zmluvu. Bolo to úžasné, mala som pocit, že som vyhrala v Športke.

Ako si spomínate na obdobie zahraničnej adaptácie?

Každá zmena je zaťažkávajúcou skúškou. Ale mala som veľkú motiváciu, ktorá mi pomohla prekonať počiatočné ťažkosti. Išla som si za svojím. Ak som v jeden deň narazila na nejakú nepríjemnú úradníčku, nedala som sa odradiť – nevyšlo dnes, vyjde zajtra. Vo všeobecnosti som však mala veľké šťastie na ľudí, v divadle aj v súkromnej sfére. Kolegovia a kolegyne mi pomáhali, dostávala som krásne party, žila som v prajnom prostredí.

 Vo vašom profesionálnom životopise žiari meno Herberta von Karajana, ktorý vás objavil pre salzburský festival. V roku 1989, tesne pred svojou smrťou, vás angažoval ako Marcelinu do Beethovenovho Fidelia. Ako veľký dirigent zapôsobil na mladú umelkyňu?
Karajan spôsobil definitívny zlom v mojej kariére. Záujem osobnosti takéhoto formátu ovplyvní záujem ostatného sveta. Ale tejto udalosti predchádzal iný dôležitý zlom, keď som sa z Nemecka dostala do viedenskej Volksoper. Mala som z toho dvojnásobnú radosť – jednak zo samotného angažmánu, ale tiež z veľkého uznania zo strany vtedajšieho riaditeľa Eberharda Wächtera. Opäť v tom bolo trošku šťastia a správni ľudia na správnom mieste. Z Viedne sa dalo podstatne jednoduchšie dostať na zaujímavé predspievania, ktoré vyústili do onoho osudového stretnutia s Karajanom.

 A čo Karajan ako človek? Médiá ho vykresľovali ako neodolateľnú charizmatickú osobnosť, no mal tiež povesť egocentrického despotu...
Karajan si jednoznačne išiel za svojím. Viem, že mal túto povesť. Ale keďže som mala slušnú vokálnu kondíciu a stačila som jeho nárokom, porozumeli sme si. Podobne pozitívnu skúsenosť som mala aj s inými významnými dirigentmi, ktorí hrali veľkú rolu v mojom ďalšom umeleckom vývoji a postupe. Vždy je to otázka vzájomnej inšpirácie. Ak interpret dokáže presadiť dirigentovu predstavu a recipročne privedie dirigenta k novej idei, ktorá posunie spoločný hudobný tvar ďalej, je to najvyššia méta, k akej sa v opernom a koncertnom umení môžete dopracovať. Dávať a brať – toto medzi mnou a Karajanom existovalo. Je výborné, keď funguje „chémia“. Ale občas si musíte vystačiť aj bez nej.

 V svetových reláciách patríte k špičkovým mozartovským interpretkám. Aj doménou ďalších svetovo preslávených Sloveniek, Edity Gruberovej a Lucie Poppovej, bola práve mozartovská štýlová oblasť. Je to náhoda alebo sa dá nájsť nejaký styčný moment?
Nemyslím si to, v inom než v technickom aspekte by som odpoveď na vašu otázku nehľadala. Mozartovský štýl vyžaduje schopnosť ľahkého spievania. Ja som sa po odchode do zahraničia musela oslobodiť od „slovanskej“ interpretácie a vysporiadať sa so striktnými štýlovými požiadavkami. Na druhej strane som sa do mozartovských partov snažila vniesť čosi „svoje“, zvnútornené, osobité.

