Gary Burton: "So stálou kapelou je väčšia zábava"

Vibrafonista Gary Burton prekročil mantinely tradičného jazzového mainstreamu a poukázal na novátorské technické možnosti svojho nástroja. V 80. rokoch sme mali na Slovensku možnosť zažiť jeho unikátny tandem s klaviristom Chickom Coreom, ktorý príde do Bratislavy predstaviť aj v budúcom roku.

V posledných mesiacoch sa venujete najmä svojmu novému kvartetu. Môžete ho predstaviť?

Napriek tomu, že dátumy narodenia niektorých členov môžu zavádzať, New Gary Burton Quartet je kapelou skutočne „ostrieľaných“ a skúsených hudobníkov. Každý z nich si buduje vlastnú kariéru, realizuje autorské projekty, nahráva albumy pod svojím menom. Momentálne však tento „all-star“ funguje naplno: práve sme skončili týždenné hranie v newyorskom klube Blue Note a pripravujeme nový repertoár, na ktorom sa každý z nás podieľa rovnakou mierou. Je to skutočne vyvážené, a práve to ma na mojej novej kapele baví. Keďže každý z nás komponuje, vynára sa nová vzrušujúca identita zoskupenia. Vychádzame z úplne iných zdrojov ako v minulosti.    

Benjamínom kapely je fenomenálny gitarista Julian Lage. Počas vašej kariéry ste podobným spôsobom zviditeľnili viacero pozoruhodných talentov, napríklad gitaristu Pata Methenyho.

Neviem, čím to bude, ale vo svojom živote som mal nielen šťastie, ale aj nos na skutočne fantastických gitaristov, či už to boli Larry Coryell, Pat Metheny, John Scofield alebo naposledy Julian. Ten je úplne fantastickým, vyzretým hráčom, a to má ešte len 22 rokov. Okrem širokého rozpätia nielen jazzových, ale napríklad aj country štýlov, ktoré ovláda, je veľmi šikovným skladateľom. Jeho hra ma skutočne inšpiruje a je mi cťou mať Juliana v kapele. Poznám ho od tínedžerských čias – už vtedy bol vynikajúci, no za posledné roky naozaj dospel.    

V rámci predchádzajúcich projektov Generation a New Generation ste sa obklopili najmladšou muzikantskou generáciou. Nepripadali ste si trochu ako profesor?

(Smiech.) Áno, máte pravdu. Hudba je súčasťou môjho života a jeho neoddeliteľnou zložkou je odovzdávanie skúseností. Neberiem to však ako nejaké mentorstvo alebo poučovanie, skôr ako vzájomné obohacovanie, ktoré je prirodzenou súčasťou vecí okolo nás. Myslím, že podobne to vnímajú aj moji spoluhráči, keď ich usmerňujem na ich ďalšej ceste alebo im poviem, čo si o ich hre myslím. Väčšina z nich počas môjho celoživotného „profesorovania“ dospela natoľko, že prestali byť len študentmi a mnohé veci začali robiť samostatne. Vtedy sa od nich začínam učiť ja, čo bol príklad Pata Methenyho. Keď sa s ním príležitostne stretávam na pódiu, nadobúdam dojem, že sa rola profesora a študenta obrátila. To isté sa pomaly stáva aj s Julianom.       

Od svojich začiatkov ste v kapelách angažovali vynikajúcich gitaristov. Čím vás uchvátilo spojenie vibrafónu s gitarou?

Kombinácia vibrafónu s gitarou mi vždy pripadala ako úplne dokonalá, pretože tieto dva nástroje znejú veľmi podobne. Na prvý pohľad to možno vyzerá ako nezmysel, avšak pri ich premiešaní vzniká dokonalý a hutný zvuk, bohatý v mnohých spektrách. Preto som mal vo svojich kapelách takmer vždy po boku výrazných gitaristov, či už to boli pionieri Jim Hall a Larry Coryell alebo ich nasledovníci John Scofield, Mick Godrick, Kurt Rosenwinkel...       

S Patom Methenym ste v minulom roku realizovali vynikajúci koncertný album Quartet Live! Aká je budúcnosť vašej spolupráce?

Príležitostnú zostavu kvarteta s Patom, basgitaristom Stevom Swallowom a bubeníkom Antoniom Sanchezom by som veľmi rád udržal. Budúci rok plánujeme európske turné, hneď po jeho skončení budeme nahrávať nový album a potom zahájime ťaženie po letných festivaloch. Viete, v posledných rokoch si pripadám ako jeden z najšťastnejších hudobníkov v tomto biznise, pretože si môžem dovoliť vyraziť na cesty s Patom Methenym a ďalší mesiac trebárs s Chickom Coreom alebo s mojou kapelou. Tieto možnosti sú veľmi stimulujúce a o to viac ma nútia na sebe pracovať. Podobným prípadom je moja súčasná kapela, ktorú predstavím aj na Slovensku. Nápad na jej zostavenie som dostal len nedávno, pretože posledné roky som nemal na stálu kapelu čas. Hrával som s Chickom, Patom alebo v rozličných špeciálnych projektoch. So stálou kapelou je to úplne iné: samozrejme, máte omnoho väčšiu zodpovednosť, ale tiež viac možností pracovať ako tím. A v neposlednom rade je to väčšia zábava.

V jazzových kruhoch sa šepká, že už niekoľko rokov spisujete svoje spomienky a zážitky. V akom stave je Gary Burton: Autobiography?

(Smiech.) Nie ste prvý, kto sa ma na to pýta, a‌však uisťujem vás, že na tom usilovne pracujem. Svoj vklad som dokončil, trvalo to dlhých 10 rokov, intenzívne boli najmä posledné 2 roky. Kniha je teraz v rukách editora, ktorý musí cizelovať najmä jazykové záležitosti a tiež môjho agenta, ktorý starostlivo hľadá vydavateľa. Ak všetko pôjde hladko, budúci rok bude autobiografia vonku. Pred časom som poslal rukopis priateľom, Patovi, Chickovi alebo mojej bývalej manželke, a na všetkých urobila kniha obrovský dojem. Som zvedavý, ako na ňu zareaguje verejnosť, pretože som v nej naozaj úprimný a osobný.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.