Meno unikátnej poľskej vokalistky Urszule Dudziakovej mnohí spájajú s projektmi jej bývalého manžela Michała Urbaniaka, ale aj Krzysztofa Komedu, Adama Makowicza, Gila Evansa alebo Bobbyho McFerrina. Na jej bratislavskom koncerte na Hlavnom námestí (1. 7.) pri príležitosti začiatku poľského predsedníctva v EU nemohol chýbať jazzfunkový popevok Papaya z roku 1976, ktorý v poslednom období zažíva – podobne ako jeho protagonistka – svoju renesanciu.
Saxofonista Piotr Baron o vás pri rozhovore pre Hudobný život (10/2010) povedal: „Urszula je slnkom poľskej scény, vždy vysmiata a pozitívne naladená – jej pozitivizmus veľmi prospieva môjmu zdraviu.“ Takže ste nielen vynikajúcou speváčkou, ale aj terapeutom.
(Smiech.) Nazdávam sa, že sa v mojej osobe prepája mnoho vecí. V prvom rade sa nechcem tváriť príliš skromne, akoby som nič neznamenala. Viem, že som nositeľom pozitívnej energie, ktorá pôsobí, ako povedal Piotr, terapeuticky. Vo chvíli, keď vystupujem na scénu, pociťujem zvláštnu schopnosť pôsobenia na ľudí, akoby som bola liečiteľom. A popritom spievam. (Smiech.) Priaznivé pôsobenie je samozrejme vzájomné, pretože nielen dávam, ale množstvo energie spätne absorbujem. Je to čosi nepredstaviteľne nádherné, pretože nás to robí v istom zmysle lepšími, utišuje, pôsobí blahodarne. A nielen počas koncertu. Často za mnou po vystúpení prichádzajú ľudia s otázkou, ako môžem takto fungovať v šesťdesiatich ôsmich rokoch. Mnohí z nich sa čudujú: „Ešte existujú život a radosť aj pre mňa?“ Práve to, keď vidia, aké mám svetlo a iskru a ako žijem, je dôkazom, že ešte pre nich všetko neskončilo. Ja si naopak myslím, že zrelý vek je najkrajším obdobím v živote človeka, aj keď svet nám neustále vtĺka do hlavy apoteózu mladosti. Toto „adorovanie“ mladosti je však chorobou našej západnej civilizácie. Práve mladým ľuďom chýbajú skúsenosti, odstup, triezvy pohľad na život...
História poľského jazzu je neuveriteľne životodarná – spomeňme Sopoty, Zaduszki Jazzowe, Tyrmanda, Komedu... Ako ste vnímali tieto inšpiratívne podnety počas dospievania?
Začiatkom 60. rokov som ako štrnásťročná prvýkrát počula Willisa Conovera a jeho Jazz Hour na Voice of America; chvíľu som si myslela, že hovorí Boys of America. (Smiech.) S bratom sme každý večer o desiatej sedávali s ušami nalepenými na rádiu a čakali Ellingtonovu znelku Take the 'A' Train. Otec neskôr priniesol z práce malý japonský magnetofón a ja som sa pokúšala improvizovať s nahrávkami orchestrov. V šestnástich rokoch som študovala v Zielonej Góre, kde som mala šťastie na dobrých učiteľov; hrala som na klavíri, spievala v jazzovej kapele. Raz tam prišiel hrať Krzysztof Komeda a klavirista z miestnej kapely ho počas skúšky požiadal, aby si ma Komeda vypočul. Na druhý deň som mu spievala Goody Goody a Stompin' at the Savoy, ktoré som poznala od Elly Fitzgeraldovej a jemu sa to veľmi páčilo. Ponúkol mi, že cez prázdniny za ním môžem prísť do Varšavy a spievať s jeho kapelou v pivnici pod Hybrydami. Tam som spoznala jazzovú komunitu, zoznámila sa s Michałom (Urbaniakom, pozn. red.). Stretnutie s Komedom bolo rozhodujúcim momentom v mojom živote, aj keď som sa ešte musela na rok pre maturitu vrátiť do Zielonej Góry.
