Lucia Duchoňová: "Pre mňa ako speváčku je výhodou pohybovať sa v neznámych repertoárových vodách."

V nedeľu 13. februára sa v americkom Staples Centre v Los Angeles už po 53. raz rozdávali prestížne hudobné ceny Grammy. Tentoraz po prvýkrát i so slovenským zastúpením. Mladá mezzosopranistka Lucia Duchoňová získala nomináciu v kategórii „Najlepší klasický spevácky výkon“ za album Turina: Canto a Sevilla, a hoci cenu nakoniec nezískala, sklamaná určite nie je. S Luciou sme sa porozprávali nielen o Grammy a jej najnovšom albume, ale i o speve a plánoch do budúcnosti.

Nedávno ste sa vrátili z odovzdávania cien Grammy. Ako to celé prebiehalo?

Ako veľká americká show. (Smiech.) Poobede sa najskôr v rámci tzv. pre-telecastingu udelila väčšina cien, hlavný odovzdávací ceremoniál začal až o sedemnástej v Staples Centre. Po každom hudobnom vstupe bola kvôli prestavbe pódií dlhá pauza, na VIP ploche sa neustále presúvali nominovaní podľa toho, kto práve išiel na pódium alebo mal dostať cenu. Obrovským zážitkom pre mňa bolo napr. vidieť a počuť naživo Barbru Streisand alebo Micka Jaggera a vlastne pozorovať celú mašinériu príprav okolo toho. Čo sa týka ceny, osobne by som ju dopriala Meashi Brueggergosmanovej, hoci Cecilia Bartoli si ju za Sacrificium stopercentne zaslúži. Veď už len vidieť to CD – je to celá kniha, hotový vzdelávací program! (Smiech.) A navyše k tomu jej krásny spev. Myslím, že si ju zaslúži za všetky tie zaujímavosti, ktoré doteraz nahrala a už teraz sa teším na jej ďalšie novinky. Veľmi sa mi páči spôsob a smer, akým sa Cecilia vo svojej kariére uberá.

Nomináciu na jednu z najprestížnejších hudobných cien ste získali ako prvá Slovenka vôbec. Čo to pre vás znamená?

Pre mňa to bol v prvom rade veľký šok, pretože som to vôbec nečakala. A samozrejme obrovská pocta. Niečo, čo som si, mám pocit, snáď ani ešte nezaslúžila. Je to taký zvláštny pocit, pretože človek sa zrazu dostane do úplne iných sfér, ocitne sa v jednej kategórii po boku takých osobností ako Cecilia Bartoli alebo Anne Sofie von Otter. Je to veľmi príjemné, ale pre mňa stále trochu neuveriteľné...  

O svojej nominácii ste sa údajne dozvedeli až z médií. Aká bola vaša prvá reakcia?

Nechcela som tomu najskôr uveriť a redaktorovi, ktorý mi telefonoval, som povedala, aby mi dal k telefónu moju sestru. Ona si zo mňa totiž občas takto „strieľa“. (Smiech.) Keďže som mala otvorený počítač, išla som si to hneď sama overiť a keď som zistila, že je to pravda, nevedela som sa niekoľko ďalších minút poriadne nadýchnuť. Obvolala som potom celú svoju rodinu a otvorila som si s partnerom portské víno, ktoré som dostala asi mesiac predtým po jednom koncerte. To víno bolo z roku môjho narodenia, tak sme si pripili na dobrý ročník. (Smiech.)  

Nominácie boli vyhlásené v decembri 2010. Čo sa odvtedy zmenilo vo vašom živote?

Zmenilo sa toho veľa. Začal byť okolo mňa väčší „chaos“. Veľa ľudí mi volá, chce sa so mnou rozprávať. Prišlo niekoľko ponúk aj v súvislosti s Turinovou hudbou – je o mňa väčší záujem a všetko sa tak trochu zrýchlilo. Je to príjemné.  

Joaquín Turina nie je na Slovensku príliš známy. Ako ste sa dostali k jeho hudbe?