 Ďalšie interpretačné domény máte v starej hudbe a v predverdiovskej belcantovej opere. Je to váš vlastný výber?
Väčšinou áno, niekedy aj nie. Ono to v živote operného speváka občas pripomína lavínový efekt. Napríklad po parížskom úspechu (pozn.: Mozartov Únos zo serailu, 1990) akoby sa roztrhlo vrece s ponukami na Konstanze – všetci ma chceli počuť len v tejto jedinej postave. Podobných vĺn som zažila niekoľko. Chvíľami bolo ťažké vymaniť sa z nich a dostať sa k niečomu novému. Ale keďže som si chcela „držať fach“, nemala som príliš na výber. V talianskom romantizme toho veľa do úvahy neprichádzalo: Gilda, Oskar, maximálne Traviata a „ľahké“ belcanto. Bláznivé ponuky typu Leonora – či už Verdiho alebo Beethovenova – som odmietala. Samozrejme, že rokmi môj hlas získaval na šťave a farbe aj v strednej polohe, ale vždy som si dávala pozor na neprimerané ponuky. Spevák sa nesmie nechať zviesť bombastickými lákadlami a príliš uveriť sám v seba. Je nevyhnutné držať sa pri zemi, ale zároveň dôverovať vo svoje momentálne spevácke schopnosti. Hoci je pravda, že si takýmto postojom zatvoríte pár dverí, či už do divadiel alebo do nahrávacích spoločností.

 Počas uplynulých dvoch desaťročí ste účinkovali na najdôležitejších operných adresách. Kde ste sa cítili najlepšie?
Každé divadlo má svoje fluidum. Atmosféra a potlesk v Paríži sú úplne iné než v Londýne, Amsterdame či vo Viedni. A každé divadlo má svoje plusy i mínusy. Niekde je nádherná budova, úžasní diváci – a úplne neschopná technika. Potom sú tu noblesné zabehané kamenné divadlá, kde všetko – od dielní po detaily skúškového procesu – funguje ako hodinky. A možno sa na chodbách fajčí, je tam vzduch k neprežitiu... Pre mňa zohráva rozhodujúcu úlohu iný moment: diváci prichádzajú do opery či na koncert v očakávaní, ale úroveň vnímania umenia je u každého iná. Ja túžim každú z tých duší podchytiť a zjednotiť ich v spoločnom zážitku. To je môj vnútorný motív, dôvod, prečo spievam.

 Od začiatku kariéry je rovnocennou zložkou vášho pôsobenia koncertná činnosť. V čom vidíte jej prednosti pred účinkovaním v operných inscenáciách?
Operné a koncertné účinkovanie sú ako dvojičky, vzájomne sa dopĺňajú. Ak sa interpret venuje iba niektorej z týchto činností, akoby stál na jednej nohe. V opernej inscenácii vám pomáha scénická aj kostýmová zložka, môžete sa oprieť o kolegov, na celkovom dojme sa podpisuje nielen zvukový, ale aj vizuálny zážitok. Na druhej strane, samotnému vystúpeniu predchádza častokrát zdĺhavý a únavný skúškový proces. Zato na koncerte stojí interpret „nahý“. To je čistá práca, niet sa za čo schovať, čím sa zakamuflovať. No pocit umeleckej satisfakcie je o to intenzívnejší.

 Život opernej divy však nie sú len aplaudujúce sály a koše kvetov, ale predovšetkým odriekanie a drina. Neľutovali ste nikdy svoje rozhodnutie vstúpiť do speváckej rehole?
To by sme nerobili tento rozhovor. (Smiech.) Človek sa veľakrát v živote pýta, prečo je niečo tak silné, že to určí dimenzie jeho života. Ale myslím si, že je to naopak, že tie dimenzie boli vo mne predurčené a ja som ich len nasledovala.

 Bez akých vlastností operný spevák neprežije?
Číslom jedna je láska k tomu, čo robí. Bez akýchkoľvek bočných, zištných úmyslov. Jednoducho silné presvedčenie, že chcem a musím spievať.

