Kaija Saariaho: „Stala som sa skladateľkou, lebo som nedokázala žiť inak.“

Dnes budeme svedkami premiéry novej verzie La Passion de Simone. Ako ste pristupovali k vytvoreniu komornej podoby diela, aké problémy ste museli riešiť?
O komornú verziu ma požiadalo mladé zoskupenie, ktoré ju v Bratislave dnes uvedie (Secession Orchestra, pozn. red.). Dielo má intímny charakter, čo bola pre mňa veľmi zaujímavá úloha. Pôvodne vzniklo pre veľký orchester a veľký zbor, no ako práca pokračovala, uvedomovala som si, že možno práve toto je tá pravá podoba, ktorú má mať. Najmä keď som upravovala part zboru pre štyroch spevákov obkolesujúcich sólový soprán, začala som ich vnímať ako individuálne charaktery, čím sa otvorili nové možnosti aj pre divadelné stvárnenie. Komorná verzia tiež presúva väčšiu zodpovednosť na jednotlivých hudobníkov, pre ktorých je tým pádom zaujímavejšia. Všetci sa stávajú individualitami; nie je tu napríklad sláčiková sekcia, ale len päť sólových sláčikárov.

Nevyhnutne ste sa museli vzdať niektorých orchestrálnych farieb. Nevnímali ste to ako istú stratu?
Zvuk je odlišný, a pritom prekvapivo podobný pôvodnému tvaru. Charakter hudby ostal zachovaný. Neviem teda, komu mám byť najvďačnejšia – mladým hudobníkom zo Secession Orchestra, ich dirigentovi Clémentovi Mao-Takacsovi alebo sebe samej...

Nazvali by ste dielo oratóriom? Má niečo z opery, niečo z kantáty, je tu aj scénická zložka... Alebo sa v ňom zrodil nový žáner?
Snažila som sa vytvoriť niečo iné ako operu. Môžeme hovoriť o oratóriu, no chcem, aby bolo uvedené scénicky. V každom prípade ide o „čosi iné“ a títo mladí umelci to pochopili. Ide tu tiež o prepojenie vizuálneho s hudbou a divadelnými prvkami.

Chcel by som zacitovať názor Anne Midgette z New York Times, ktorá videla premiéru pôvodnej verzie roku 2006 vo Viedni: „Je ťažké robiť umenie na špičke vývoja v žánri, ktorý sám osebe dávno nie je na špičke vývoja.“ Myslíte si, že má pravdu?
Mojím cieľom nikdy nebolo robiť umenie na špičke vývoja. Samozrejme, chcem tvoriť hudbu, ktorá odráža náš dnešný svet. Ale byť na špičke vývoja – čo to znamená? Táto myšlienka sa mi nezdá ako príliš hlboká a skôr ma zaujíma „žitie v hudbe“, pretože hudba má obrovské množstvo možností komunikovať s ľuďmi na veľmi rozličných úrovniach.

To ma privádza k otázke o vašej ceste k hudbe. Ako si spomínate na prvé kontakty s ňou, na prvé hudobné dojmy?
V detstve som nikdy neoddeľovala hudbu od zvukov prírody, čo možno dodnes počuť v mojich kompozíciách. Vždy som si hudbu predstavovala v duchu ešte skôr, než som si tento fakt uvedomila. Niekedy som večer nevedela zaspať, pretože mi v hlave znela hudba. Zdalo sa mi, že vychádza z vankúša, tak som prosila mamu, aby ho „vypla“. Keď je človek dieťaťom, hranice medzi vlastnou imagináciou a okolitým svetom sú omnoho pohyblivejšie ako v neskoršom veku.

Čo rozhodlo o tom, že sa vydáte na skladateľskú dráhu?
Stala som sa skladateľkou, lebo som nedokázala žiť inak. Bolo to veľmi dramatické, pretože som dlho cítila, že nemám dostatok hudobného talentu, a chcela som presvedčiť samu seba, že by som mala robiť niečo iné, možno niečo menej nebezpečné. Mala som pocit, že hudba je veľmi dôležitá vec. Na svete je toľko priemerných skladateľov a ja som nechcela byť jedným z nich. V istom momente som si však uvedomila, že bez hudby ostanem veľmi nešťastná a ešte silnejšie som cítila, že premrhám svoj život, ak sa nepokúsim premeniť svoju hudbu na skutočnosť. V tom okamihu som už nemala na výber.