Po tom, ako ma oslovil agent z nahrávacej spoločnosti hänssler CLASSIC, začali sme sa rozprávať o tom, čo by mohlo byť zaujímavé nahrať. Stal sa v podstate takým mojím programovým poradcom. Hrabali sme sa v množstve nôt a rozoberali rôzne dramaturgické návrhy. Až raz, keď som bola u neho a púšťal mi rôzne nahrávky, vytiahol CD s hudbou Turinu, ktoré nahrala Victoria de los Ángeles ešte niekedy v 60. rokoch. Počúvali sme to a ja som už po prvých taktoch vedela, že to chcem spievať. Veľmi ma Turinova hudba oslovila. Navyše, myslím si, že by nikoho nezaujímalo, keby som nahrala Mozartove árie, ktoré boli nahraté už veľakrát. Je dobré, keď má spevák niekoho, kto má naozaj perfektný prehľad a dobrý nos na to, čo na trhu práve chýba, o čo by mohol byť záujem. Prípadne nájsť si ten čas a „hrabať sa“ v archívoch ako to robí napr. Cecilia Bartoli. To na nej obdivujem; ona naozaj hľadá veci, ktoré ešte neboli nahraté alebo sa vôbec nespievali a na tom buduje svoj repertoár. Svojím spôsobom k tomu začínam i sama inklinovať.

V jednom interview ste o Turinovi vyhlásili: „To je môj skladateľ.“ Čím vás jeho hudba oslovila?

Obrazmi. Tým, že naozaj opisuje obrazy. Aspoň ja v jeho hudbe vidím to, čo si myslím, že ňou chcel povedať – Sevillu, parky, španielske uličky atď. Napríklad skladba El fantasma hovorí o prízraku plížiacom sa v noci po Seville, z ktorého majú všetci strach a celý príbeh končí tým, že je to vlastne láska prezlečená do masky prízraku. V tej hudbe je to nádherne zachytené; je tam i ten nočný opar, zakrádanie sa tieňa atď. Je to veľmi pekná, farebná hudba.  

Slovenská mezzosopranistka nahrá hudbu španielskeho autora s nemeckým orchestrom a brazílskym dirigentom. Ako sa vám spolupracovalo v takomto medzinárodnom prostredí?

Atmosféra na nahrávaní bola úžasná, pretože orchester bol z Turinovej hudby nadšený. Dirigenta som si vlastne mohla vybrať sama a s Celsom Antunesom sme si veľmi sadli. Sám je spevákom, takže mi dosť pomohol i v otázkach spevu. Mali sme skúšky pri klavíri ešte pred samotným nahrávaním a dosť sme sa rozprávali o tom, čo tá hudba je, čo predstavuje. Veľmi mi pomohla i jeho predstava a celú koncepciu CD sme teda skladali dohromady v takejto vzájomnej spolupráci. Navyše, počas nahrávania som stála uprostred orchestra a nie pred ním, ako to zvyčajne býva – bola som „súčasťou tímu“, takže pre mňa to bol naozaj veľký zážitok.  

Vnímate zvýšenie pozornosti médií?

Zatiaľ viac na Slovensku ako v zahraničí. V Nemecku sa mi o médiá stará jedna PR agentúra, ktorá mi momentálne pripravuje promo-kampaň k CD. Problémom však bolo, že som doteraz nemala veľa koncertov spojených s jeho prezentáciou, takže sme ani nemohli robiť nejakú väčšiu kampaň. Počas roka som na koncertoch robila niektoré veci z CD s klavírom – pôvodne sú totiž napísané pre spev a klavír, až neskôr ich Turina zinštrumentoval. Po vyhlásení Grammy zareagoval jeden dirigent z Francúzska, ktorý by tam chcel robiť koncert s hudbou Turinu. V ďalšej sezóne by sme tento program mali robiť i s NDR Radiophilharmonie v Hannoveri. Canto a Sevilla je totiž veľmi dobrým programom pre orchestrálne koncerty, pretože jednak sa rozsahom cca 40 minút ideálne zmestí do jednej polovice koncertu a navyše zo siedmich častí sú tri čisto inštrumentálne. A vôbec, samotné dielo je poslucháčsky veľmi príťažlivé.

Aké boli ohlasy na album do vyhlásenia nominácií?

