Dôvodov žiarliť na Ľubľanu máme tento rok menej. Šéfdirigent Slovenskej (a súčasne i Slovinskej) filharmónie Emmanuel Villaume tam uvedie len o jeden koncert viac ako v Bratislave. Stretli sme sa počas skúšok na Verdiho Requiem – Villaumovou predposlednou produkciou pred letom. Slovo bilancovať je asi po pár týždňoch (i keď nepochybne mimoriadne intenzívnej) umeleckej práce trochu prehnané, v každom prípade sme sa rozprávali o progrese a perspektívach nášho prvého orchestra.

Čo všetko sa u vás zmenilo počas obdobia, kým ste neboli v Bratislave?

Dirigoval som napríklad Massenetovu Manon v Lyric Opera of Chicago. V tejto produkcii spievali Jonas Kaufmann a Natalie Dessay a práca bola pre mňa výnimočným zážitkom. Mal som koncert s Chicago Symphony Orchestra mezzosopranistkou Denyce Gravesovou, na ktorý tiež veľmi rád spomínam. Dostal som možnosť dirigovať Brahmsov 2. klavírny koncert, ako sólista sa v ňom predstavil vynikajúci Emanuel Ax. Strávil som veľa času v Ľubľane, kde sme s orchestrom nahrávali. Myslím, že momentálne sa mi podarilo nájsť rovnováhu medzi koncertmi a operou, i medzi pôsobením v Európe a USA.  

Zaregistroval som, že v Amerike ste opustili post umeleckého riaditeľa známeho Festivalu Spoleto...

Pôsobil som tam desať rokov a urobili sme spolu množstvo nádherných vecí. Úroveň festivalového orchestra sa za ten čas veľmi zvýšila, pričom ide o mladé teleso, jeho vekové zloženie je podobné ako v prípade Gustav Mahler Jugendorchester Claudia Abbada. Myslím si však, že desať rokov je pre umeleckého riaditeľa z hľadiska času tak akurát. Musíte sa začať zaoberať zase niečím novým, obrátiť list... Na šéfdirigentské povinnosti, ktoré mám momentálne v Bratislave a v Ľubľane, potrebujem viac termínov, rovnako ako pre svoje hosťovania...  

Aký bol „návrat“ na Slovensko?

Je to pre mňa ľudsky i umelecky stále nesmierne príjemná skúsenosť. Každým koncertom si s hráčmi čoraz viacej rozumieme a ponárame sa hlbšie do hudby. Súčasne ide o veľmi tvrdú prácu, no všetci chceme neustále napredovať. Ako som vám už minule povedal, na tomto orchestri si zvlášť cením muzikalitu – spôsob, akým hudobníci prenikajú do poetických a výrazových kvalít skladieb. Toto samozrejme nefunguje, ak súčasne nepracujete aj na ich technickej stránke. V obidvoch oblastiach však ide nepochybne o progres. Pracovať v Bratislave je pre mňa veľkou výzvou aj preto, lebo akustika starého divadla je veľmi suchá a neľútostná... No je to pre nás všetkých dobré cvičenie, pretože na pódiu ste doslova „nahý“. Tieto podmienky nás nútia intenzívne pracovať na špecifických otázkach techniky a ladenia. Všetci sa už tešíme na otvorenie Reduty, budovy s veľkorysou a nádhernou akustikou. Som si istý, že naša práca sa práve v tejto sále zúročí.  

Navštívil som niekoľko skúšok a nemožno prehliadnuť, že si s hráčmi evidentne rozumiete...

Postoj a energia orchestra sú veľmi pozitívne, čo je pre mňa ľudsky i umelecky nesmierne uspokojivé. Mám rád mentalitu Slovákov, ktorých devízou je priamosť, no bez agresie...    

Vlani ste avizovali, že na Slovensku strávite viac času. Váš pobyt v Bratislave sa skutočne o niečo predĺžil. Ako sa bude tento časový harmonogram vyvíjať ďalej?

Budúcu sezónu mám naplánovaný ešte o týždeň viac, plus týždeň práce s orchestrom počas prípravy na koncert v rámci Bratislavských hudobných slávností.   