 Opera, to je dnes – v ešte väčšej miere než kedykoľvek predtým – šoubiznis. Vy však pôsobíte dojmom zdržanlivej dámy, pre ktorú zrejme nie je prirodzené vystaviť sa jeho kolotoču. Dá sa tomu ubrániť?
Niekedy mám pocit, že do tohto „humbuku“ už nepatrím. Moje idey sú niekde inde, akosi sa nezlučujú s dnešným vizuálne agresívnym svetom – či v realite, alebo na scéne. Opera nie je na rozmýšľanie, kvôli tomu sa radšej vyberme do činohry. Opera je estetický zážitok, má vzbudzovať emócie, rozvíjať citový život. Chápem snahy získať mladého diváka, ktorý je zo všetkých iných strán atakovaný šokujúcimi zážitkami. Ale nemyslím si, že kvôli tomu treba prevrátiť všetky hodnotové kritériá hore nohami. Čo je kvalitné, prežije storočia, len tomu nesmie chýbať srdce.

 Vráťme sa do slovenských reálií: od vášho posledného banskobystrického vystúpenia v sezóne 1983/1984 ste sa na slovenské koncertné a operné pódiá  nepostavili. No pred pätnástimi rokmi ste pre firmu Naxos práve v Bratislave nahrali svoje profilové CD Favourite Soprano Arias s vtedajším SOSR (dirigent Will Humburg). Nebola vtedy vhodná príležitosť spojiť to s návratom pred domáce publikum?
To, že som svoje CD nahrávala práve na Slovensku, nemalo nič spoločné s mojou národnosťou. Lakonicky povedané – dala sa tu získať dobrá kvalita za rozumnú cenu. Preto voľba vydavateľstva padla na Bratislavu. Že to je moje rodné mesto, bola úplná náhoda.

 Každopádne, na rozdiel od vašich svetobežníckych kolegýň Lucie Poppovej a Edity Gruberovej sme na váš návrat museli čakať podstatne dlhšie...
Žiaľ, až teraz nastala vhodná konštelácia okolností. Ale jeden intenzívny kontakt so slovenskou operou som predsa len zažila. Keď som v španielskom Bilbau účinkovala v prevzanej parížskej inscenácii Únosu zo serailu, orchestrálnu zložku tam zastrešovala bratislavská Komorná opera pod vedením dirigenta Vladimíra Válka. Opäť na princípe operného biznisu, ktorý po rozpade východného bloku zažíval zlaté časy: za čo najmenej peňazí kúpiť čo najlepší orchester.

 Ako súkromná osoba ste kontakt so Slovenskom neprerušili. Kde sa však cítite doma?
Túto otázku dostávam veľmi často. Nie je ľahké na ňu odpovedať. Z praktického hľadiska som zžitá s miestom, kde momentálne žijem. Ale v emocionálnej rovine je to omnoho zložitejšie. Na Slovensku sú moje korene, tu som doma – a predsa už nie som. Mimo Slovenska som zapustila nové výhonky, no aj keby mali tristo rokov, ešte stále nebudú dosť pevné na to, aby som tam cítila ako doma. Takže kde? Niekde a nikde... V človeku sa pri tejto otázke prebúdza problém identity, asi nie je dobré nad ňou veľa rozmýšľať.

 Uzavrime náš rozhovor obligátnou otázkou: Čo plánujete v najbližších mesiacoch?
Teším sa z koncertov, ktoré ma čakajú.

 A čo pedagogická činnosť?
Nad pevným úväzkom na konkrétnej škole som ešte nerozmýšľala. Je to totiž veľmi zodpovedné a zväzujúce. Musela by nastať úplne nová etapa v mojom živote, kedy by som sa zriekla aktívneho spievania a odovzdala sa novej práci. Myslím, že teraz ešte nie je ukončené moje pôsobenie na pódiu. Skôr si viem v blízkej budúcnosti predstaviť formu masterclassov, speváckych kurzov a individuálnych konzultácií. Viem, že študenti sú viazaní na svojich pedagógov. Nesnažila by som sa ich pomýliť, ale občerstviť, inšpirovať. Zatiaľ je to len v podobe myšlienky, ale tie majú veľkú silu. Keď sa dvere otvoria, neviete, kto za nimi stojí. Uvidíme, kam sa to vyvinie.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020