Elisabeth Kulman: "K životu potrebujem rozmanitosť"

Mladá rakúska mezzosopranistka Elisabeth Kulman získava v opernom svete čoraz výraznejšie renomé. Tohto roku sa po prvýkrát predstavila aj na Slovensku, keď v historickej budove SND spievala piesne Gustava Mahlera v komornej úprave súboru Amarcord. A hoci nekonvenčný prístup viedenských hudobníkov vyvolal kontroverzné reakcie, muzikálna speváčka s hlasom krásnej tmavej farby si publikum získala. Nasledujúce interview vzniklo po tlačovej besede k tomuto koncertu, kedy sa sympatická umelkyňa bez známky hviezdnych manierov tri hodiny venovala slovenským novinárom.

Po maturite ste najprv študovali ruštinu, ugrofínske jazyky a hudobnú vedu, až potom ste sa cez účinkovanie v renomovaných zboroch dostali k opernému spevu. Je to pomerne neobvyklá cesta... Tak dlho vo vás dozrievalo rozhodnutie stať sa opernou speváčkou?

Pochádzam z malej dedinky v Burgenlande, kde sa o veľkom opernom svete nevedelo, ani klasickú hudbu sme obzvlášť nepočúvali. Ale v našej rodine sa veľa spievalo. Spev som vnímala ako prirodzený spôsob komunikácie, hoci som v tom čase netušila, že sa raz stane mojím povolaním. V mladosti som mala mnoho záujmov a bola som výbornou žiačkou, takže paleta možností, akou cestou sa vybrať, bola široká. Priatelila som sa s matematikou, jazykmi... Hudbu som vnímala viac ako hobby než vážneho kandidáta na voľbu povolania. Pre vysokoškolské štúdium som si vybrala ruštinu a ugrofínske jazyky. Ale postupne sa situácia vykryštalizovala tak, že som zborovému spevu venovala týždenne toľko času, až som si uvedomila, že ma čoraz viac pohlcuje. Aj okolie ma podporovalo a utvrdzovalo v tom, že mám pekný hlas a hudobný talent. Súhrou týchto okolností vo mne postupne dozrelo rozhodnutie postaviť spev na profesionálnu bázu.  

Vráťme sa ešte k tým jazykom. Prečo práve ruština a ugrofínske jazyky?

V Burgenlande žije maďarská menšina, ku ktorej patria aj moji rodičia, doma sa so mnou rozprávali po maďarsky. Milujem túto reč aj maďarskú hudbu. A čo sa týka ruštiny, slovanské jazyky ma fascinujú. Okrem ruštiny trošku ovládam aj poľštinu a chorvátčinu. Ale zrejme som štúdium týchto – v našich končinách neobvyklých – jazykov vnímala aj ako výzvu. Venovať sa angličtine, francúzštine či taliančine, ktoré si zvolili moje spolužiačky z gymnázia, by ma nudilo.  

Spev ste študovali u renomovanej pedagogičky Heleny Lazarskej. Priblížite nám metodiku svojej profesorky?

Helena Lazarska je famózna pedagogička, ktorá vychovala mnohých významných operných spevákov. Vychádza z talianskej školy, ale prirodzene do nej aplikuje aj prvky ruskej školy. Spievali sme pri nej širokú repertoárovú škálu – nemecké piesne, slovanský repertoár, talianske bel canto.  

Študovali ste súčasne študijné odbory „Oper“ a „Lied und Oratorium“. V čom okrem rozdielneho repertoáru spočívajú ich špecifiká? Na bratislavskej Vysokej škole múzických umení sa napríklad študuje „operný a koncertný spev“ – teda obe v jednom.

Líšia sa najmä v náplni vyučovacích hodín. Väčšina mojich kolegov študovala len jeden z týchto odborov, pretože každý z nich je časovo pomerne náročný. Ale podľa mojej mienky práve ich spojenie vytvorí bohatý študijný plán, ktorý speváka pripraví komplexne pre profesionálny život. V opernom odbore sa popri speváckej technike venuje veľká pozornosť scénickému prejavu. Cvičí sa javiskový pohyb, činoherné herectvo, so študentmi pracujú režiséri i dirigenti. Štúdium koncertného spevu zahŕňa omnoho viac štylistickej a výrazovej práce, preberá sa veľké množstvo piesňovej literatúry.  

Váš debut vo Volksoper, kde ste tesne po skončení školy spievali Paminu, bol tak trochu otázkou šťastia – pôvodne ste boli angažovaná ako „cover“...

