Paul O‘Dette

Prestížnym hosťom Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza bol americký lutnista Paul O‘Dette, charizmatický a zanietený propagátor starej hudby, ktorého nahrávky Johna Dowlanda považujú odborníci za referenčné.

K lutne ste sa dostali, neobvykle, prostredníctvom elektrickej gitary. Neboli kedysi lutnisti rovnako populárni a obľúbení ako rockoví gitaristi?

(Smiech.) Máte pravdu. Určite by som našiel ďalšie spojitosti, napríklad moment improvizácie. Ako rockový gitarista som často hrával improvizované sóla, s čím sa bežní konzervatoristi príliš nestretávajú a pokiaľ ich k tomu aj vyzvete, okúňajú sa. Potrebujú mať všetko zapísané v notách.

V rámci Festivalu J. K. Mertza vediete v Bratislave aj majstrovské kurzy. Vyučujete na nich aj improvizáciu?

Pri kurzoch zväčša nemáte na podobné záležitosti priestor. Cesta k improvizovaniu je dlhodobým procesom, kým na kurzy prídu študenti s konkrétnou skladbou a v rámci vymedzeného času sa zaoberáte vylaďovaním detailov. Príležitostne vediem špeciálne improvizačné dielne, tie však trvajú aspoň týždeň. Vtedy máte šancu v rámci vypracovaného systému previesť študentov od základných vecí k nadstavbe. Pokiaľ sa chcete zaoberať starou hudbou, mali by ste mať improvizáciu komplexne zvládnutú.

Aká bola vaša cesta od improvizujúceho rockera s gitarou k improvizujúcemu „trubadúrovi“ s lutnou?

Nebolo to natoľko dramatické, hoci rocková či jazzová improvizácia sa od tej v starej hudbe líši vo viacerých aspektoch. Diametrálne odlišné sú harmonické postupy a zákonitosti, rozličné sú tiež typy ornamentálnych figúr. Tie sa rôznia i v jednotlivých žánroch: porovnajte si napríklad bluesových gitaristov, pohybujúcich sa v rámci vymedzených „boxov“ s ich jazzovými kolegami, podobne gitaristi vychádzajúci z brazílskej samby improvizujú úplne iným spôsobom, ako napríklad Joe Pass. Podstatné je uvedomiť si, čo charakterizuje daný štýl, pretože bez pochopenia jeho gramatiky nedokážete v danom štýle „konverzovať“.

Váš bratislavský recitál venovaný Dowlandovi bol pozoruhodným exkurzom, pri ktorom ste prechádzali od „serióznych“ foriem k ľahším tanečným štylizáciám. Prečo ste zvolili túto dramaturgiu?

Chcel som poukázať na rozmanitosť Dowlandovho odkazu i na to, že výrazne zasiahol takmer do všetkých foriem svojej doby – fantázií, paván, galliárd, ricercarov či variačných foriem, a v každej z nich zanechal podnetné skladby. Spomínam si na recitály, na ktorých lutnista odohral 4 pavany za sebou, čo bolo pre poslucháča nezvyknutého na renesančnú hudbu naozaj náročné. Pritom Dowlandova hudba je rôznorodejšia ako kohokoľvek iného z jeho súčasníkov.

Na koncerte ste spomínali problémy rôznorodých verzií jednotlivých skladieb, súvisiace s ich prepisovaním. Aký spôsob ste volili pri nahrávaní kompletného Dowlandovho lutnového diela?

S týmto problémom sa nedokážem celkom vysporiadať, no kľúčom pre mňa ostáva vypátranie zdroja, ktorý by mohol byť k Dowlandovi najbližší. Mnohé z jeho skladieb nájdete vo viacerých odlišných prepisoch na rozličných miestach v Európe. Dobrým zdrojom sú napríklad rukopisné zbierky, zostavené Matthewom Holmesom s prepismi autorizovanými samotným Dowlandom, čo dokazujú jeho autografy. Známou je tiež skutočnosť, že ako Holmes starol, robieval pomerne veľa chýb a jeho verzie sa stávali nie celkom dôveryhodnými. Podobne sa môžete rozhodnúť pre rané verzie skladieb, ktoré sú bližšie k pôvodným ideám autora, či neskoršie aktualizované, reflektujúce novšie trendy. Na viacerých nahrávkach som ponúkol rané i neskoršie verzie rovnakých skladieb, hoci na koncertoch to nerobievam. Niektoré sa líšia aj názvom, napríklad A Coy Joy premenoval Dowland na Mrs Vaux’s Gigue, pričom neskoršia verzia má podstatne komplikovanejšie ozdoby.