Prezradíte program? Pracujeme na ňom, ešte nie je nič definitívne...    

Ako aktuálne prebieha proces skúšok so Slovenskou filharmóniou?

Obvykle skúšame v pondelok, utorok a stredu, vo štvrok a v piatok sú generálky. V rámci týchto dní ide o jednu dlhú alebo dve kratšie skúšky.  

Koľko je to hodín prípravy? 

Ak ide o dvojdňové skúšanie, dvakrát tri hodiny, ak je to jednodňová skúška, trvá štyri hodiny.   

Mávate aj delené skúšky?

Niekedy áno, no väčšinou je prítomný celý orchester. Ide o štandardný čas na skúšanie symfonického orchestra pre tento typ koncertných programov. No hudobníci sa samozrejme pripravujú aj doma.  

Ako hodnotíte aktuálnu kondíciu orchestra a jeho jednotlivé skupiny? Minulý rok ste hovorili, že budete intenzívne pracovať so sláčikovou sekciou...

Odvtedy, ako som prvýkrát prišiel do Bratislavy, sa husľová sekcia neuveriteľne zlepšila – výkony individuálnych hráčov i celej skupiny. Stále sa snažíme, aby zvuk sláčikov bol čo najkompaktnejší. Intenzívne tiež pracujeme na intonácii drevených dychových nástrojov, kde nepochybne dosahujeme aj adekvátne výsledky. Myslím si, že momentálne sú jednotlivé sekcie orchestra svojou úrovňou rovnocenné, čo je nesmierne dôležité pre výsledný zvuk počas koncertu. Sú tu samozrejme ešte otázky vyváženosti vzťahu sekcií k celku, ktoré však budeme môcť zásadnejšie riešiť až v Redute. Som skutočne veľmi zvedavý, ako to tam bude znieť.  

Keď ste spomenuli realizáciu nahrávok v Ľubľane, pozvali by ste momentálne na nahrávanie aj Slovenskú filharmóniu?

Určite. Záleží to však od viacerých faktorov. V prvom rade opäť od Reduty a tamojších podmienok. Nahrávanie ale rozhodne máme v pláne.  

V našom predchádzajúcom rozhovore ste spomenuli, že máte ambíciu priviesť do Bratislavy zaujímavých zahraničných sólistov...

To je pravda a stále to platí. Momentálne uvažujeme o vynikajúcej huslistke Sarah Changovej a viacerých umelcoch podobného kalibru. Detaily ešte nie sú dohodnuté – a nemal by som teda o  nich hovoriť –, no vedel by som si predstaviť, že by v Bratislave uviedla napríklad Brahmsov Husľový koncert. Spoluúčinkovanie svetoznámeho sólistu je dobrou vizitkou aj pre orchester.  

Všimol som si, že rád spolupracujete so Slovenským filharmonickým zborom. Počas svojho aktuálneho pobytu ste s ním uviedli Cherubiniho a Verdiho Requiem...

A zamýšľam s ním pracovať ešte viac, pretože ho považujem za jedno z veľkých pozitív tejto inštitúcie. Spolupráca na Verdiho Requiem ma – podobne ako predtým na Cherubiniho diele – veľmi inšpirovala. Verdiho skladba zboru vyslovene „sadla“ a chcel by som jeho umenie využiť v každej sezóne.  

Ako vzniká dramaturgia vašich bratislavských koncertov? V Ľubľane tento rok dirigujete Weilla, Straussa, Szymanowského a Ravela, u nás Mozarta, Cherubiniho, Mendelssohna, Verdiho a Mahlera. Nemám samozrejme nič proti Mozartovi či Verdimu, ide mi len o porovnanie repertoárovej orientácie...  
(Po krátkom váhaní.) V určitom zmysle ide pravdepodobne len o náhodu. Musíte pochopiť, že naše účinkovanie v historickej budove SND tiež istým spôsobom formuje dramaturgiu. No v budúcnosti sa určite zameriame aj na repertoár, ktorý ste spomenuli. Pre progres orchestra sú však diela veľkých klasikov Haydna, Mozarta či Brahmsa momentálne jednoducho nevyhnutné. Sú niečím podobným ako ranná gymnastika. Pre toto by som sa rozhodne, byť vami, netrápil. Určite poskytneme vyváženú dramaturgiu pozostávajúcu z diel klasicizmu, romantizmu, neskorého romantizmu i moderny. No myslím si, že v rámci mojich programov budú mať klasické diela, ktoré som vybral v tejto chvíli, väčší efekt na zlepšenie hry orchestra.