Kolegyňa, ktorá spievala premiéru, ochorela, takže som naskočila hneď do ďalšieho predstavenia. Dostala som výborné kritiky a to vlastne odštartovalo moju kariéru. Áno, mala som veľké šťastie. Pre mladého speváka je totiž najťažšie začať, preniknúť do povedomia.  

Vývoj vášho hlasového zamerania je veľmi neobvyklý. Začínali ste ako sopranistka, spievali ste predovšetkým mozartovské party — Paminu, Grófku vo Figarovej svadbe, Donu Elviru — a o tri roky neskôr ste sa preorientovali na mezzosoprán. Ako došlo k tomuto prelomu?

Keď je spevák mladý, jeho hlas je veľmi flexibilný. Nemá problém s vysokou ani nízkou polohou, takže chvíľu trvá, kým pochopí, kde je skutočne „doma“. Ja som sa istý čas presviedčala, že som sopranistka. Ale v podstate išlo skôr o moju túžbu. Chcela som spievať veľké roly – a tých je v sopránovom odbore omnoho viac než v mezzosopránovom. Chcela som byť primadonou, ale moje telo malo iný názor.  

Ten čas, kým sa vám podarilo zladiť chcené s možným, bol zrejme dosť náročný...

Bolo to veľmi ťažké životné obdobie, obzvlášť vo Viedni, ktorá je plná intríg. V tom čase sa zmenilo vedenie divadla. Nový riaditeľ ma nepoznal, videl vo mne len mladú speváčku s problémami. Tak som stratila angažmán vo Volksoper a musela som začínať odznova.

Rovnako ako sopránové začiatky, aj vaše mezzosopránové debuty sa spájajú s viedenskou Volksoper. Je to zhoda okolností alebo zvláštny vzťah k tomuto opernému domu?

K Volksoper mám mimoriadne hlboký a komplexný vzťah. Je to miesto, kde som zažila prvé veľké úspechy a doposiaľ aj najväčšie profesionálne problémy. A tiež je to miesto môjho comebacku. V tom čase hľadali predstaviteľku titulnej roly v Suppého operete Boccaccio a, chvalabohu, ktosi si na mňa spomenul. Dostala som šancu začať znova. Boccaccio pre mňa znamenal nielen prvý úspech v mezzo-odbore, ale aj nesmiernu úľavu.  

Z Volksoper viedla vaša cesta na prvú rakúsku scénu, jednu z popredných európskych operných scén – do Staatsoper. Dnes vás kritika tituluje „miláčik publika.“ Vnímate takto i vy vzťah obecenstva k vám? 

Viedenské publikum je jedinečné. Neuveriteľne miluje operu a ak sa mu niekto páči, zahrnie ho obrovskou priazňou. Mňa aplauz vie ešte stále úplne premôcť. Napríklad nedávno pri predstavení Anny Boleny mi potlesk po druhej Smetonovej árii doslova vyrazil dych. Na tomto mieste sa totiž obvykle netlieska, nie je kde, hudobný tok ide ďalej. Tá pocta mi bola obzvlášť milá preto, že Viedeň považujem za svoj domov.    

A čo môže byť pre speváka krajšie, ako zažiť pocit domova na javisku?

Nohavičková postava Smetona v hviezdne obsadenej viedenskej Anne Bolene je najčerstvejším prírastkom do vášho životopisu. Kritika vás zahrnula superlatívmi, Die Presse vás označilo za tretiu primadonu inscenácie. Ako sa vám spolupracovalo s Annou Netrebko a Elīnou Garančou? Anna je nádherne nekomplikovaný, vtipný človek, fantastická javisková partnerka, s ktorou sme zažili veľa zábavy. Elīna je úplne iný typ, drží si väčší odstup, ale je rovnako nekonfliktná. Spolupráca bola veľmi príjemná, každá z nás do tohto partnerstva priniesla niečo svojské a spoločne sme sa tešili z úspechu, ktorý produkcia dosiahla.  

Krátko pred Bolenou ste absolvovali úspešný debut na salzburskom festivale v inscenácii Gluckovho Orfea. Tento part ste už spievali v Paríži v roku 2005. Rozdiel medzi oboma inscenáciami bol popri inom v orchestrálnom naštudovaní – parížska produkcia sa hrala v duchu historicky poučenej interpretácie, teda s dobovými nástrojmi, salzburské Mutiho naštudovanie s masívnym romantizujúcim zvukom Viedenských filharmonikov. S ktorou koncepciou sa viac stotožňujete?