Podľa akých kritérií striedate na nahrávkach lutnu s orfarionom?

V londýnskom vydaní Williama Barleyho z roku 1596 je okrem lutnových tabulatúr i samostatná časť skladieb pre orfarion, čoho som sa pri nahrávaní držal. Ladenie oboch nástrojov je rovnaké, odlišujú sa len v strunách, ktoré sú na orfarione kovové.

Častým problémom nástrojov v starej hudbe bývajú práve struny a ladenie...

Nepoužívam črevové struny, objavil som talianskeho výrobcu, ktorého produkty sa pocitovo i zvukovo črevovým strunám približujú. Umelým materiálom dávam prednosť i z praktických dôvodov. Napríklad včera som cestoval do Bratislavy v klimatizovanom aute, a keď sa po troch hodinách chladu ocitnete v prehriatom priestore, strunám i nástroju to dáva zabrať. S črevovými strunami by sa mi na koncerte nepodarilo udržať ladenie počas jedinej skladby.  

Venujete sa aj muzikologickému výskumu; vychádzate pri hraní z dobových prameňov?

S pramenným materiálom pracujem vždy, ak je to možné, z neho sa dá najlepšie pochopiť odkaz danej doby. Mám tiež vlastnú notovú edíciu. Hnevá ma, keď sa dostávam k zlým vydaniam Dowlandových skladieb, predovšetkým transkripciám pre gitaru. Na prvý pohľad vidíte množstvo chýb výškového charakteru, pozmenené rytmické štruktúry. Nemožno sa potom čudovať, že gitaristi hľadia na Dowlanda pomedzi prsty, keď im jeho skladby pri prvom kontakte nedávajú zmysel.

Napriek tomu, sa zdá, že Dowlandova hudba zažíva „renesanciu“: vychádzajú pramenné edície, nahrávacie spoločnosti ponúkajú komplety i výbery, vznikajú pozoruhodné nové interpretácie (Dowland Project) aj umelecky diskutabilné projekty (Sting).

Máte pravdu, Stingov Dowland nie je dobrou voľbou, aspoň pre tých, ktorí o renesančnej hudbe čosi tušia. Na druhej strane predstavil Dowlanda miliónom ľudí, ktorí by sa k nemu inak nedostali. Mnohí si jednoducho kúpili ďalší album svojho obľúbeného speváka, a pritom dostali odkaz na renesančného génia. Keď sa im to páčilo, začali sa zaujímať o autentickejšie nahrávky a to sa mi zdá najpodstatnejším aspektom Stingovho projektu.

Na Stingovej nahrávke ma väčšmi zaujali čítania z Dowlandových listov, napovedajúce o jeho postavení v rámci kráľovského dvora.

Keď som sa pred niekoľkými rokmi počas doobedňajšej zvukovej skúšky v newyorskom Lincoln Center zoznamoval s akustikou priestoru, spozoroval som človeka v koženej veste s lyžiarskou čapicou. Nebolo mi jasné, prečo vrátnik vpustil na moju skúšku nejakého čudáka. Až keď sa cudzinec priblížil, zbadal som, že je to Sting, ktorý sa hneď začal ospravedlňovať: „Prepáčte, veľmi som chcel prísť na večerný koncert, ale nemôžem. Vadilo by vám, keby som ostal chvíľu na zvukovej skúške? A tiež mám na vás niekoľko otázok ohľadne Dowlanda...“ Strávili sme asi štvrťhodinu diskutovaním o lutne, potom si vypočul niekoľko skladieb a nenápadne zmizol.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020