V Komedovej kapele ste spievali jazzové štandardy, až neskôr ste svoj prejav oslobodili a začali s osobitým spôsobom vokalízy. Čo bolo prvým impulzom tejto zmeny?
Rok 1964 bol šťastným obdobím, pretože som spievala s vynikajúcou kapelou – boli tam Komeda, Urbaniak, Stańko, Dyląg. Táto partia vtedy hodne hrávala v Škandinávii a Nemecku a Michał si na tých cestách zarobil tak dobre, že si mohol kúpiť prvé auto – čierny športový Opel Coupé. Keď hrali v klube Jazzhus Montmartre, prišla som za Michałom do Kodane a po troch dňoch – pamätám si presne, bolo to 8. marca 1964, Deň žien – mi išiel Michał kupovať kvety a zistil, že nám auto ukradli. Samozrejme nebolo poistené a dali sme doň všetky úspory a pôžičky. Pre peniaze sme s Michałom preto ostali ešte 4 roky v Škandinávii, kde sme hrali v reštauráciách k jedlu. Hrali sme jazz a to bola pre mňa veľmi dobrá škola, pretože som musela vedieť spamäti 500 štandardov! Po návrate do Poľska ale prišlo obdobie, keď som už tie štandardy nemohla ani cítiť. Bola som presvedčená, že musím buď začať spievať celkom inak, alebo s tým musím úplne prestať. Vedela som, že nikdy nebudem podávať štandardy tak dobre ako Dinah Washington, Carmen McRae, Billie alebo Ella, takže musím objaviť svoj vlastný štýl a spôsob. Michał v tých časoch veľa navštevoval obchody s hudobninami a kupoval rozličné gitarové efekty, ktoré skúšal využiť vo svojej husľovej hre. Keď experimentoval on, chcela som aj ja, tak som si na efekty často zapojila mikrofón a hrali sme sa: objavovali sme delaye, dozvuky, oktávery, echá, kruhové modulátory, harmonizéry a oboch nás to veľmi fascinovalo. Úplne som tomu prepadla.
Váš debut Newborn Light (CBS 1974) s Adamom Makowiczom bol míľnikom nielen vašej kariéry, ale celkového pohľadu na možnosti ľudského hlasu. Aká bola recepcia albumu?
Dostali sme 5 hviezdičiek v Downbeate, čo bolo pre začínajúcich európskych muzikantov nepredstaviteľné, a prestížny americký kritik Leonard Feather zaradil nahrávku k 20 najlepším albumom 70. rokov! V tom rebríčku sú samí čierni hudobníci, akurát Dudziaková s Makowiczom im to kazia. (Smiech.) S Adamom sme to nahrali za 3 hodiny v jednom nemeckom štúdiu.
Objavným spôsobom ste prepojili sférické vokály s freejazzovými improvizáciami elektrického klavíra. Tá nahrávka znela akoby z iného sveta...
Nazdávam sa, že sme ňou ovplyvnili koncepciu legendárneho albumu Light as a Feather Chicka Coreu s kapelou Return to Forever. Pred jeho nahrávaním priniesol kontrabasista Stanley Clarke album speváčke Flore Purimovej, aby si vypočula, ako to tá poľská dievčina robí. Flora sa vraj potom zmohla na jedinú otázku: „Kto je tá suka!?“ (Smiech.) Neskôr, v polovici 80. rokov, sme robili v Tel Avive koncertný projekt, v ktorom okrem Flory, Airta Moreiru, Cleo Laineovej, Johna Dankwortha, Michała a mňa účinkoval aj ďalší člen vtedajšej Coreovej kapely – saxofonista Joe Farrell. Keď sme sa vtedy s Florou na tú tému zhovárali, spomínala, že sa na mňa za platňu Newborn Light naozaj hnevala, pretože som prišla s koncepciou, ktorú sama chystala na svoj album. Ináč sme si ale „sadli do noty“ a plánovali koncertné „vokálne duely“. Malo to byť pôsobivé – Joe Farrell v prostriedku a po bokoch by sme hlasovo „bojovali“ my s Florou. Z projektu žiaľ vzišlo, pretože Joe zanedlho zomrel.