Oficiálne reakcie i reakcie mojich známych boli oveľa pozitívnejšie, než som čakala. Prišli i drobné kritiky, ktoré si veľmi cením, pretože nemám rada príliš veľa chvály. A tie kritiky boli naozaj trefné. Pre mňa je dôležité, že majú ľudia z môjho spevu príjemný pocit, že reagujú na osobitú atmosféru, ktorú to CD má. Na Slovensku som CD prezentovala v rámci koncertu v Slovenskom rozhlase v októbri 2010, no musím povedať, že to bolo pre mňa veľkým sklamaním, pretože v publiku sedelo pár ľudí, ktorých som mohla spočítať na prstoch dvoch rúk. Vieme sami, že to stojí a padá na propagácii a zároveň i na určitej pohodlnosti ľudí, ktorí radšej sedia za počítačom a sťahujú si mp3-ky z internetu, než by sa mali prejsť po meste, ísť si to CD kúpiť alebo si spraviť pekný večer a zájsť na koncert a na večeru. Pre mňa je asi najviac zarážajúce, že sami študenti spevu nemajú až taký záujem chodiť na koncerty.  

Máte aj reakcie zo španielskej strany?

V podstate takmer žiadne, čo je pre mňa veľmi zarážajúce. Kontaktovali sme sa s Inštitútom J. Turinu v Španielsku ešte pred nahrávaním kvôli notovému materiálu a autorským právam. Ale ja osobne som po vydaní CD nedostala od nich žiadnu reakciu, možno nahrávacia spoločnosť.  

Hovoríte po španielsky?

Nie. Rozumiem občas niečo, keďže mám základy taliančiny a francúzštiny, ale aktívne po španielsky nehovorím. Prípravu CD som konzultovala s jazykovým poradcom.  

V máji 2011 pripravujete druhé CD – opäť s hudbou neznámeho španielskeho skladateľa, Xaviera Montsalvatgeho. Čím vás oslovuje hudba týchto autorov?

Pre speváka je výhodou, keď sa pohybuje v neznámych repertoárových vodách – nemôže ho totiž nikto porovnávať. (Smiech.) Pre mňa je to na jednej strane výzva, na druhej strane ma veľmi baví predstavovať literatúru, ktorú ľudia nepoznajú. Keď som na Slovensku spievala Turinu, moja kamarátka sa ma hneď opýtala, či by si to mohla takisto zaradiť do repertoáru, pretože to nepoznala a veľmi sa jej to páčilo. Problémom je, že napr. u nás na konzervatóriách speváci často spievajú rovnaké veci dookola, málokedy príde niekto s iniciatívou spievať niečo iné – či už zo strany študenta, ale i pedagóga. Ja som mala v tomto smere šťastie, pretože všetci moji pedagógovia mali práve tendenciu nevyberať mi tie „mainstreamové“ árie.  

Pochádzate z rodiny, v ktorej sa už niekoľko generácií aktívne spieva. Pamätáte si, kedy sa zo záľuby spievať stala profesijná ambícia?

Záľuba spievať ostala stále. (Smiech.) Ten priebeh bol v podstate prirodzený. Spev som začala študovať až neskôr – po tom, ako mi na jednom konkurze povedali, že síce je všetko fajn, ale že sa musím naučiť spievať. Vtedy ma to naozaj nahnevalo, pretože som už v tom čase bola sólistkou niekoľkých zborov v Trnave. Povedala som si, že toto už nechcem nikdy počuť a prihlásila som sa na konzervatórium. Asi najdôležitejšia bola pre mňa potom dôvera mojej profesorky Dagmar Bezačinskej, ktorá mi po maturite povedala, že by som to mala ísť určite vyskúšať ďalej, že na to mám. To ma dosť „nakoplo“. Tým, že môj hlas bol v podstate od začiatku taký „Zwischenfach“ a bolo ma ťažké zaradiť do konkrétneho hlasového oboru, robila som už aj počas konzervatória mnohé neznáme veci, v čom ma pani Bezačinská podporovala. Nerobila som napr. klasický repertoár – všetci napr. spievali Carmen, no mňa to asi práve preto príliš nelákalo. Potom som pokračovala na JAMU v Brne a tam bolo spevácke oddelenie orientované dosť na koncertnú a piesňovú literatúru, nielen na opernú. Navyše aj Marta Beňačková, u ktorej som tam študovala, je koncertnou speváčkou a veľmi mi pomáhala pri naštudovávaní koncertného repertoáru. Okrem iného sme napr. robili Bernsteinovu Omšu, čo je tiež hudba tak trochu na hraniciach „klasiky“.  

Nelákalo vás operné javisko?

Určite áno. Doteraz sa mi síce predspievania nepodarili, ale neberiem to nejako tragicky, pretože to je náš život – postaviť sa do radu a čakať, či si nás vyberú alebo nie. Ale určite by som to chcela vyskúšať, brániť sa tomu nebudem.  