Minulý rok ste v rozhovore povedali, že ste zodpovedný najmä za dramaturgiu vlastných produkcií. Máte v súčasnosti väčšie slovo pri formovaní programu na celú sezónu?  
Diskutujeme o týchto veciach s riaditeľom Slovenskej filharmónie i so šéfdramaturgom inštitúcie. Ako ale iste viete, v Bratislave som šéfdirigentom, nie umeleckým riaditeľom – a ani o túto pozíciu nemám záujem. Možno pre túto sezónu bolo trochu prineskoro na vytvorenie optimálneho synergického efektu, no neustále komunikujeme, a to je dôležité. Stále som vo fáze pozorovania a systematickej práce na technike hry orchestra. Otázky, o ktorých hovoríte, ale budeme určite riešiť v blízkej budúcnosti.


 Máte nejaké idey, čo by sa mohlo v tomto smere zmeniť?
Všimol som si, že Slovenská filharmónia nemá tematicky koncipovanú dramaturgickú líniu. V Ľubľane napríklad pripravujeme na budúcu sezónu tému Hudba a príroda. Uvedieme okrem iného Mahlerovu Pieseň o zemi, Piazzollove Štyri ročné obdobia, Beethovenovu Pastorálnu, ale napríklad aj koncert Elliotta Cartera. Bolo veľkou výzvou zostaviť program, kde by každý koncert zapadol do mozaiky spomenutého konceptu. Prečo by sme nemohli niečo podobné s kolegami vymyslieť aj tu?  

Z vašich aktuálnych koncertov u nás sa so zvlášť veľkým ohlasom stretlo uvedenie Mahlerovej 1. symfónie. Aký ste mali pocit z tejto produkcie?
Pre mňa je ťažké o tom analyticky hovoriť, pretože nepočúvam záznamy vlastných koncertov bez dostatočného časového odstupu. Prípadné chyby, ktoré na zázname zaregistrujem, ma dokážu veľmi deprimovať. Tentoraz som však mal prevažne pozitívne pocity. Podarilo sa nám vytvoriť plynulý a gradujúci hudobný oblúk od začiatku až do konca, čo je u Mahlera nesmierne ťažké. Jeho hudba je totiž  už od začiatku nesmierne silná...

Až hrozí, že sa rozpadne na fragmenty...
Presne tak. Preto som bol veľmi šťastný, ak nie pyšný z výsledku a z koncentrácie orchestra v tomto diele. Bolo to aj veľmi emotívne predvedenie, čo však samozrejme samo osebe ešte nestačí. Tento koncert však rozhodne ostane v mojej pamäti ako vydarený.

Obdivoval som vyrovnané výkony plechových dychových nástrojov...
Áno, v tom máte pravdu. Hráči sa tejto symfónie trochu obávajú, preto v nich dirigent musí upevniť sebadôveru, no súčasne neustále vyžadovať suverénny výkon. Musia hrať energicky a kompaktne bez toho, aby boli príliš „hluční“. Pre dirigenta to teda znamená rovnako prácu na technike ako empatickosť voči psychike hráčov. V prípade tejto sekcie ide o hráčsky vyrovnanú skupinu s výraznými individualitami. Veľa sme spolu s hudobníkmi pracovali na výslednej farbe a vyváženosti zvuku tak orchestra, ako aj jednotlivých skupín, čo je, ako som už spomínal, v tomto priestore veľká výzva.

Mahlerove symfónie sa často menia na „komornú hudbu“, preto bolo počas skúšok potrebné často upozorňovať: „Prosím, počúvajte melódiu hoboja...,“  a podobne. Mahlerovu Prvú symfóniu som nedirigoval posledných desať rokov, za ten čas som ale naštudoval a uviedol všetky ostatné okrem Ôsmej a Desiatej. Návrat k tomuto dielu bol preto pre mňa fascinujúci. Zrazu akoby mi v ňom všetko dávalo nový, hlbší zmysel: nádej i zúfalstvo, heroizmus, osamelosť, nevinnosť i rozplynutie sa v ničotnosti.