Pokladáte sa za umelca skôr uzavretého vo vlastnej slonovinovej veži alebo za človeka, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou dnešného sveta a zaujíma sa o dianie okolo seba?
Nepovažujem sa celkom ani za jedno z toho. Ale čoraz viac sa stávam súčasťou sveta a snažím sa, aby aj moja hudba bola v kontakte so svetom. Spočiatku som bola veľmi plachá, takže hudba bola pre mňa skôr útočiskom, miestom, kde som sa cítila najlepšie. To platí dodnes, no som oveľa viac súčasťou toho, čo sa deje vo svete, a odráža to aj moja hudba.

Myslíte si, že súčasná hudba, vaša alebo kohokoľvek iného, má čo povedať v dnešnej spoločnosti? Aké má v nej miesto či poslanie, ktoré by mala splniť?
Myslím si, že každá súčasná hudba má čo povedať, hoci nie je ľahké verbalizovať to vzhľadom na fakt, že hudba predstavuje veľmi abstraktný jazyk. Hudba skladateľov, ktorí hľadajú vyjadrenie svojho vnútorného hlasu, môže byť veľmi zmysluplnou súčasťou dnešnej kultúry. V niektorých prípadoch môže niesť aj hlboké duchovné posolstvo, uspokojiť duchovné potreby súčasného človeka. Ďalšou otázkou je, do akej miery dovolí komerčne orientovaná spoločnosť tejto hudbe existovať. Veľkým nebezpečenstvom je určovanie hodnoty výlučne z hľadiska peňažného zisku. Napriek tomu vieme, že to, čo je pre nás najdôležitejšie, nikdy nemá hodnotu vyjadriteľnú peniazmi...

Aké sú vaše dojmy z festivalu Melos-Étos a z vášho pobytu v Bratislave?
Je to veľmi odvážny festival. Teším sa z toho, aký bohatý je jeho program, a tiež zo skvelých umelcov, ktorí prišli do Bratislavy. Je obdivuhodné, že sa uskutočnil...

Ako by ste charakterizovali spoluprácu so slovenskými hudobníkmi, ktorí predviedli vaše diela?
Mala som trochu obavy, pretože nebolo veľa času na spoločné skúšanie mojich skladieb, no potešilo ma, keď som videla, ako kvalitne pripravení prišli na skúšky. Myslím si, že predvedenia dopadli vynikajúco.

Nedávno ste sa verejne vyjadrili k téme žien v hudbe. Máte pocit, že túto otázku treba opakovane otvárať?
V tejto oblasti som bola dlho akousi spiacou krásavicou; mala som pocit, že dnes je situácia omnoho lepšia ako v časoch, keď som študovala. No nedávno sa objavili rôzne zvláštne postoje mladých umelcov – napríklad 37-ročného dirigenta alebo 36-ročného riaditeľa konzervatória, ktorí verejne tvrdia, že ženy by nemali dirigovať, že sú rozdiely medzi ženami a mužmi a podobne... Súhlasím, ženy a muži sa odlišujú, no skutočne ma prekvapuje, že je tu akoby nová generácia mladých ľudí s názormi, s akými som sa stretla v mladosti u vtedajších starých ľudí. Myslela som si, že už vyhynuli a žijeme v celkom inej spoločnosti (smiech), no v skutočnosti to tak nie je... Pochopila som, že v mnohých oblastiach sme sa vrátili do starých koľají, a to je mi naozaj ľúto. V mladosti som narážala na určité nedorozumenia. Niektorí profesori ma nechceli učiť, istí hudobníci, ktorých som veľmi obdivovala, nechceli hrať moju hudbu, a pritom o nej nič nevedeli. Len preto, že som žena... Musíme si uvedomovať, že stále existujú problémy, že všetci máme isté predsudky. Niežeby chýbala dobrá vôľa, len nie sme zvyknutí...

Zdá sa vám, že pri počúvaní skladby napísanej ženou človek zažíva iné pocity ako pri skladbe, ktorú zložil muž? Alebo ide len o stereotyp?
Podľa mňa je to stereotyp. Zvykla som dostávať komplimenty typu „nikdy by som nepovedal, že túto hudbu napísala žena“ a podobne. Pravda, ak chcete na vec pozerať veľmi zovšeobecnene, kompozície žien majú často iné slabiny ako tie mužské, no neviem, či je to nejaká obzvlášť zaujímavá téma na diskusiu.

Na VŠMU ste viedli workshop určený mladým skladateľom. Ako ste s nimi pracovali?
Traja prišli s partitúrami svojich skladieb, ktoré sme si aj spoločne vypočuli, diskutovali sme o nich, ale hovorili sme aj všeobecnejšie. V takýchto situáciách sa zvyčajne snažím podnecovať mladých, aby sa sami pýtali na to, čo ich zaujíma, a hovorili o tom, aké konkrétne problémy sa snažia vyriešiť. Bolo to veľmi milé, ako vždy, keď sa stretnem s mladými skladateľmi...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.