V súčasnosti naďalej navštevujete hodiny u vyhľadávanej hlasovej pedagogičky Margreet Honigovej. Prečo je pre speváka také dôležité konzultovať otázky spevu aj po skončení štúdia?

Pretože sa stále vyvíjame. Myslím si, že neexistuje taký moment, kedy si spevák môže povedať, že je už „hotový“, doštudovaný. Nefunguje to tak, že sa naučíme jednu knihu naspamäť a potom s tým pracujeme celý život. Hlas a teda moje telo sú mojím inštrumentom a tým, že sa mení telo, mení sa moje psychické rozpoloženie, mení sa aj spôsob, ako spievam. Preto je vždy dobré prísť raz za čas k niekomu, kto si vás vypočuje a povie, kde to nie je úplne v poriadku, pretože druhý človek vás počuje úplne inak, než sa počujete vy. Ja mám s hlasovými pedagogičkami, s ktorými pracujem, výborný vzťah, takže sa vždy na konzultácie teším.  

Pôsobíte „na voľnej nohe“. Vymenili by ste to za stály angažmán v nejakej kamennej inštitúcii?

Zatiaľ nie. Byť sama sebe pánom je pre mňa zatiaľ veľkou výhodou. Musím si síce veľa vecí organizovať sama, byť veľmi disciplinovaná v rozvrhnutí si dňa, aby som všetko stíhala. Ale na druhej strane narábam sama so svojím časom a nemusím sa napr. podriaďovať systému divadelnej prevádzky, spievať jednu skúšku doobeda, druhú poobede a večer ešte predstavenie. Neskôr k tomu možno budem pritlačená z finančných alebo nejakých iných dôvodov, ale zatiaľ to, našťastie, nemusím riešiť. Viem, že veľa spevákov nemá jednoducho inú šancu. Ja si vážim, že som ju dostala.  

Za veľkými menami dnes takmer vždy stojí silná agentúra. Je vôbec možné existovať v hudobnom svete bez šikovného agenta?

To je dobrá otázka! Myslím, že na Slovensku sa to dá, pretože u nás je hudobný svet v podstate taký malý, že sa všetci poznajú. Ja žijem v Nemecku, asi do decembra som fungovala bez agenta, a to i napriek tomu, že mi všetci stále tvrdili, že mať agentúru je nevyhnutnosť. Momentálne mám jednu agentku v Prahe, ktorá ma zastupuje na Slovensku i v Čechách a v Nemecku pre mňa aktívne pracuje ešte jeden hudobný manažér. Vonku je to naozaj veľmi dôležité, pretože intendanti alebo organizátori koncertov nekomunikujú priamo s umelcom, ale cez manažéra. Navyše teraz, ako sa to celé začína rozbiehať, vidím, že by som ani ďalej nestíhala manažovať všetky tie veci sama. Agent to za vás celé vykomunikuje, zariadi a zoberie si, samozrejme, svoj podiel. (Smiech.) Dobrý agent potom ponuky nielen prijíma, ale ich hlavne sám vyhľadáva. Tak by to malo fungovať.  

V júni budete robiť v Nemecku Mahlerovu 2. symfóniu. Pre mnohých dirigentov sú Mahlerove symfónie jednou z najvyšších umeleckých mét. Ktoré sú tie vaše?

Myslím, že nemám ani tak méty ako skôr určité veci, ktoré som si vždy myslela, že nikdy spievať nebudem, resp. že sa k nim vzhľadom na môj typ hlasu jednoducho nikdy nedostanem. Takým prípadom bol napr. aj Mahler. Keď som začala chodiť na hodiny k Margreet Honigovej, tak mi asi po dvoch rokoch povedala, aby som si urobila Mahlerove Rückert-Lieder a pribrala k tomu ešte aj Wagnera. Aj keď som tomu neverila, naštudovala som si to, pretože som bola sama zvedavá, čo to spraví s mojím hlasom, ako to bude znieť. A v Mahlerových piesňach som sa úplne našla. Iné to je so symfóniami – tam som mala pocit, že orchester jednoducho „neprespievam“. No a minulý rok prišla táto ponuka, bola som na predspievaní a vyšlo to. Takže pre mňa je asi toto takou splnenou métou, že idem spievať v júni Mahlerovu „Dvojku“.  

Čo si zvyčajne pustíte v aute?