Od 70. rokov ste v New Yorku spolupracovali s mnohými jazzovými velikánmi. Ako spomínate na toto obdobie?
Účinkovanie v Spojených štátoch bolo pre mňa fantastickou skúsenosťou. Spomínam si najmä na naše začiatky v New Yorku, keď nám mnohí pomáhali: Chick Corea nám radil, kde máme ísť hrať a komu z organizátorov, ako aj z hudobníkov sa radšej vyhnúť, chvíľu u nás býval Jaco Pastorius, často k nám chodieval Wayne Shorter, Michał si veľmi rozumel s Joeom Zawinulom a dohadzoval mu hudobníkov. Joe zavolal: „Michał, neviem nájsť dobrého perkusionistu.“ Michał na to: „Mám v kapele jedného skvelého – Omara Hakima.“ A potom, aj keď s ťažkým srdcom, poslal Omara k Joeovi. Pohybovali sme sa medzi muzikantskou špičkou, neskôr som spolupracovala s Gilom Evansom, Michał s Milesom Davisom...
Ktoré umelecké osobnosti vás v živote ovplyvnili najviac?
V prvom rade Michał, ktorý ma mnoho naučil a ukázal mi veľký svet hudby. Okrem neho najmä trojica Gil Evans, Miles Davis a Krzysztof Komeda – boli to ľudia, ktorí dokázali okolo seba vytvoriť až nepravdepodobne kreatívne prostredie. Miles celý život pristupoval k muzikantom spôsobom „neangažujem ťa preto, že som počul, ako dobre hráš, ale pretože viem, ako dobre by si mohol hrať v mojej kapele“. Krzysztof ani Gil nerozprávali veľa, ale napriek tomu všetci okolo nich vedeli, čo chcú. Najviac si cením, že som dostala príležitosť byť v strede diania čohosi nesmierne inšpiratívneho a prostredníctvom viery týchto ľudí vo mňa som uverila v samu seba. Vďaka nim vychádzam každý večer na scénu cítiac sa voľná ako vták. Akoby som mala kdesi hore „svetielko“, ktoré ma naviguje správnym smerom.
Podobným spôsobom „navigujete“ aj svojich generačne mladších spoluhráčov.
Mám v kapele šťastie na fenomenálnych muzikantov, ktorí sa neustále rozvíjajú. Necítim sa byť Milesom ani Gilom, ale na druhej strane sa s nimi trochu ako líder vlastnej kapely stotožňujem. So svojimi hudobníkmi udržiavam na pódiu vizuálny kontakt a pri mne hrajú neskutočne! Akoby medzi nami fungoval nejaký druh interakcie. Dnes napríklad zahral Jan Smoczyński (klávesové nástroje, pozn. red.) v skladbe N. Y. Baca také sólo, že som skoro spadla z nôh. On sám cítil, že sa hudba v danom momente otvorila.
Páči sa mi rôznorodosť vašej kapely: napríklad Robert Cichy pôsobí dojmom hardcoreového gitaristu, avšak farbu a groove, ktoré kapele pridáva, by sotva dokázal namiešať ortodoxný jazzman.
Michał Urbaniak raz povedal, že Pán Boh stvoril hudbu a ľudia ju podelili na kategórie. Moja kapela je kolážou pekných zvukov, z ktorých, keď ich kladieme vedľa seba, môže vzniknúť čosi nádherné.
Čo vám dáva hranie s mladšími kolegami?