„Hlasy prírody“ a typická mahlerovská viacvýznamovosť obsahu...
Samozrejme. V tejto symfónii je to všetko prítomné v latentnej, veľmi čistej a priamočiarej podobe. Obsahuje samozrejme i sarkazmus a iróniu, no nie až tak výrazne a agresívne ako neskoršie kompozície. Všetky tieto kvality som lepšie pochopil, keď som ako dirigent v hudbe prežil, kam sa budú tieto výrazové roviny v Mahlerovom diele ďalej rozvíjať.

Vaším predposledným koncertom so Slovenskou filharmóniou pred letom je Verdiho Requiem. V súvislosti s interpretáciou tejto skladby sa zvykne spomínať určitý protiklad sakrálneho a profánneho, kontrast medzi operným a cirkevným štýlom, liturgickým výrazom, subjektívnosťou diela a jeho miestom na koncertnom pódiu. Toto všetko určite ovplyvňuje i dirigentský výklad diela...
To je zaujímavá otázka. Verdiho skladbu rozhodne nepochopíte, pokiaľ nepochopíte aj jej drámu. Ak ostanete len pri spomínanom „opernom“ rozmere diela, niečo určite bude chýbať. Môžem vám teraz opísať môj uhol pohľadu v perspektíve posledných dní. Niet pochýb, že ide o dielo jedného z géniov našej civilizácie, ktoré mňa osobne veľmi dojíma. Neviem to celkom isto, no mám z neho silný pocit, že pre Verdiho Boh v striktne kresťanskom zmysle neexistoval, neveril v neho. Práve tento kontext dodáva jeho volaniu po spáse zvlášť tragický rozmer nenaplnenia. Niet spásy a my sme sa ocitli v pasci – v tomto konštatovaní je prítomný i moment hnevu či vzdoru, ktorý sa pri interpretácii zvykne potláčať.    

Podľa toho, čo hovoríte, je Verdi v tomto diele v istom zmysle „najpravdivejší“...
Áno, v tejto skladbe zvlášť intenzívne počuť hlas Verdiho ako človeka. Z psychologického i emocionálneho hľadiska je v nej nesmierne silná prítomnosť smrti. Toto ušľachtilé dielo dosahuje veľký efekt práve vďaka rozporu medzi krásou a konečnosťou bytia. Tým sa dostávame k ontologickému rozmeru kompozície, ktorý siaha hlbšie a ďalej za hranice vzbudzovaných emócií. A aj preto nemožno Requiem určite redukovať na efektnú romantickú skladbu s krásnymi melódiami. Ja osobne v tejto hudbe cítim určitú bezvýchodiskovosť. Chceme byť spasení, no nedarí sa nám to. Nie preto, lebo toho nie sme hodní – ako by možno povedali teológovia –, ale pre bolestnú pochybnosť, že táto možnosť jednoducho neexistuje.

Emmanuel VILLAUME – rodák zo Štrasburgu, vyhľadávaný operný dirigent. Predstavil sa a spolupracuje s najvýznamnejšími opernými domami, o. i. v New Yorku, Chicagu, Los Angeles, Santa Fe, Paríži, Londýne, Berlíne, Turíne a v Benátkach. Predstavil sa tiež s viacerými americkými i európskymi orchestrami, dirigoval koncerty s umelcami ako Anna Netrebko, Renée Fleming alebo Rolando Villazón. Desať rokov pôsobil ako hudobný riaditeľ Spoleto Festival v USA. Od roku 2008 je šéfom Slovinskej, od jesene roku 2009 i Slovenskej filharmónie. E. Villaume študoval na konzervatóriu v Štrasburgu, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Paríži v odboroch literatúra, filozofia a muzikológia. Žije vo Francúzsku a v USA. (www.emmanuelvillaume.com)

Aktualizované: 11. 05. 2020
x