Slovenský rozhlas. (Smiech.) Veľmi rada počúvam hovorené slovo a v Slovenskom rozhlase je ho zvyčajne najviac. Alebo potom e-booky. Čo sa týka hudby, tak kvôli tomu, že organizujem a cappella festival, musím počúvať veľa a cappella hudby, aby som mala prehľad, čo je momentálne aktuálne. Inak milujem Queen, Stinga alebo blues, ktorý ma naučila počúvať moja sestra. Na druhej strane sa tiež musím priznať, že až tak veľa hudby vo voľnom čase zase nepočúvam, pretože sa hudbou živím a po koncertoch často potrebujem úplne vypnúť. Preto asi aj viac inklinujem k tomu hovorenému slovu.  

V Trnave, odkiaľ pochádzate, ste založili a vediete vlastnú a cappella skupinu Kruhy a festival Zoom+. Asi máte aj manažérsky talent...

Určite nie som dobrá manažérka, to sú veci, ktoré rada odsúvam na kolegu, hlavne čo sa týka festivalu. Hľadanie dobrých kapiel je iné, v tom sa pohybujem, takže to je na mne a zvládam trochu i administratívu. (Smiech.) Čo sa týka Kruhov – posledné dva roky boli pre nás dosť ťažké, najmä tým, že ja som bola stále častejšie v zahraničí a nemohli sme skúšať. A keďže sme nebudovali nový repertoár, nechcela som ísť na pódium, pretože spievať stále dookola starý repertoár nie je pekné ani pre publikum, a ani pre nás. Preto máme momentálne vyhlásenú umeleckú pauzu a uvidíme, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Nebránila by som sa ani tomu, že by to robil niekto iný, takže ak by mal niekto záujem, nech sa pokojne ozve. (Smiech.) Ja to už, bohužiaľ, nestíham a nechcem ísť pod úroveň, ktorú sme si nastavili.

  Ste trémistka?

Som, aj keď teraz je to už oveľa lepšie ako v minulosti. Kedysi sa mi od trémy veľmi triasli ruky – dnes je to skôr o pocite zodpovednosti a čím lepší koncert mám za sebou, tým je tá zodpovednosť akoby ešte väčšia, pretože cítim povinnosť neustále niečo potvrdzovať. Ale keď nasadím prvý tón, tak to už prestávam riešiť a sústredím sa len na spievanie. Neznášala som napr. ročníkové skúšky na JAMU. Spievať v sále len pred šiestimi pedagógmi sa mi zdalo úplne zbytočné a zvláštne, ale akonáhle má človek pred sebou publikum, spieva sa úplne inak.  

Pochádzate zo Slovenska, ale žijete v Nemecku. V ktorej krajine sa cítite viac doma?

Hm... Keď to bude teraz čítať moja mama, tak sa asi nepoteší, ale momentálne sa cítim viac doma v Nemecku. Na Slovensko sa rada vraciam, a hoci som sa s touto otázkou posledné mesiace dosť často pohrávala, nevedela by som si už dnes predstaviť, že by som sa vrátila. Ako speváčka by som tu mala totiž omnoho menšie možnosti, než mám v Nemecku. Navyše sa mi nepáči atmosféra, aká tu medzi hudobníkmi je. Žiaľ, je to tak a tie vzťahy sú také, aké sú. Samozrejme, že ani vonku to nie je ideálne, ale tým, že Nemecko je väčšia krajina, tak to nie je možno až tak cítiť ako tu. Je to škoda, že sme voči sebe neprajní a závidíme si. Pritom na Slovensku je množstvo spevákov, dirigentov, muzikantov, ktorí sú talentovaní, ale nemajú sa tu možnosť uplatniť.  

Spomenuli sme nahrávanie nového CD a účinkovanie v Mahlerovej 2. symfónii. Čo vás ešte okrem toho čaká?

Momentálne rozbieham zaujímavú spoluprácu s pražským Bennewitz Quartet, s ktorými ma čaká niekoľko koncertov. V máji nahrávam spomínané CD v Nemecku a hneď potom v júni ma čaká niekoľko koncertov v Nemecku a v Belgicku s Mahlerovou 2. symfóniou, na ktoré sa naozaj veľmi teším. V lete budem spievať so Simonkou Šaturovou Mozartovu Omšu c mol na dvoch festivaloch v Nemecku a v septembri v Japonsku. A čo sa týka Turinu, tak už teraz napr. viem, že ho budem spievať v roku 2012 v Montpellier vo Francúzsku.

 

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020