Ako som povedala – neporovnávam sa s Milesom, ale čosi v tom bude: prečo si stále prizýval „mladú krv“? Neustále ich sledoval na kraji pódia a sviežosť spoluhráčov ho neskutočne inšpirovala. Keď počujem, ako moji hudobníci napredujú, ako objavujú nové zvuky a postupy, tak ma to „nakopáva“ k neustálemu hľadaniu. Nechcem ostávať na jednom mieste. Už Komeda mi pripomínal: „Nebuď naviazaná na nejaké frázy.“ Dnes to často pozorujem, keď vediem majstrovské kurzy. Na jednom z nich v Luzerne som nahrala do mašiniek podklad a každý z desiatich spevákov mal čosi zaspievať. Jedna dievčina spievala podľa Cassandry Wilsonovej, ďalšia podľa Elly Fitzgeraldovej, tretí podľa Bobbyho McFerrina – po niekoľkých frázach bolo jasné, aký vzor sa snažia napodobňovať. Keď sa všetci vystriedali, povedala som: „Dosť! Teraz zatvorte oči a skúste spievať bez použitia jedinej frázy, ktoré sú vo vašom prejave bežné. Zabudnite na všetko – na to, že som tu ja, že ste tu vy, že ste predtým počuli kvantum hudby.“ Dievčina, z ktorej predtým „lietali“ bebopové frázy, začala zrazu jódlovať tak uvoľnene, že ma to celkom dostalo. V tom momente nespievala podľa nijakých vzorov, ale podľa svojho vnútra. Podarilo sa to aj ďalším, až na konci ostalo ticho a po chrbte im behali zimomriavky: „Pani Urszula, ďakujeme za moment, v ktorom sa v nás čosi otvorilo a našli sme svoj hlas.“ Každý z nás má vzory a mala som ich samozrejme aj ja. Najdôležitejšie však ostáva objaviť vlastný prejav, mať odvahu skúšať a objavovať. Nemôžem byť predsa druhou Billie Holidayovou.
Spomínate si, kedy ste sa vy „otvorili“ hudbe?
Bolo to začiatkom 80. rokov v jednom nemeckom klube, keď som sa po vystúpení triasla na celom tele. Nedokázala som si logicky vysvetliť to, čo som zaspievala. Vtedy som prvýkrát pocítila čosi neskutočne pekné až mystické. Akoby som držala Pána Boha za nohu alebo bola pod vplyvom silnej drogy. Je to ten najkrajší pocit, aký môžete v živote okúsiť. Dostala som – či od Boha, alebo povedzme od „the highest intelligence“ – úžasný talent a som povinná rozvíjať ho najlepšie, ako dokážem. Odvtedy som už nedokázala spievať ináč ako naplno.
Vaše vokalízy na albumoch Michała Urbaniaka neprinášali do projektov len novú farbu, ale nápadito prepájali vokálne hlasy s inštrumentálnymi.
Michałove albumy kombinovali rozdielne prístupy nás oboch. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, prečo spievam týmto spôsobom. Malo to však aj iný dôvod: od detstva som sa považovala za škaredú, a tak som sa usilovala v prvej chvíli na scéne zaspievať tak dobre, aby sa na mňa ľudia nepozerali, ale aby ma počúvali. (Smiech.) V pätnástich rokoch som mala krivé zuby, bola som chudá, aj môj brat mi vždy pripomínal, že nikdy neurobím kariéru. Tento názor vo mne rezonoval dlhé roky. Ani Michał mi nehovoril, že som pekná. V jeho kapele som bola viac-menej dievčinou pre všetko – nosila som nástroje, aparatúru, nebola som manželkou, ale kolegyňou. Až neskôr Jerzy Kosiński (poľsko-americký spisovateľ, pozn. red.) vo mne odkryl niečo, čo bolo dlhé roky schované. Opakoval mi, akú mám peknú širokú tvár, tizianovskú krásu. Od tých čias viem, že som atraktívnou ženou, a tak to už ostane.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.