Uf, teraz musím odpovedať diplomaticky. Už dlho sa venujem starej hudbe, mám ju rada a cítim sa v nej doma. Talianske cítenie Riccarda Mutiho, to je úplne iný svet, než v akom som sa pohybovala doposiaľ. Bolo to pre mňa inšpirujúce stretnutie a nesmierne si vážim, že som s ním mohla pracovať. Ale rovnako si cením aj historicky poučenú interpretáciu, fascinuje ma nádherná farebnosť starých nástrojov. Rozhodnutie, ktorý z týchto dvoch prístupov je krajší či lepší, teda nechávam na publiku.

Váš repertoár je štýlovo neobvykle široký — spievate party od baroka cez taliansky a ruský romantizmus, Wagnera až po dvadsiate storočie. To nie je v dnešnej dobe obvyklé, trendom je skôr pomerne úzka špecializácia.
Áno a špecializácia je aj omnoho ľahšou cestou, ako sa stať známym. Trh je zameraný jednodimenzionálne – v tomto si dobrý, to nás zaujíma a hotovo. Ale pre mňa je veľmi dôležité mať zaujímavú paletu partov. Radšej počkám dlhšie, kým „urobím kariéru“, ale potrebujem ísť svojou cestou a nenechať sa škatuľkovať.

A ak by ste predsa len mali pomenovať svoje domény, kde sa cítite najlepšie?
Na to je ťažko odpovedať. Potrebujem všetky oblasti, ktorým sa venujem. Keď študujem piesňový cyklus, teším sa na nasledujúcu operu a keď stojím na opernom javisku, mám radosť z koncertu, ktorý ma čaká. Zrejme som dostala do vienka priveľa kreativity, k životu potrebujem rozmanitosť.

Ste žiadaná nielen ako operná, ale aj ako koncertná speváčka. Je to stále tá istá Elisabeth Kulman alebo sú to dve stránky vašej umeleckej osobnosti?
Som človek, ktorý nemá rád „prevleky“. Aj na javisku som rada sama sebou. V každej role, ktorú stvárňujem, je veľmi veľa zo mňa samej. Mám snahu nenechať sa celkom pohltiť hranou postavou, ale vniesť do nej vlastné city a skúsenosti, svoje ja. Podľa spätnej väzby, ktorú dostávam, si práve toto na mne diváci najviac cenia.
 
Vo vašom koncertnom repertoári figuruje aj veľmi netradičný projekt – „Musorgskij Dis-Covered“ s jazzovým ansámblom. Koho napadlo spojiť ruského romantického búrliváka s jazzovým žánrom?
Musorgským som sa zaoberala už počas štúdia. Mám rada jeho hudbu, ktorá je veľmi vzrušujúca, úplne iná než Rachmaninovova či Čajkovského. Takže pôvodný podnet siahnuť práve po tomto skladateľovi pochádza odo mňa. Ďalšou inšpiráciou bolo priateľstvo s jedným orchestrálnym hráčom vo Volksoper, ktorý je zároveň nadšeným jazzmanom. Vždy ma fascinovalo, že popri profesii spätej s klasickou hudbou mu ostáva kreativita pre úplne odlišný hudobný žáner. Raz ma ako fanúšičku svojej jazzovej kapely oslovil, či by som nemala chuť na spoločný projekt. A tak vznikol „Musorgskij Dis-Covered“.

Toto CD ste prezentovali aj na turné v Rusku. Ako naň reagovalo tamojšie publikum?
Bola to naozaj napínavá cesta. Na jej začiatku sme vôbec netušili, ako nás poslucháči prijmú, či budú akceptovať experiment s ruským skladateľom, alebo nás odmietnu. Počas jedenástich fyzicky i psychicky náročných dní sme absolvovali koncerty v štyroch mestách. No námahu plne vyvážilo skvelé prijatie zo strany publika. A celkom nedávno ma potešila nadšená reakcia Anny Netrebko, ktorej som CD počas práce na viedenskej Anne Bolene darovala. Azda sa naozaj vydarilo.

Do Bratislavy ste prišli s projektom Mahlerových piesní. Prečo práve Mahler?
Mahlerove piesne spievam už roky, s klavírom aj s orchestrom, dokonca som ich skúšala tu v Bratislave s vašou Cappellou Istropolitanou. K spolupráci na mahlerovskom projekte ma oslovil Gerhard Muthspiel z kvarteta Amarcord, v ktorom účinkujú moji kolegovia a priatelia z orchestra Volksoper. Za to pozvanie som veľmi vďačná, hoci prvé chvíle vôbec neboli jednoduché. Ale skúškami i koncertmi sme sa dokázali zosúladiť a v súčasnosti sú pre nás vystúpenia ozajstným zážitkom. Milujem Mahlerove piesne – je v nich toľko prirodzenosti a krásy, že je pre speváka pôžitkom sprostredkúvať ich poslucháčom.  

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020